18. po sv. Trojici – viera bez skutkov je mŕtva
Written by radovan on okt 16, 2025 in - No Comments
- po sv. Trojici – 19.10.2025
„… viera bez skutkov je mŕtva …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Jakub 2, 14 – 26
14 Čo je platné, bratia moji, keď niekto povie, že má vieru, ale nemá skutky? Či ho (takáto) viera môže spasiť? 15 Ak brat alebo sestra nemá odev a nedostáva sa im denný pokrm, 16 a niekto z vás im povie: Choďte v pokoji, zohrejte a najedzte sa! ale nedáte im, čo potrebujú pre telo, čo je to platné? 17 Tak aj viera, ak nemá skutkov, je sama osebe mŕtva. 18 Ale povie niekto: Ty máš vieru a ja mám skutky! Ukáž mi svoju vieru bez skutkov! Ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru. 19 Ty veríš, že Boh je jeden. Dobre robíš. Aj démoni veria, ale sa desia. 20 Či chceš pochopiť, prázdny človeče, že viera bez skutkov je neužitočná? 21 Či náš otec Abrahám nebol ospravedlnený zo skutkov, keď svojho syna Izáka položil na obetný oltár? 22 Vidíš – viera spolupracovala s jeho skutkami a skutkami sa stala dokonalou, 23 a naplnilo sa Písmo, ktoré hovorí: Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť; nazvaný bol priateľom Božím. 24 Vidíte, že zo skutkov býva človek ospravedlnený, a nie zo samej viery. 25 Podobne aj neviestka Rachab: či nebola ospravedlnená zo skutkov, keď prijala poslov a inou cestou ich vypustila? 26 Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Dnešné Božie slovo nás stavia pred jedno z najvážnejších miest Svätého písma. Apoštol Jakub hovorí otvorene a priamo: 14 Čo je platné, bratia moji, keď niekto povie, že má vieru, ale nemá skutky? Či ho (takáto) viera môže spasiť? (v. 14). A o pár veršov ďalej dodáva: „Viera bez skutkov je mŕtva“ (v. 26). Slová, ktoré mnohých v dejinách kresťanskej cirkvi znepokojili, iných zmiatli a ďalších pohli k novému pochopeniu.
Nie! Apoštol Jakub nevedie akademickú debatu. Nechce stáť v protiklade k Pavlovi ani sa púšťať do teologických sporov. Naopak! Hovorí z hlbokej pastierskej skúsenosti. Vidí vo svojich zboroch kresťanov, ktorí síce vyznávajú vieru v Krista, no ich život zostáva chladný, neosobný, bez lásky. Vidí, že ich viera sa stala slovom, nie však životom. A preto sa pýta: Aká je to viera, ktorá sa neprejaví? Aký zmysel má slovo, ktoré sa nikdy nestane skutkom?
Drahí priatelia! Táto otázka je živá aj dnes. Aj my môžeme mať vieru, ktorú poznáme z katechizmu, ktorú vyznávame v cirkvi, o ktorej hovoríme, ale ktorá sa nezjavuje v láske. Môžeme veriť v Krista, no neotvoriť srdce pre človeka vedľa nás. Môžeme sa modliť k Bohu, no zavrieť dvere pred biedou sveta. Taká viera, hovorí Jakub, je mŕtva. Nie preto, že by jej chýbali správne slová, ale preto, že v nej niet života.
Jakub však nejde proti viere. Naopak! On ju chráni pred tým, aby sa stala len formou. On nechce zrušiť evanjelium milosti, ale chce mu vrátiť dych. Ukazuje, že pravá viera sa vždy pohybuje smerom von, že je to vnútorný oheň, ktorý sa nedá skryť. Kto uverí, ten je pohnutý láskou – nie preto, že by musel, ale preto, že už inak nemôže. A tak prichádza jeho príklad: 15 Ak brat alebo sestra nemá odev a nedostáva sa im denný pokrm, 16 a niekto z vás im povie: Choďte v pokoji, zohrejte a najedzte sa! ale nedáte im, čo potrebujú pre telo, čo je to platné? (v. 15–16).
Pred nami je obraz, ktorý je až bolestne konkrétny. Hladný človek, chudobná žena, zmrznuté dieťa. A pri nich kresťan, ktorý vie, čo by mal urobiť, no neurobí nič. Vie, že Boh je láska, ale jeho ruky zostávajú prázdne. Vie, že má milovať blížneho, no jeho srdce sa nehne. Taká viera, hovorí Jakub, je ako telo bez ducha – mŕtva, bez pohybu, bez života. A tu je jadro dnešnej témy: poslušnosť lásky. V luteránskej tradícii často hovoríme o poslušnosti viery – o tom, že veriť znamená počúvať Božie slovo a nechať sa ním viesť. Ale Jakub nám dnes ukazuje, že táto poslušnosť má konkrétnu podobu: poslušnosť lásky. Lebo viera, ktorá počúva Boha, sa neuzatvára do seba, ale vychádza k druhému. V láske sa stáva poslušnou, pretože láska je Božím príkazom aj Božím darom zároveň.
Keď Luther čítal Jakubov list, mal s ním spočiatku ťažkosť. Zdalo sa mu, že tento text odporuje Pavlovmu evanjeliu o ospravedlnení z viery bez skutkov. No Luther neskôr pochopil, že Jakub nehovorí o inej viere – hovorí o jej ovocí. Pavol píše o koreni, Jakub o plode. Pavol ukazuje, ako sa človek stáva kresťanom, Jakub, ako kresťan žije. A v tom je hlboká jednota: viera, ktorá ospravedlňuje, je viera, ktorá aj pôsobí skrze lásku.
Sestry a bratia! Apoštol Jakub tu nehovorí o skutkoch zákona – o tých, ktoré človek koná, aby si získal Božiu priazeň. Hovorí o skutkoch lásky – o tých, ktoré vyvierajú z vďaky za prijaté odpustenie. Ide o skutky, ktoré nie sú cenou za nebo, ale znamením, že nebo sa už dotklo nášho srdca. Tak ako strom neplodí preto, aby sa stal stromom, ale preto, že je živý, tak aj kresťan nekoná dobro preto, aby bol spasený, ale preto, že je spásou naplnený. Skutky nie sú podmienkou spásy, ale jej dôsledkom. Viera je koreň, láska je ovocie. A kde chýba ovocie, tam je niečo s koreňom v neporiadku.
Jakub používa dva veľké príklady: Abraháma a Rachab. Dvoch ľudí z úplne odlišného sveta – patriarchu viery a kanaánsku ženu, cudzozemkyňu. Abrahám veril Bohu, keď mu povedal, aby obetoval svojho syna Izáka. Rachab ukryla židovských vyzvedačov, pretože uverila, že Boh Izraela je Bohom života. Dvaja ľudia, dva skutky – a predsa jedno posolstvo: viera, ktorá dôveruje Bohu, koná. Abrahám sa nepýtal, čo získa. Rachab nerátala, čo stratí. Obaja poslúchli z lásky a z dôvery. Ich skutok bol ovocím ich viery. Tak aj naša poslušnosť – nie je slepá, nie je nútená, ale vyrastá z lásky, ktorá verí Bohu viac než vlastným istotám. To je poslušnosť lásky: keď človek robí to, čo ho vnútorne volá, nie preto, že by sa bál trestu, ale preto, že poznal Kristovu lásku. Preto môže apoštol Ján povedať: Jeho prikázania nie sú ťažké. Nie! Nie sú ťažké, lebo sú nesené láskou. Láska nikdy nepýta: čo z toho budem mať? Láska sa pýta: čo môžem dať?
V našom živote však často cítime, že táto poslušnosť nám chýba. Vieme, čo by sme mali urobiť – a neurobíme to. Vidíme človeka v núdzi – a obídeme ho. Počujeme Božie volanie – a odložíme ho na neskôr. Niekedy to robíme z pohodlnosti, inokedy zo strachu. No Pán nám dnes cez Jakuba pripomína: viera, ktorá sa neprejaví láskou, sa sama stráca. Lebo ak nepočúvame Boží hlas v srdci, postupne prestávame počuť vôbec. Nie je to výčitka, ale výzva. Boh nás volá späť k živému vzťahu, v ktorom viera a láska nie sú oddelené. Viera je počiatkom, láska je jeho tvarom. Keď Boh prehovorí do nášho srdca, čaká, že Jeho slovo v nás prinesie život – že sa Jeho vôľa stane naším činom.
Takto to bolo aj v Ježišovom živote. Ježišova poslušnosť Otcovi nebola slepým plnením zákona. Bola poslušnosťou lásky. Miloval, preto poslúchal. V modlitbe v Getsemane nepovedal: „Musím to urobiť“, ale: Nech sa stane Tvoja vôľa. A táto vôľa bola vôľou lásky – aby svet žil. Ak teda hovoríme o poslušnosti lásky, hovoríme o nasledovaní Krista. Nie o zákoníckom úsilí, ale o živote, v ktorom láska k Bohu a láska k človeku splývajú do jedného prameňa.
Sestry a bratia! Možno sa pýtame: ako môžeme takto žiť? Ako môžeme spájať vieru a skutok, slovo a čin, srdce a ruku? Odpoveď znie: nie z vlastnej sily. Lebo človek sám od seba má skôr sklon veriť bez lásky, alebo konať bez viery. Ale Duch Svätý v nás spája to, čo my rozdeľujeme. On nám pripomína Krista – toho, ktorý nás miloval prvý, a preto môžeme milovať aj my. Keď sa teda viera stane poslušnou láskou, mení aj naše každodenné veci. Už to nie je len o veľkých skutkoch – nie každý z nás zachráni mesto ako Rachab alebo dokáže obetovať ako Abrahám. Ale poslušnosť lásky sa ukazuje v tichých chvíľach: v odpustení, ktoré ponúkneme, v trpezlivosti, ktorú zachováme, v pomoci, ktorú nikto nevidí. Každý taký skutok je svedectvom živej viery. Každé milosrdenstvo, ktoré vychádza z Kristovho srdca, je dôkazom, že naša viera dýcha. A keď viera dýcha, žijeme aj my.
Apoštol Jakub končí slovami: Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak aj viera bez skutkov je mŕtva. (v. 26). Tento obraz je silný a pravdivý. Telo bez ducha – to je obraz smrti. A viera bez lásky – to je duchovná prázdnota. Ale kde je Duch Kristov, tam je život. Tam viera žije, dýcha, miluje. Nech nás teda dnešné Božie slovo nevedie k strachu, ale k premene! Nech nás nezväzuje povinnosť, ale oslobodzuje láska! Boh nás nevolá k tomu, aby sme si skutkami zaslúžili Jeho priazeň. On nám ju už daroval v Kristovi. Ale volá nás, aby sme touto milosťou žili – aby naša viera bola ako svetlo, ktoré svieti v tme, ako teplo, ktoré hreje srdce druhého človeka. To je poslušnosť lásky: keď viera hovorí skutkami. Keď slovo sa stáva telom v našom živote. Keď milosť, ktorú prijímame, dávame ďalej.
Bratia a sestry, prosme dnes, aby Boh obnovil v nás túto poslušnosť. Aby nám dal vieru, ktorá sa nebojí konať, a lásku, ktorá sa nebojí veriť. Aby sa v našich skutkoch odrážal Kristus, ktorý nás miloval až do krajnosti. A keď raz budeme stáť pred Bohom, nebudeme mu ukazovať zoznam skutkov ani dokazovať silu svojej viery. Ukážeme mu len ruky – prázdne, ale otvorené. A On ich naplní svojou milosťou. Nech teda naša viera nie je len slovom, ale životom. Nech nie len presvedčením, ale svedectvom. Lebo v poslušnosti lásky sa dotýkame samého Boha, ktorý je Láska. Amen.
Pokázňová modlitba: Milosrdný a láskavý Bože, ďakujeme Ti za Tvoje slovo, ktoré nám dnes pripomenulo, že viera bez lásky je prázdna, že viera, ktorá nepočuje biedu a nevidí človeka vedľa seba, sa stráca vo vlastných slovách. Ďakujeme Ti, že nám dávaš poznať, čo znamená žiť z Tvojej milosti – nielen hovoriť o Tebe, ale nechať, aby Tvoja láska prešla cez naše srdcia do skutkov nášho života. Prosíme, odpusť nám, keď sme vieru zatvárali len do slov, keď sme sa báli pohnúť rukou, otvoriť srdce, keď sme hľadali istotu pre seba a nevideli potreby druhých. Obnov nás svojím Duchom, aby sme žili vieru, ktorá je živá, vieru, ktorá sa dotýka, odpúšťa, delí sa, povzbudzuje a nesie bremená. Daj, aby sme v každodenných veciach poznávali Tvoj hlas – v tichu modlitby, v núdzi blížneho, v slovách Tvojho evanjelia. Uč nás poslušnosti lásky: aby sme neplnili Tvoje prikázania zo strachu, ale z vďaky, nie zo zákona, ale z lásky, ktorou si nás miloval v Kristovi. Pane Ježiši Kriste, Ty si sa stal poslušným až na smrť, nie preto, že si musel, ale preto, že si miloval. Uč aj nás takejto poslušnosti – aby náš život svedčil o Tebe, aby v našich skutkoch bolo cítiť Tvoju dobrotu, aby naša viera nebola mŕtva, ale plná života z Tvojho Ducha. Svojou milosťou nás veď, aby sme sa stali nástrojmi Tvojej lásky vo svete, ktorý ju tak veľmi potrebuje. A keď prídu chvíle slabosti, pochybnosti či vyčerpania, daj, aby sme si spomenuli, že Ty si verný – že aj v našej malej poslušnosti pôsobí Tvoja veľká milosť. Tebe, Pane, patrí vďaka za vieru, ktorá zachraňuje, za lásku, ktorá premieňa a za Ducha, ktorý obživuje. Nech naše slová, skutky i srdcia svedčia o Tebe – o Bohu, ktorý miluje a dáva život. Amen.
Záverečné požehnanie:
Nech vás Pán požehná vierou, ktorá žije, láskou, ktorá slúži, a nádejou, ktorá nehasne. Nech vám Duch Svätý dá odvahu dobro, trpezlivosť v poslušnosti a radosť v službe. Nech Kristova láska prebýva vo vašich srdciach tak mocne, že sa stane viditeľnou v každom vašom skutku, slove i pohľade. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, nech stráži vaše srdcia a mysle v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. Amen.
