Pamiatka zosnulých – skôr ako prídu zlé dni …
Written by radovan on okt 28, 2025 in - No Comments
Pamiatka zosnulých – 2.11.2025
„… skôr, ako prídu zlé dni …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Kazateľ 12, 1–8
1 Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, skôr, ako prídu zlé dni a priblížia sa roky, o ktorých povieš: Nemám v nich záľubu. 2 Skôr, ako sa zatmie slnko a svetlo, mesiac a hviezdy, a oblaky sa vrátia po daždi; 3 vtedy, keď sa strážcovia domu budú triasť, silní mužovia sa zhrbia, ženy, čo melú, prestanú pracovať, lebo ich bude málo, a zatemnia sa tie, čo vyzerajú z okien; 4 dvere na ulicu sa zavrú, keď bude tíchnuť zvuk žarnova, zvýši sa jeho hlas na vtáčí hlas a stlmia sa všetky dcéry spevu, 5 bude sa báť aj výšin a postrachu na ceste. Mandľovník rozkvitne, kobylka oťažie a odkvitne kaparka, lebo človek odchádza do svojho večného domu a po uliciach obchádzajú trúchliaci. 6 Skôr, ako sa pretrhne strieborný povrázok a rozbije sa zlatá čaša, skôr, ako sa roztrepe džbán nad prameňom a poláme sa koleso na studni, 7 prach sa navráti do zeme, ako bol prv, ale duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal. 8 Márnosť nad márnosti, povedal Kazateľ, všetko je márnosť.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Dnešný deň má osobitnú vážnosť. Nie je to sviatok, ktorý by sa niesol v tónoch radosti. Skôr sa nesie v tónoch spomienky. Spomienky, ktorá bolí – no predsa je vzácna. Keď prichádzame na cintoríny, vznáša sa tam ticho, v ktorom akoby sa spájal svet živých so svetom tých, ktorí odišli. V tejto tichosti sa ozýva Božie slovo, ktoré nechce, aby sme sa stratili v smútku, ale aby sme rozumeli životu i smrti tak, ako ich vidí Boh.
Kazateľ, ktorého slová sme čítali, sa obracia k človeku na konci svojej cesty. Vidí, ako sa svet mení, ako telo slabne, ako človek stráca silu a prichádza k hranici, za ktorou už nevládne žiadna ruka, žiadna vôľa. A hovorí: „Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti.“ To je slovo, ktoré nesie v sebe výzvu aj útechu. Nie je to len rada, aby mladí ľudia nezabúdali na Boha. Je to pripomienka pravdy, že život má smer, že nejde len o to, aby sme prežili dni, ale aby sme ich žili pred Bohom, ktorý nám ich daroval. Lebo ak človek zabudne na Stvoriteľa, začne žiť tak, akoby bol sám sebe zdrojom, cieľom aj zmyslom. A to je koreň márnosti, o ktorej Kazateľ hovorí.
Keď sa dívame na starobu a na smrť, môžeme ich vnímať ako temný tieň, ktorý sa neúprosne približuje. Ale Kazateľ ich ukazuje inak. Nie ako hrozbu, ale ako prirodzené zavŕšenie pozemského života. Hovorí o nich obrazne, poeticky, ale aj realisticky. „Kým sa nezatvoria dvere na ulicu a neutíši sa hlas mlynských kameňov… kým sa človek nevráti do zeme, ako bol, a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.“ – To nie sú len metafory staroby, ale akoby mapa cesty, po ktorej sa každý človek raz vydá. Telo sa pomaly unavuje, oči slabnú, ruky strácajú silu, no Boží Duch, ktorý v človeku prebýval, sa vracia k svojmu Stvoriteľovi. To je tichý, ale mocný výrok viery: smrť nie je zánik. Nie je poslednou vetou nad ľudským životom. Posledné slovo má Boh. Duch sa vracia k Nemu – k Tomu, ktorý ho dal.
Bratia a sestry! Kazateľ nehovorí o smrti so sentimentalitou, ani s romantickou nostalgiou. Hovorí o nej s pokojnou vážnosťou. Lebo vie, že život bez Boha sa rozpadá ako prach, ale život, ktorý sa žil v pamäti na Stvoriteľa, sa nestráca. Keď si v tieto dni spomíname na svojich drahých zosnulých, môžeme si byť istí, že Boh na nich nezabudol. Ich duch sa vrátil k Nemu – nie do prázdna, nie do ničoty, ale k Tomu, ktorý ich stvoril, poznal po mene a vykúpil v Kristovi.
Pisateľ biblickej knihy Kazateľ, ktorý v prvej polovici knihy často hovorí o márnosti života, tu odhaľuje jej kľúč. Márnosť nie je to, že život je krátky. Márnosť je vtedy, keď človek žije bez Boha, keď stráca vedomie toho, že patrí Jemu. Keď hovorí: „Pamätaj na svojho Stvoriteľa,“ nepovie: pamätaj na Stvoriteľa, aby si sa bál smrti. Ale: pamätaj, aby si pochopil, že tvoj život má korene a cieľ v Bohu. Lebo ten, kto pamätá, kto si uchová vedomie Božej prítomnosti, ten sa nemusí báť ani odchodu. Pamiatka zosnulých je teda nielen dňom spomienky, ale aj dňom uvedomenia si, že aj náš život raz dospeje k svojmu koncu. To však nemusí byť dôvodom k smútku, ale k múdrosti.
Kazateľ vidí starobu ako obdobie, keď sa všetko spomaľuje – zrak, sluch, pohyb, chuť k životu. Hovorí: „Kým sa nezatemní slnko, svetlo, mesiac a hviezdy.“ Tieto obrazy opisujú, ako sa svet človeka zúži. To, čo bolo jasné, sa zahmlieva. Ale práve v tomto zúžení sa otvára pohľad k tomu, čo je večné. Smrť teda nie je len koniec. Je to aj prechod. Ale to, čo rozhoduje, nie je okamih smrti, ale spôsob života. Ak sme žili v pamäti na Stvoriteľa, potom sa smrť stáva návratom – nie stratou.
Drahí priatelia! V luteránskej viere veríme, že smrť je dôsledkom hriechu, ale v Kristovi sa stala bránou k životu. To, čo Kazateľ tuší, sa v Ježišovi naplnilo. Lebo On – Stvoriteľ, ktorý sa stal človekom – prešiel cez smrť, aby sme my vedeli, že za hranicou nie je prázdno, ale Božia náruč. Keď Kazateľ hovorí: „Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť,“ nevyslovuje slová beznádeje. Hovorí ich ako človek, ktorý hľadal trvalosť v pominuteľnom a zistil, že ju tam nenájde. Ale to, že je všetko márnosť bez Boha, zároveň znamená, že s Bohom nič nie je márne. Ani utrpenie, ani staroba, ani smrť. Všetko, čo sa deje v Božej prítomnosti, má zmysel – aj keď ho nie vždy vidíme. Preto sa Kazateľ nebojí pomenovať realitu – úbytok síl, prach, ktorý sa vracia do zeme – a predsa v tom všetkom hovorí o nádeji: duch sa vracia k Bohu, ktorý ho dal.
To je evanjelium skryté v starej knihe. Boh si berie späť, čo mu patrí. Nie ako niečo, čo sa stratilo, ale ako niekoho, koho miloval. Keď dnes stojíme nad hrobmi, nemáme v rukách odpovede na všetky otázky. Ale máme slovo, ktoré stojí pevne. Slovo, ktoré hovorí, že život, ktorý sa skončil, nie je zabudnutý. Že prach, ktorý sa rozpadol, je v Božích rukách. A že Duch, ktorý odišiel, je u Neho. Nie je to útek od bolesti, ale prijatie reality viery: Boh, ktorý stvoril človeka z prachu, raz znova povie svoje tvorivé „Buď!“ aj nad tými, ktorí spočívajú v zemi. A to „Buď!“ bude znieť ako slovo vzkriesenia.
Preto sa kresťanská spomienka na zosnulých líši od zúfalého smútku. Nie je to popieranie smrti, ale pohľad na ňu z perspektívy Božieho prisľúbenia. Pamätaj na svojho Stvoriteľa – to znamená: pamätaj, že tvoj život je v Božích rukách od začiatku až do konca. A ak sa duch vracia k Bohu, potom je aj smrť napokon návratom domov.
Bratia a sestry, možno dnes nesie každý z nás v srdci tvár niekoho, kto už nie je medzi nami. Možno sa pýtame: kde je teraz? A Božie slovo odpovedá ticho, ale iste: „Je u Boha, ktorý mu dal ducha.“ Nie je v prázdnote, ale v pamäti Božej, ktorá nezabúda. Lebo Boh, ktorý si pamätá na človeka v živote, si ho pamätá aj v smrti. A to, čo On uchová vo svojej pamäti, je večné. Preto aj my môžeme žiť s pamäťou – nielen na tých, čo odišli, ale aj na Toho, ktorý je Život. Pamätaj na svojho Stvoriteľa – v mladosti, v zrelosti, v starobe. Lebo v tej pamäti je skrytá nádej, že keď raz prídu dni, v ktorých už nebudeme mať záľubu, Boh na nás nezabudne. On bude pamätať. A keď príde Jeho čas, pozdvihne aj prach a znovu vdýchne ducha.
Drahí priatelia! Kazateľ končí svoj text slovami: „Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť.“ Ale my, ktorí poznáme Krista, môžeme pridať: „Nie však v Pánovi.“ Lebo On naplnil prach životom a smrť obrátil na začiatok nového dňa. A tak, keď dnes stojíme v tichu cintorínov, nech znie v našom srdci tá tichá, ale mocná výzva: Pamätaj na svojho Stvoriteľa! Pamätaj – a dôveruj, že aj On si ťa bude pamätať! Amen.
Pokázňová modlitba
Pane náš Bože, Stvoriteľ a Darca života, ďakujeme Ti, že aj v dňoch, keď si pripomíname našich zosnulých, smieme stáť pred Tebou nie v zúfalstve, ale v tichej dôvere. Ty si Ten, ktorý nám vdýchol ducha života a ktorý ho raz prijme späť do svojich rúk. Ďakujeme Ti, že naše dni sú v Tvojej moci, že žiadny z nich nie je márny, keď je žitý pred Tebou. Prosíme Ťa, Pane, daj nám múdrosť, aby sme v čase života nezabúdali na Teba, svojho Stvoriteľa. Daj, aby sme pamätali na Tvoju prítomnosť vo chvíľach radosti aj bolesti, v mladosti i v starobe, vo zdraví i v slabosti. Uč nás prijať život ako dar a smrť ako bránu, ktorou sa k Tebe raz vrátime. Zverujeme Ti, Pane, všetkých, na ktorých dnes s láskou spomíname. Prijmi ich do svojho svetla, tam, kde niet bolesti ani slz. A nás, ktorí ešte kráčame cestou času, posilni vo viere, že aj pre nás máš pripravené miesto v dome večnosti. Daj, aby spomienka na tých, ktorí odišli, nebola len návratom do minulosti, ale prameňom vďačnosti a nádeje. Nauč nás žiť tak, aby sme v každom dni niesli v srdci vedomie, že Ti patríme. A keď príde náš čas, nech sa aj náš duch vráti k Tebe – pokojne, s dôverou, v Kristovej milosti. V Jeho mene Ti ďakujeme a prosíme, aby si nás v živote i v smrti nikdy neopustil. Amen.
Záverečné požehnanie
Nech vás požehná Boh, ktorý je začiatkom i koncom všetkého života. Nech vám dá pamätať na svojho Stvoriteľa vo všetkých dňoch, ktoré vám ešte daruje. Nech vás posilní v nádeji, že duch človeka sa vracia k Bohu, ktorý ho dal. A nech vám pokoj Kristov naplní srdcia, aby ste mohli žiť i umierať v istote Jeho lásky. Požehnanie trojjediného Boha, Otca, Syna i Ducha Svätého, nech zostáva s vami teraz i naveky. Amen.
