Predposledná nedeľa v cirkevnom roku – Ty by si volal, a ja by som sa Ti ozval
Written by radovan on nov 12, 2025 in - No Comments
Predposledná nedeľa v cirkevnom roku – 16.11.2025
„… Ty by si volal, a ja by som sa Ti ozval …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista! Amen.
Jób 14, 1–17
1 Človek narodený zo ženy žije krátko, ale je plný vzrušenia. 2 Vypučí ako kvet a zvädne, mizne ako tieň a nemá stálosť. 3 Ale Ty aj na takého otváraš svoje oko a vedieš ho na súd so sebou. 4 Kto získa čisté z nečistého? Nikto! 5 Ak sú určené jeho dni, počet jeho mesiacov je u Teba, vymeral si mu hranice, ktoré nemôže prekročiť. 6 Odvráť svoj pohľad od neho a nechaj ho, aby sa zaradoval ako nádenník svojmu dňu! 7 Lebo strom má nádej; ak ho vytnú, znova vyženie a jeho výhonok neprestane žiť. 8 Ak mu zostarne koreň v zemi a v prachu zeme odumrie mu peň, 9 vypučí od vône vody, vyženie mládnik ako sadenec. 10 Ale ak muž zomrie, je po ňom, ak človek skoná, kdeže je? 11 Ako vody sa tratia z jazera a rieka opadá a vysychá, 12 tak človek si ľahne, a nepovstane; pokiaľ sa nerozpadnú nebesá, neprebudí sa zo svojho spánku. 13 Kiežby si ma schoval do podsvetia a skryl ma, kým sa Tvoj hnev neodvráti; kiežby si mi určil lehotu a spomenul si na mňa. 14 Keď človek umrie, či môže ožiť? Prečkal by som všetky dni borby, kým ma vystriedajú. 15 Ty by si volal, a ja by som sa Ti ozval, keď by si zatúžil po diele svojich rúk. 16 Lebo potom počítal by si moje kroky a nestriehol by si na môj hriech. 17 V mešci by bol spečatený môj priestupok a môj hriech by si prikryl.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Keď sa blížime k záveru cirkevného roka, cítime, že Písmo sa nám prihovára s osobitnou vážnosťou. Už nejde o udalosti, ktoré sa stali kedysi dávno, ani len o povzbudenie do každodenného života, ale o pohľad do večnosti. Cirkev nám pripomína, že všetko, čo sa deje, raz dospeje k svojmu koncu – a že nad tým koncom stojí Boh. Nie ako vzdialený sudca, ktorý prísne meria, ale ako Ten, ktorý pozná pravdu o človeku. Práve o tejto pravde hovorí aj kniha Jób, ktorú by sme mohli nazvať výkrikom duše stojacej pred Bohom. Jób sa neuspokojuje s ľahkými odpoveďami. Jeho utrpenie ho privádza k otázkam, ktoré idú až na dno viery. V 14. kapitole, z ktorej sme čítali, nachádzame človeka, ktorý stojí pred tajomstvom života a smrti, pred svojou vlastnou pominuteľnosťou a pred Bohom, ktorý všetko vidí.
Jób začína svoj výrok slovami, ktoré by mohol vysloviť ktokoľvek z nás: Človek narodený zo ženy žije krátko, ale je plný vzrušenia. Je to obraz života ako krátkeho dňa plného námahy. Jób nefilozofuje, ale pozoruje realitu: život je krehký. Ako kvet, ktorý dnes kvitne a zajtra ho spáli slnko. Ako tieň, ktorý sa mihne po stene a zmizne. A potom prichádza konštatovanie , ktoré má silu blesku: 3 Ale Ty aj na takého otváraš svoje oko a vedieš ho na súd so sebou. V tých slovách nie je vzbura, ale úžas. Čo je človek, že by sa o neho Boh vôbec zaujímal? Ako môže nekonečný Boh súdiť niečo také krehké, nepatrné, roztrieštené, ako je ľudský život?
Jób cíti, že stojí pred Bohom, ktorý je svätý, a zároveň si uvedomuje, že človek je „nečistý“ – že v sebe nesie hriech, ktorý nemôže odstrániť. 4 Kto získa čisté z nečistého? Nikto! Nie je v tom len rezignácia, ale pravda, ktorú neskôr apoštol Pavol vyjadrí slovami: „Všetci zhrešili a nemajú slávy Božej.“ Pred posledným súdom stojíme ako bytosti, ktoré vedia, že ich dni sú spočítané. Boh pozná ich hranicu, ktorú neprekročia. A predsa – práve tu sa otvára priestor pre vieru. Lebo ak Boh pozná hranice človeka, potom ich sám aj určil. A ak ich určil, znamená to, že život nie je len náhoda, ale má svoj cieľ.
V strede tejto beznádejnej úvahy sa Jób zastaví pri obraze stromu:7 Lebo strom má nádej; ak ho vytnú, znova vyženie a jeho výhonok neprestane žiť. Je to nádherný obraz – aj keď je koreň starý, aj keď je peň suchý, len čo zavetrí vodu, znova ožije. Strom má v sebe silu, ktorá sa prebúdza k životu. Ale človek? – pýta sa Jób. 10 Ale ak muž zomrie, je po ňom, ak človek skoná, kdeže je? Toto, bratia a sestry, je ten okamih, keď sa končí ľudská nádej. Strom má koreň, ktorý znovu vyženie výhonky. Ale človek? Keď zomrie, zostáva po ňom len prach. Voda sa z jazera vyparí, rieka vyschne, a tak aj človek, keď si ľahne, „neprebudí sa“.
Na prvý pohľad je to bezútešné. Ale Jób, ktorý sa neuspokojí s prvou odpoveďou, hovorí ďalej: Kiežby si ma schoval do podsvetia a skryl ma, kým sa Tvoj hnev neodvráti; kiežby si mi určil lehotu a spomenul si na mňa. Tu sa niečo mení, priatelia! Jób hovorí: kiežby si ma schoval – nie zničil, nie navždy pochoval, ale schoval. Akoby smrť bola len skrýšou, kde človek čaká, kým pominie Boží hnev, a kým nepríde čas, keď Boh opäť zavolá. V týchto slovách sa rodí nádej na vzkriesenie. Nie je to už hotová viera v život po smrti, ako ju poznáme z evanjelií, ale je to iskra, ktorá zvestuje, že Boh sa človeka nevzdá ani za hranicou smrti.
14 Keď človek umrie, či môže ožiť? – pýta sa Jób. A hoci odpoveď ešte nepozná, cíti, že Boh, ktorý ho stvoril, nemôže dovoliť, aby sa dielo Jeho rúk stratilo. Preto hovorí: 15 Ty by si volal, a ja by som sa Ti ozval, keď by si zatúžil po diele svojich rúk. To je nádherný obraz posledného súdu – nie ako chvíle hrôzy, ale ako okamihu, keď Boh znova osloví svoje stvorenie. Sudca nebude cudzí, ale Ten, ktorý nás pozná po mene, ktorý na nás „túžobne hľadí“.
Drahí priatelia! Viera, ktorá sa tu rodí, nie je istota, ktorú si človek vydobyje, ale dôvera, ktorú mu Boh daruje. Jób nehovorí: ja budem žiť, ale: Kiežby si ma schoval… kiežby si si na mňa spomenul… zavolal by si ma… Všetko smeruje k Bohu. On je ten, kto koná. A tu sa dotýkame samotnej podstaty posledného súdu. Súd nie je o tom, že človek sa bude obhajovať. Je to Boží čin. Boh volá človeka – ako kedysi volal Adama v záhrade: „Kde si?“ – a človek odpovedá. Ale tentoraz už nie v hanbe, ale v očistení. Jób hovorí: 17 V mešci by bol spečatený môj priestupok a môj hriech by si prikryl.
To je evanjelium ukryté v starozmluvnom slove. Boh, ktorý vidí všetko, nechce zničiť, ale prikryť. Neznamená to zakryť pravdu, ale zapečatiť hriech tak, aby už nemal moc. A práve tu vidíme predobraz toho, čo sa naplní v Kristovi. Keď Boh prikrýva vinu, robí to krvou Baránka. Keď spočítava kroky človeka, už nepočíta jeho hriech, ale Kristovu spravodlivosť. Pred posledným súdom teda nestojíme sami. Stojíme v Kristovi. On je ten, ktorý bol ukrytý v hrobe, aby sme my boli ukrytí v Bohu. On bol vzkriesený, aby aj naše meno raz bolo vyslovené pri Božom volaní: 15 Ty by si volal, a ja by som sa Ti ozval …
Milé sestry a bratia! Predposledná nedeľa v cirkevnom roku hovorí o poslednom súde. Ale ten súd nie je len budúca udalosť. Každý deň, keď človek stojí pred Bohom, je malým súdom. Keď sa zrkadlíme v Jeho slove, keď v modlitbe premýšľame nad svojím životom, Boh sa nás pýta: kde si? – a my odpovedáme. No raz príde deň, keď toto volanie zaznie naplno. Nebude to deň chaosu, ale deň pravdy. Deň, keď sa všetko ukáže v Božom svetle. Deň, keď sa ukáže, že Boh nezabudol na svoje stvorenie. Pre neveriaceho človeka je to možno deň strachu. Pre veriaceho – deň nádeje. Pretože to bude deň, keď Boh „túžobne hľadí na dielo svojich rúk“. To je obraz lásky, nie hnevu. Súd nie je pomsta, ale obnovujúca spravodlivosť. Jób hovorí: „Po všetky dni svojej služby budem čakať, kým nepríde moja výmena.“ Čakanie, trpezlivosť, nádej – to je postoj veriaceho človeka. Život nie je márny, lebo jeho cieľ je v Bohu.
Keď sa blíži koniec cirkevného roka, prichádza čas stíšiť sa. Niekedy máme chuť zaplniť mlčanie slovami, vysvetleniami, plánmi. Ale Jób nás učí tichu. Lebo len v tichu možno počuť Boží hlas, ktorý volá. Možno aj my sa cítime ako suchý peň, z ktorého už nič nevyrastie. Možno sa bojíme, že naše chyby a hriechy sú ako kamene, ktoré nás pochovajú. Ale Boh hovorí: „Ja som Boh, ktorý prikrýva.“ Nie preto, že by bol slepý, ale preto, že nás miluje. A tak sa pred posledným súdom nemusíme skrývať, ale môžeme v ňom poznať Božie volanie k životu. Ten, kto nás raz stvoril, nás nezabudne vzkriesiť. Ten, kto nás pozná, nás raz osloví po mene.
Milí priatelia! Jób sa na konci svojho zápasu nedostal k logickej odpovedi, ale k viere. Naučil sa dôverovať Bohu, aj keď všetkému nerozumel. A to je aj naša cesta. Pred súdom, pred smrťou, pred večnosťou – viera, ktorá sa spolieha na Boha, ktorý prikrýva vinu a volá k životu. A keď raz zaznie Jeho hlas, nebudeme sa báť. Lebo ten, kto volá, je Ten istý, ktorý za nás zomrel a vstal. Jób to ešte len tušil – my to už vieme. Preto sa aj my môžeme modliť s ním: „Kiežby si ma ukryl… kým sa Tvoj hnev neodvráti… potom by si ma zavolal a ja by som Ti odpovedal.“ A v Kristovi vieme, že Boh to už urobil. Jemu nech je za to vzdávaná česť a sláva naveky! Amen.
Pokázňová modlitba: Pane, náš večný Bože, v tichu pred Tvojou tvárou si uvedomujeme, aký krátky a krehký je náš život. Ako kvet vyrastáme a vädneme, ako tieň sa mihneme a pominie náš čas. A predsa – Ty, ktorý poznáš počet našich dní, si nás nezanechal napospas prachu. Ďakujeme Ti, že Tvoje oči sú na nás uprené nie so zášťou, ale s láskou. Ďakujeme Ti, že aj keď nás skúšaš, nezabúdaš na dielo svojich rúk. Pane, priznávame, že ako Jób aj my niekedy zápasíme s otázkami, že nerozumieme bolesti, smrti, ani Tvojim cestám. No prosíme, daj nám dôveru, aby sme vedeli čakať – ako človek, ktorý verí, že aj v suchom koreni zostáva život. Daj nám vieru, že i keď sa zdanlivo všetko končí, Tvoje slovo trvá naveky. Prosíme, Bože, ukry nás v sebe, kým sa Tvoj hnev neodvráti, a keď príde deň Tvojho súdu, volaj nás po mene, ako voláš svoje deti. Nie aby sme sa skrývali v hanbe, ale aby sme povstali v Tvojom svetle, očistení krvou Krista, ktorý bol ukrižovaný za naše hriechy a vzkriesený pre naše ospravedlnenie. Naplň nás istotou, že posledný súd nie je dňom záhuby, ale dňom, keď sa Tvoje milosrdenstvo naplno zjaví. Nech v nás rastie túžba po Tebe – po Tvojom novom svete, kde nebude viac smrti, ani plaču, ani bolesti. A kým ešte kráčame touto cestou času, daj, aby sme žili s pohľadom upreným k Tebe, aby sme v pokoji pracovali, v nádeji očakávali Tvoj hlas a v láske slúžili tým, ktorí sú nám zverení. Tebe, Bože života, patrí česť, sláva a vďaka, teraz i naveky. Amen.
Záverečné požehnanie
Nech vás Boh, ktorý má moc prebudiť aj to, čo je mŕtve, posilní vo viere, že smrť nie je koniec, ale brána k životu. Nech vám Kristus, Pán súdu i milosti, daruje pokoj srdca, keď premýšľate o večnosti, a nech vám Duch Svätý vlieva do duše tichú istotu, že ste Božím dielom, na ktoré sa On túžobne obzerá. Nech vás Boh zachová vo viere až do dňa, keď zaznie Jeho hlas a On si spomenie na vás – na dielo svojich rúk. Pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, nech chráni vaše srdcia a mysle v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. Amen.
