Posledná po Zjavení – bol som mŕtvy, a hľa, som živý …
Written by radovan on jan 23, 2026 in - No Comments
Posledná nedeľa po Zjavení – 25.1.2026
„… bol som mŕtvy, a hľa, som živý …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Zjavenie Jána 1, 9 – 18
9 Ja, Ján, váš brat a účastník súženia a kráľovstva i trpezlivosti, bol som na ostrove Patmos pre slovo Božie a pre svedectvo Ježišovo. 10 V deň Pánov som bol vo vytržení ducha a počul som za sebou mohutný zvuk ako hlas trúby: 11 Čo vidíš, napíš do knihy, a pošli siedmim cirkevným zborom: do Efezu, Smyrny, Pergamonu, Tyatíry, Sárd, Filadelfie a do Laodikey. 12 Nato som sa obrátil, aby som pozoroval hlas, ktorý hovoril so mnou. A keď som sa obrátil, uzrel som sedem zlatých svietnikov 13 a uprostred nich niekoho podobného Synovi človeka, oblečeného do plášťa a opásaného zlatým pásom na prsiach. 14 Hlavu a vlasy mal biele ako biela vlna, ako sneh, oči ako ohnivý plameň, 15 nohy podobné lesklému kovu rozžeravenému v peci a hlas ako hučanie mnohých vôd. 16 V pravej ruke mal sedem hviezd, z úst Mu vychádzal ostrý dvojsečný meč a tvár mal ako slnko, keď svieti v plnej sile. 17 Keď som Ho uzrel, padol som Mu k nohám ako mŕtvy; On však položil na mňa pravicu a povedal: Neboj sa! Ja som Prvý aj Posledný 18 a živý; bol som mŕtvy, a hľa, som živý naveky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Keď írsky básnik William Butler Yeats roku 1919 napísal svoju slávnu báseň The Second Coming – (Druhý príchod), svet sa ešte len spamätával z hrôz prvej svetovej vojny. Európa bola ranená nielen fyzicky, ale aj duchovne. Staré istoty sa rozpadli. Dôvera v pokrok, rozum a morálny vývoj človeka sa otriasla v základoch. Yeats v tejto básni zachytil atmosféru doby, v ktorej „sa všetko rozpadá a stred, ktorým môže byť tak Boh, ako aj pravda alebo správne morálne hodnoty – tento stred akosi už nedrží všetko pohromade. Svet sa vymyká kontrole a človek má pocit, že sa ocitol v chaose a bez pevného bodu. Názov básne síce evokuje kresťanské očakávanie druhého príchodu Krista – príchodu, ktorý má priniesť súd, obnovu a poriadok. Yeats však túto nádej radikálne prevracia: namiesto Krista sa blíži desivá, neláskavá bytosť – šelma – beštia: symbol nového veku, ktorý neprinesie spásu, ale chaos. Báseň sa tak stáva víziou sveta, v ktorom sa rozpadli všetky istoty. Svet, ktorý stratil duchovný stred, si podľa Yeatsa vytvára vlastné monštrá.
Je pozoruhodné, drahí priatelia, aká blízka je táto vízia aj nášmu svetu o nejakých 100 rokov neskôr. Aj my žijeme v čase, keď sa mnohým zdá, že „stred nedrží pohromade“. Slová o pravde, spravodlivosti a zodpovednosti znejú slabo, zatiaľ čo krik extrémistov a extrémov, krik morálne a psychicky narušených jedincov je čoraz hlasnejší. Aj dnes sa mnohí pýtajú, čo vlastne príde – či nás čaká svetlo alebo ešte hlbšia tma. Nuž a práve do tejto otázky vstupuje dnešný kázňový text z knihy Zjavenie Jána. A vstupuje do nej spôsobom, ktorý je radikálne odlišný od Yeatsovej vízie.
Apoštol Ján píše: „Ja, Ján, váš brat a spoločník v súžení, kráľovstve a trpezlivosti v Ježišovi, bol som na ostrove, ktorý sa volá Patmos, pre slovo Božie a svedectvo Ježišovo.“ Už prvé slová nás uvádzajú do konkrétnej reality. Ján nepíše z bezpečia ani z pohodlia. Je vyhnanec, odstrčený na okraj ríše, umlčaný hlas Cirkvi. Nie je to prorok stojaci nad dejinami, ale človek, ktorý je ich súčasťou. Zdieľa súženie, neistotu a krehkosť veriacich. A práve tam, na mieste izolácie a zdanlivej bezmocnosti, prichádza zjavenie.
Ján hovorí, že „bol vo vytržení Ducha v Pánov deň“ a počul za sebou hlas silný ako zvuk trúby. Už tu sa začína posun od temnoty k svetlu. Nie Ján hľadá Boha, ale Boh sa ozýva jemu. Hlas prichádza zozadu, nečakane, a vyzýva ho, aby sa obrátil. Keď sa Ján obracia, nevidí chaos, ani neľútostnú bytosť, kreatúru, či monštrum Yeatsovej básne. Naopak! Vidí Krista. Vidí Ho uprostred siedmich svietnikov – uprostred cirkvi, uprostred spoločenstva, ktoré sa zdá byť slabé a ohrozené. Kristus nie je mimo dejín, nie je vzdialeným pozorovateľom. Stojí priamo tam, kde horí len krehké svetlo viery.
Opis Krista je plný symbolov a obrazov. Ján vidí „Syna človeka“, odetého do dlhého rúcha, s opaskom zo zlata, s hlavou a vlasmi bielymi ako sneh, s očami ako plameň ohňa. Jeho hlas znie ako hukot mnohých vôd, v ruke drží sedem hviezd a z Jeho úst vychádza ostrý meč. Je to obraz moci, svätosti a súdu. Tento Kristus nie je len tichý učiteľ z galilejských prašných ciest. Je to Pán dejín, ktorého prítomnosť odhaľuje pravdu o svete.
A predsa – a to je kľúčové – táto sláva nie je chladná ani neláskavá. Ján padá k Jeho nohám ako mŕtvy, pretože Božia svätosť vždy odhaľuje ľudskú krehkosť. Ale Kristus ho dvíha. „Neboj sa!“ – hovorí. Dotýka sa ho pravicou a predstavuje sa slovami: „Ja som Prvý i Posledný, Živý. Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia.“
Drahí priatelia! Tu sa láme celý text. Ježišovo premenenie, o ktorom v túto dnešnú poslednú nedeľu po Zjavení hovoríme, nie je únikom z reality, ani jej popretím. Je to zjavenie pravdy o tom, kto má posledné slovo. Kristus, ktorý žiari ako slnko, je ten istý Kristus, ktorý bol ukrižovaný. Ten, ktorý má oči ako plameň ohňa, je ten istý, ktorý pozná a vidí utrpenie a smrť. Je levom i baránkom zároveň. Vie spáliť lož a zlo, ale zároveň ohrieva tých, ktorí sa chvejú pred Ním v bázni.
V porovnaní s Yeatsovou víziou je rozdiel zásadný. Yeats, ktorý žil v rokoch 1865 – 1939 – vidí budúcnosť ako dôsledok ľudského duchovného úpadku – ako zrod neláskavého poriadku, ktorý si človek vytvára sám. Ján však vidí koniec dejín ako Božie zjavenie v Kristovi. Nie monštrum, ale Pán. Nie chaos bez zmyslu, ale svetlo, ktoré presvieti tmu. Nie slepá silu osudu, ale spravodlivý súd, ktorý pozná pravdu o človeku.
Bratia a sestry! Je dôležité všimnúť si, že Kristus v Zjavení nie je len obrazom budúcnosti. On hovorí do prítomnosti. Ján má písať to, čo videl a poslať to cirkvám. Zjavenie nie je únikom do apokalyptických fantázií, ale posilnením pre službu tu a teraz. Kristus dáva silu svojim služobníkom, aby o Ňom svedčili uprostred sveta, ktorý dnes akoby oveľa častejšie pripomínal Yeatsovu báseň viac než to, čo nám sprostredkujú evanjeliá.
Je pravda, že to svedectvo nie je jednoduché. Ján to vie z vlastnej skúsenosti. Byť verný Kristovi znamená neraz niesť aj súženie, aj nepochopenie, aj vyhnanstvo. Ale práve v tejto slabosti sa zjavuje Kristova moc. On drží kľúče smrti a podsvetia. To znamená, že ani to najtemnejšie miesto, ani to najhlbšie zlyhanie, ani smrť sama nemá posledné slovo.
Milé sestry, drahí bratia! Ježišovo premenenie, o ktorom dnes hovoríme v poslednú nedeľu po Zjavení, nás teda nevedie k úniku z tohto sveta, ale k jasnejšiemu pohľadu naň. Možno nám v tomto svete nie je všetko jasné. Možno máme pocit, že stred sa rozpadá, že hodnoty sa strácajú a hlas zdravého rozumu zaniká v hluku. Ale jedno je jasné: On je jasný. Kristus, ktorý sa zjavuje Jánovi, nie je nejakým nejasným symbolom ani hmlistou nádejou. Je konkrétny, živý a prítomný. On je skutočný, pravý a posledný Víťaz. Všetko a všetci sa budú musieť zodpovedať Jemu. Nikomu ani ničomu inému.
Na rozdiel od Yeatsovej vízie druhého príchodu, kde sa blíži neláskavý vek, kde svet sa vymkol kontrole, stratil orientáciu, kde dochádza k rozpadu spoločenských štruktúr, k zániku morálnych autorít a k rozkolu medzi človekom a pravdou – Ján vidí Pána, ktorý odpúšťa, potešuje a posilňuje. Vidí Krista, ktorý horí svätosťou, ale zároveň ohrieva tých, ktorí k Nemu patria a hlásia sa k Nemu. Vidí svetlo, ktoré nesľubuje lacný optimizmus, ale dáva odvahu žiť a svedčiť aj uprostred temnoty.
A práve toto, milí priatelia, je posolstvo dnešného textu pre nás. Nie sme povolaní vytvárať si ilúzie o svete, ani si zatvárať oči pred jeho ranami. Sme povolaní dívať sa na svet očami Toho, ktorý stojí uprostred svietnikov. Kristus nás posiela, aby sme niesli Jeho svetlo aj v roku 2026, aj keď je to náročné. Nie preto, že by sme boli silní, ale preto, že On je Prvý i Posledný. On bol mŕtvy a žije. A On zostáva tým pevným stredom, ktorý tento svet napriek všetkému stále drží. Jemu nech je za to vzdávaná česť a chvála! Za to že drží aj nás, naše rodiny, náš cirkevný zborík. Jemu nech je rovnako tak vzdávaná šesť a chvála i za víziu druhého príchodu, ktorej dominuje nie je chaos, ale poriadok. Nie monštrum, ale Spasiteľ. Nie záhuba, ale nové stvorenie. Amen.
Pomodlime sa: Pane Ježiši Kriste, Ty Prvý i Posledný, Ty, ktorý si bol mŕtvy a hľa, žiješ na veky vekov, stojíme pred Tebou ako ľudia tejto doby – často zneistení, unavení, obklopení hlasmi, ktoré sľubujú poriadok, ale rodia len strach, ktoré hovoria o sile, ale zabúdajú na pravdu. Ďakujeme Ti, že sa nám nezjavuješ ako chladná moc, ale ako živý Pán, ktorý stojí uprostred svietnikov, uprostred svojej cirkvi, uprostred nášho krehkého sveta. Ďakujeme Ti, že aj keď padáme ako Ján na Patmose, keď sa nám zdá, že už nemáme síl stáť, Ty k nám pristupuješ, kladieš na nás svoju pravicu a hovoríš: „Neboj sa.“ Prosíme Ťa, daj nám vidieť Ťa jasne, keď je okolo nás veľa nejasného. Daj nám poznať Tvoje svetlo, keď sa tma zdá silnejšia než nádej. Daj nám veriť, že Ty držíš kľúče smrti i podsvetia, že nič z toho, čo nás desí, nie je mimo Tvojej moci ani Tvojej lásky. Posilni nás v našom svedectve, Pane. Nie sme poslaní do jednoduchého sveta, ale do sveta, ktorý často stráca stred. Daj, aby sme sa neupínali k vlastnej sile, ale k Tebe – k Tvojej vernosti, spravodlivosti a milosti. Uč nás niesť Tvoje svetlo pokorne, bez pýchy, ale aj bez strachu. Uč nás hovoriť o Tebe slovami aj životom, aby bolo zjavné, že svetlo nezhaslo a že Ty stále kráčaš medzi nami. Tebe, Baránkovi i Levovi, ktorý horíš svätosťou a zároveň ohrievaš zlomených, nech je česť a sláva teraz i naveky. Amen.
