5. po sv. Trojici – Je to Jeho, nie naša žatva
Written by radovan on júl 16, 2025 in - No Comments
- po sv. Trojici – 20.7.2025
„… je to Jeho, nie naša žatva …“
Piesne: 265, 445, 461 / A – 62 / L 5, 1 – 11
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Matúš 9, 35 – 10.1.5 – 10
35 Potom chodil Ježiš po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, kázal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval všetky neduhy a všetky choroby. 36 Keď uzrel zástupy, bolo Mu ich ľúto, že boli zmorené a bezmocné ako ovce, ktoré nemajú pastiera. 37 Vtedy povedal učeníkom: Žatvy je síce mnoho, ale pracovníkov málo, 38 preto proste Pána žatvy, aby vyslal pracovníkov na svoju žatvu. 1 I zvolal si dvanástich učeníkov, dal im moc vyháňať nečistých duchov a uzdravovať všetky neduhy a všetky choroby. 5 Týchto dvanástich vyslal Ježiš a prikázal im: Na cestu pohanov nechoďte a do samaritánskeho mesta nevchádzajte. 6 Ale radšej choďte k ovciam strateným z domu izraelského. 7 Choďte a kážte: Priblížilo sa kráľovstvo nebeské. 8 Nemocných uzdravujte, mŕtvych krieste; malomocných očisťujte, démonov vyháňajte; zdarma ste prijali, zdarma dávajte. 9 Neberte si do opaskov ani zlata, ani striebra, ani medených peňazí, 10 ani len kapsu na cestu, ani dve košele, ani obuv, ani palicu, veď robotník si zaslúži svoj pokrm.
Milé sestry, drahí bratia v Kristovi!
Evanjelista Matúš nám dnes predstavuje obraz, ktorý je na prvé počutie idylický, no pri bližšom pohľade až bolestne realistický. Ježiš prechádza mestami i dedinami, káže, uzdravuje, prináša radosť, nádej a život. Znie to ako príbeh s dobrým koncom. Ale práve v tom momente, keď by sme čakali, že sa evanjelium zavŕši uznaním a pokojom, počujeme slová: Žatva je veľká, ale robotníkov je málo.
Ježiš sa nezastavuje pri tom, čo sa podarilo. Nevyzdvihuje sám seba, ani sa nechváli úspechom. On vidí to, čo bežnému oku uniká – nielen množstvo ľudí, ale ich vnútorný stav. Vidí ich unavených, rozhádzaných, „ako ovce bez pastiera“. A v tejto chvíli zaznieva Jeho vnútorné pohnutie. Grécke slovo, ktoré sa objavuje na tomto mieste evanjelia a ktoré sa dá preložiť ako „byť pohnutý až do útrob“, opisuje Ježišovo hlboké súcitenie. Nie je to chladná diagnóza ľudského stavu. Je to citlivé srdce Božieho Syna, ktorý túži po tom, aby každý mal nielen kde bývať, ale aj komu patriť.
A v tomto bode prichádza výzva – nie k činom, ale k modlitbe. Nie k tomu, aby sme sa pustili do práce zo svojho popudu, ale aby sme prosili Pána žatvy, aby vyslal robotníkov na svoju žatvu. A to je prvý dôležitý moment, ktorý potrebujeme pochopiť a prijať: Cirkev je v prvom rade Božím dielom. Nie je to naše podujatie, nie je to ľudská organizácia, nie je to náš projekt. Je to pole, na ktorom pracuje Pán – a ak niekto vstupuje do služby, tak preto, že ho tam poslal On.
Toto je zásadne dôležité pochopiť aj dnes. Sme v čase, keď mnohí hľadia na cirkev s otázkami: má to ešte zmysel? Je to ešte aktuálne? A niektorí z nás, ktorí sa v cirkvi pohybujeme aktívne – ako farári, presbyteri, členovia zborov, učitelia náboženstva, speváci, dobrovoľníci – cítime únavu. Často sa zdá, že žatva je príliš veľká a že nás je pramálo. Vidíme klesajúce počty, nedostatok pracovníkov, slabnúcu motiváciu, ba niekedy i ľahostajnosť. A v takej chvíli veľmi ľahko skĺzneme do rezignácie. Ale práve vtedy nám evanjelium ukazuje, čo máme robiť: prosiť. Nie je to únik. Nie je to „duchovná výhovorka“. Je to spôsob, ako priznať, že Cirkev je Kristova – a že ak má niekto niekoho vyslať, tak je to On. On, ktorý vidí, ktorý súcití, ktorý uzdravuje. A On, ktorý je zároveň Pánom žatvy.
Bratia a sestry, pamätajme: nie je to náš zbor, naša cirkev, náš projekt. Je to Jeho žatva. A On sa o svoju žatvu stará. Jeho pohľad na ľudí nie je len nadhľadom; je to láska pastiera, ktorý sa nebojí ísť za zablúdenou ovcou, ktorý vie, čo ktorá potrebuje, ktorý volá po mene. A tak ako kedysi povolal dvanástich učeníkov, tak aj dnes povoláva ľudí do služby.
Práve tu, v pokračovaní textu, sa to stáva konkrétnym: Ježiš si povoláva učeníkov. Dáva im moc a poslanie. Dáva im úlohu, ale aj jasné hranice: „Choďte k strateným ovciam domu Izraelského.“ Nezabúdajme, že učeníci boli obyčajní ľudia. Nie profesionáli, nie skúsení kazatelia. A predsa ich Ježiš posiela. Nedáva im pokyny, ako majú uspieť. Nedáva im stratégie. Hovorí im niečo oveľa hlbšie: Choďte a hlásajte, že sa priblížilo nebeské kráľovstvo. A potom pridá ešte niečo, čo je zvláštne – zakazuje im vziať si so sebou istoty. „Neberte si zlato, striebro ani meď…“ Ani torbu, ani dvoje šiat, ani sandále či palicu. Prečo? Pretože učeníctvo sa nemá zakladať na istotách, ktoré si nesiem so sebou. Ale na dôvere v Toho, kto ma poslal. Učeníctvo je nasledovanie nie z pozície vlastnej sily, ale z pozície viery, že Pán žatvy vie, čo robí.
A to je aj výzva pre nás. Žijeme vo svete, kde sa všetko meria výkonom, výsledkami, počtami, úspechom. Ale Kristus nevolá do služby tých, ktorí majú všetko pod kontrolou. Volá tých, ktorí sú ochotní dôverovať. Tých, ktorí sa v modlitbe obracajú na Neho. Tých, ktorí vedia, že sila ich svedectva nepramení z ich schopností, ale z Jeho moci.
Bratia a sestry, žatva je veľká. To nie sú len slová. To je realita. Svet okolo nás je plný ľudí, ktorí žijú bez zmyslu, bez nádeje, bez viery. Mnohí ani nevedia, že existuje milujúci Boh. Mnohí sú unavení zo života, hľadajú naplnenie v dočasných veciach. Mnohí sa zatvárajú pred duchovnom zo sklamania. Ale práve do tohto sveta nás Kristus posiela. A nielen farárov, ale každého z nás. Každý pokrstený človek je súčasťou tejto žatvy – nie ako pozorovateľ, ale ako spolupracovník.
A keď nám niekedy príde, že to nemá zmysel, že sa nič nemení, že to ide dolu vodou – spomeňme si na slová evanjelia. Žatva nie je naša, ale Jeho. On ju pozná. On vie, čo potrebuje. A On si aj nás povolal, aby sme v Jeho mene konali. Tak prosme Pána žatvy – nielen raz za čas, nie len vtedy, keď máme deň modlitieb. Prosme Ho každodenne: Pane, daj, aby som mal odvahu nasledovať Ťa aj dnes! Daj, aby som bol ochotný svedčiť – slovom, skutkom, postojom! Daj, aby som nezabudol, že moje úsilie v Tebe nie je márne! Aj keď výsledky nie sú viditeľné, aj keď odozva chýba, aj keď je to ťažké – Ty si Pán. A Ty dokončíš svoje dielo.
Milí priatelia! Naša služba má zmysel práve preto, že stojí na Kristovi. Nie na štruktúre, nie na tradícii, nie na výkone. Ale na tom, že On nás volá, On nás vysiela, On nás sprevádza. A On sa o svoju Cirkev postará. Nie sme teda ponechaní napospas. Nie sme sami. Nie sme opustení. Sme Kristovi. A On ide s nami. On nás vysiela – nie do úspechu, ale do vernosti. Nie do slávy, ale do služby. Nie do zabezpečenosti, ale do dôvery.
A preto buďme vďační, že nás volá! A buďme vďační, že sa môžeme každý deň modliť: Pane žatvy, pošli nás! Použi si nás! Posilni nás! Upevni nás! A ukáž nám, že Tvoje dielo sa nikdy nestratí! Amen.
Modlitba po kázni
Pane Ježiši Kriste, Pán žatvy a Dobrý Pastier, ďakujeme Ti, že si nás dnes opäť oslovil svojim slovom. Ďakujeme Ti za Tvoju vernosť, s akou sa staráš o svoje stádo, aj keď je rozptýlené, unavené a slabé. Ďakujeme, že Ťa znovu pohnul súcit, že si sa sklonil k našim bremenám a voláš nás k sebe. Vyznávame, že sa často cítime malí, nehodní a vyčerpaní. Niekedy nevidíme ovocie svojej práce, niekedy sa zdá, že všetko naše úsilie je márne. Ale dnes si nám pripomenul, že žatva nie je naša – že je Tvoja. A že Ty sám si nás povolal, poslal a sprevádzaš. Prosíme Ťa, Pane, daj nám odvahu byť Tvojimi robotníkmi aj tam, kde sa zdá, že pôda je tvrdá a úroda ďaleko. Daj nám srdce, ktoré Ťa bude nasledovať nie pre úspech, ale z lásky a vďaky. Nauč nás dôverovať viac Tvojej moci ako vlastným schopnostiam. Pane, prosíme Ťa, vysielaj do svojej žatvy nových pracovníkov. Volaj a uschopňuj tých, ktorých si pripravil – medzi mladými i staršími, medzi laikmi i duchovnými. Daj, aby Tvoja Cirkev mala vždy tých, ktorí s láskou povedú, povzbudia, poučia, modlia sa a slúžia. Upevni nás v presvedčení, že naša práca v Tebe nie je márna. Nech aj keď nevidíme okamžité výsledky, dôverujeme, že Ty konáš. A že sa postaráš o svoje dielo. Amen.
