Deviatnik – poslednému chcem dať toľko ako tebe
Written by radovan on jan 27, 2026 in - No Comments
Deviatnik – 1.2.2026
„… poslednému chcem dať toľko ako tebe …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista!
Matúš 20, 1 – 16
1 Kráľovstvo nebeské je podobné človeku hospodárovi, ktorý vyšiel na úsvite najať si robotníkov na vinicu. 2 Zjednal robotníkov za denár na deň a poslal ich na vinicu. 3 O deviatej hodine vyšiel zase a videl, že iní stoja, zaháľajúc na námestí. 4 A povedal im: Choďte aj vy na vinicu, a čo bude spravodlivé, dám vám. 5 A oni šli. Keď potom vyšiel o dvanástej a o tretej poobede, urobil podobne. 6 A keď vyšiel o piatej večer, našiel tam iných stáť, i povedal im: Čo tu stojíte, zaháľajúc celý deň? 7 Odpovedali mu: Nikto nás nenajal. Povedal im: Choďte aj vy na vinicu a čo bude spravodlivé, dostanete. 8 Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu šafárovi: Zavolaj robotníkov a vyplať ich, počnúc od posledných až do prvých. 9 Prišli tí, čo boli najatí o piatej hodine večer, a dostali po denári. 10 Keď prišli prví, mysleli si, že dostanú viac, ale aj oni dostali po denári. 11 A keď dostali, reptali proti hospodárovi: 12 Títo poslední pracovali hodinu, a urobil si ich rovnými s nami, ktorí sme znášali bremeno dňa i páľavu slnka. 13 On však odpovedal jednému z nich: Priateľ, nekrivdím ti; či si sa nezjednal so mnou za denár? 14 Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja však tomuto poslednému chcem dať toľko ako tebe. 15 Či nemám právo urobiť so svojím, čo chcem? A či zazeráš na mňa preto, že som dobrý? 16 Tak budú poslední prvými a prví poslednými, lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Nedeľa Septuagesima, ktorú u nás tradične nazývame aj Deviatnik, stojí takpovediac na prahu pôstneho obdobia. V rámci liturgie služieb Božích sa mení úvodný predspev z „Ó, Ježiši …“ na „Najsvätejší …“. Cítime, že sa niečo deje. Vianočný kruh sa pomaly napĺňa a končí a pred nami sa postupne otvára tzv. Veľkonočný kruh. Je to čas, keď nás Božie slovo pozýva pozrieť sa pravde do očí. Nie pravde o našich výkonoch, zásluhách a zbožnej usilovnosti, ale pravde o Božej milosti. Práve do tohto rámca veľmi presne zapadá Ježišovo podobenstvo o robotníkoch vo vinici, ktoré sme si pred chvíľkou vypočuli. Je to text, ktorý v nás dokáže vyvolať nepokoj, otázky a neraz aj tichý odpor, či nesúhlas. A práve tým je toto slovo mimoriadne pravdivé a potrebné.
Pán Ježiš začína svoje rozprávanie slovami: 1 Kráľovstvo nebeské je podobné človeku hospodárovi, ktorý vyšiel na úsvite najať si robotníkov na vinicu. (Mt 20,1). Už tento úvod nás vťahuje do sveta, kde iniciatíva vychádza od hospodára. Nie robotníci sa rozhodnú, že si vyhliadnu vinicu a ponúknu hospodárovi a majiteľovi svoju prácu. Naopak! Je to hospodár, ktorý vychádza. On hľadá. On oslovuje. On povoláva. A to je prvý dôležitý tón celého podobenstva: Božie kráľovstvo nezačína naším rozhodnutím, ale Božím vyjdením v ústrety človeku.
Hospodár vychádza skoro ráno, dohodne sa s robotníkmi na denári za deň práce a pošle ich do vinice. Všetko sa zdá byť spravodlivé, prehľadné a logické. Takto funguje aj náš svet. Dohoda, výkon, odmena. No Ježišov príbeh sa tu nekončí. Hospodár totiž vychádza aj okolo tretej, šiestej, deviatej hodiny a napokon dokonca aj okolo jedenástej, teda tesne pred koncom pracovného dňa. Len pripomínam, že počítanie hodín bolo v minulosti iné ako dnes. Aby nás to nemiatlo. Tak či onak: hospodár stále znovu vychádza na námestie a hľadá tých, ktorí tam stoja nečinne. Keď sa ich pýta, prečo tam stoja, odpoveď je jednoduchá a až bolestná: „Nikto nás nenajal.“ (Mt 20,7). Nie je v tom ani výčitka, ani vzdor. Len holý fakt. Nikto si ich nevšimol. Nikto ich v danom čase, v danej chvíli nepotreboval. Nikto im nedal šancu. A práve týchto ľudí hospodár posiela do vinice. Bez zmluvy, bez presne stanovenej mzdy, len so slovom: „Čo bude spravodlivé, dám vám.“ A oni idú.
Keď sa večer začne vyplácať mzda, prichádza moment, ktorý je jadrom celého podobenstva. Správca vinice začína vyplácať od posledných po prvých. Robí tak schválne, aby tí, ktorí pracovali celý deň, videli, koľko dostanú tí, ktorí pracovali iba hodinu. Tí, čo pracovali iba jednu hodinu, dostávajú denár. Celú dennú mzdu. Nie almužnu, nie zvyšok, ale plnú odmenu. A v tej chvíli sa v srdciach tých, ktorí pracovali od rána, začína rodiť očakávanie. Ak tí poslední dostali tak veľa, my určite dostaneme ešte viac. Veď sme niesli bremeno dňa i páľavu slnka. (Mt 20,12).
No hospodár dá aj im denár. Presne to, na čom sa ráno dohodli. A vtedy prichádza reptanie. Akési ukrivdenie. Nie preto, že by boli ukrátení. Dostali presne to, čo im patrilo, čo sa dohodlo. Reptanie vzniká z porovnávania. Z pohľadu na druhých. Z pocitu, že Božia dobrota je nespravodlivá, lebo nie je rozdelená podľa našich mierok. Hospodár však odpovedá slovami, ktoré odhaľujú samotné srdce podobenstva: 13 On však odpovedal jednému z nich: Priateľ, nekrivdím ti; či si sa nezjednal so mnou za denár? 14 Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja však tomuto poslednému chcem dať toľko ako tebe. 15 Či nemám právo urobiť so svojím, čo chcem? A či zazeráš na mňa preto, že som dobrý? (Mt 20,13 – 15).
Bratia a sestry! Tieto slová sú ostré, ale pravdivé. Boh tu nie je predstavený ako účtovník, ktorý pedantne sleduje odpracované hodiny. Nie je ani sudcom, ktorý porovnáva výkony jednotlivých ľudí. Je predstavený ako Pán, ktorý má právo byť dobrý. Ako Boh, ktorý sa neriadi našimi malichernými tabuľkami zásluh a odmien, ale vlastnou veľkorysosťou.
A práve tu sa dotýkame témy tejto nedele – nezaslúženej milosti. Denár v tomto podobenstve nie je mzdou za výkon. Je darom. Je vyjadrením Božej dobroty, ktorá sa nedá vypočítať ani odpracovať. Prví robotníci síce pracovali celý deň, ale ani oni si ten denár v skutočnosti „nezaslúžili“. Bol im daný preto, že hospodár je dobrý, nie preto, že oni boli dokonalí.
Toto podobenstvo nám veľmi jasne ukazuje, že Pán Boh nemá potrebu riešiť malichernosti tak, ako to tak radi robíme my. My veľmi rýchlo počítame, porovnávame, vážime a hodnotíme. Kto prišiel skôr, kto urobil viac, kto si zaslúži uznanie. V Božom kráľovstve však nejde o naše výkony ani o našu snahu zabezpečiť si vlastné postavenie pred Bohom. Ide o Božiu veľkorysosť a milosť, skrze ktoré Boh daruje každému to, čo mu zo svojej dobroty darovať chce.
To je, samozrejme, pohoršujúce pre našu prirodzenosť. Lebo my by sme radi mali Boha spravodlivého podľa našich predstáv. Boha, ktorý odmeňuje podľa zásluh. Boha, ktorý jasne rozlíši „dlhoročných“ a „nových“, „vernejších“ a „slabších vo viere“. No Ježiš nám v tomto podobenstve ukazuje Boha, ktorý odmeňuje aj tých pracovníkov, ktorí by si to podľa ľudských merítok nezaslúžili. A odmeňuje ich štedro.
Milí priatelia! Dovolím si povedať, že toto poznanie je v kontexte cirkvi mimoriadne dôležité. Lebo aj v cirkvi sa môže veľmi ľahko stať, že sa začneme pozerať jeden na druhého očami prvých robotníkov. My sme tu od detstva. My sme slúžili celé roky. My sme niesli ťarchu práce. Mali sme funkcie. Boli sme dozorcovia, presbyteri, farári, seniori, biskupi. A potom prídu tí „poslední“. Tí, ktorí začali neskôr. Tí, ktorí možno dlho stáli bokom, iba sa prizerali a nerobili nič. No nakoniec sa nechali povolať a prišli. A Boh im dá rovnakú milosť, rovnaké prijatie, rovnakú lásku, rovnakú odmenu.
Bratia a sestry! Ježišovo podobenstvo nás v tej chvíli pozýva k zmene pohľadu. Nie k tomu, aby sme zľahčovali vernosť a službu. Ale k tomu, aby sme sa prestali vychvaľovať tým, že my sme v cirkvi slúžili už od mladého veku. Aby sme prestali myslieť, že si preto zaslúžime viac Božej priazne než tí, ktorí prišli neskôr. Lebo ak by Boh začal rozdávať podľa zásluh, nik z nás by pred Ním neobstál. Oveľa podstatnejšie je, aby sme boli svedkami Božej lásky a dobroty. Aby sme sa tešili z toho, že Boh je dobrý aj k iným, nielen k nám. Aby nás Božia veľkorysosť neviedla k závisti, ale k vďačnosti. Lebo aj my žijeme z milosti, ktorú sme si nezaslúžili a predsa nám ju Boh daruje na každý deň v plnosti a hojnosti.
Záver podobenstva znie: 16 Tak budú poslední prvými a prví poslednými (Mt 20,16). Nie je to hrozba. Je to evanjelium. Je to zasľúbenie, že Božie kráľovstvo nestojí na našom poradí či hodnotení, ale na Božej milosti. A práve preto je Deviatnik nedeľou, ktorá nás pripravuje na pôst. Nie tým, že by nás tlačila k väčšiemu výkonu, ale tým, že nás vracia k primárnemu zdroju. K nezaslúženej Božej milosti a k dôvere v Božiu dobrotu.
Sestry a bratia! Nezaslúžená milosť nie je lacná. Stála Krista Jeho život. No práve preto je plná, štedrá a dostatočná pre každého. Pre tých prvých aj pre tých posledných. A v tejto milosti my všetci smieme stáť – bez porovnávania, bez reptania a s tichou vďačnosťou v srdci. Takto dnes chceme pristupovať aj velebnej sviatosti Večere Pánovej. Bez porovnávania. Za to však s vďačnosťou v srdci za nezaslúženú milosť, ktorej sa i nám dostalo a dostáva. Amen.
Pomodlime sa: Pane Bože, nebeský Otče, ďakujeme Ti, že si k nám dnes prehovoril slovom o vinici a robotníkoch. Ďakujeme Ti, že v tomto slove spoznávame predovšetkým Teba – Boha, ktorý je dobrý, veľkorysý a milostivý, nie podľa našich mierok, ale podľa svojho srdca. Vyznávame pred Tebou, že sa tak často podobáme tým prvým robotníkom. Radi počítame, porovnávame a hodnotíme – seba aj druhých. Ľahko si myslíme, že máme na Tvoju priazeň väčší nárok než iní, že naša vernosť, naša služba a naše odslúžené roky v cirkvi nás robia hodnejšími Tvojej lásky. Odpusť nám, Pane, keď zabúdame, že aj my žijeme len z daru, ktorý sme si nezaslúžili. Ďakujeme Ti za Tvoju nezaslúženú milosť, ktorú rozdávaš slobodne a štedro. Ďakujeme Ti, že nehľadíš na naše výkony, ale na človeka, že vidíš aj tých, ktorých si mikto iný nevšíma, a povolávaš ich do svojej vinice. Ďakujeme Ti, že Tvoja dobrota je väčšia než naše predstavy o spravodlivosti. Prosíme Ťa, Pane, daj nám srdce, ktoré sa bude tešiť z Tvojej milosti aj vtedy, keď ju dávaš iným. Osloboď nás od závisti, reptania a malicherného porovnávania. Nauč nás pozerať na bratov a sestry očami Tvojej lásky a prijímať ich tak, ako si Ty prijal nás. Posilni nás, aby sme v cirkvi neboli sudcami, ale svedkami Tvojej dobroty. Aby sme svojím životom, slovami i službou ukazovali, že všetko, čo máme, je dar z Tvojej ruky. Veď nás k vďačnosti, pokore a radosti z Tvojej milosti, ktorá je plná a dostatočná pre každého. Toto všetko Ti zverujeme v mene Ježiša Krista, nášho Pána, ktorý nás povolal do svojej vinice a daroval nám život z milosti. Amen.
