1. adventná nedeľa – … o jednom nejednoznačnom proroctve …
Written by radovan on nov 22, 2016 in - No Comments
1. adventná nedeľa – 27. 11. 2016
„ … o jednom nejednoznačnom proroctve …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
1 Mojžišova 49, 10
Nevzdiali sa žezlo od Júdu ani vladárska berla od jeho nôh, kým z neho nevzíde vládca, ktorého budú poslúchať národy.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Prvou adventnou nedeľou vstupujeme do ďalšieho nového cirkevného roka, ktorý sa dnes začína. Prvá svieca horiaca na adventnom venci už jasne poukazuje na svetlo, ktoré prichádza na tento svet v postave Syna Božieho – Pána Ježiša. Postupne však s každou ďalšou adventnou nedeľou i samotná intenzita svetla sa bude zväčšovať. Dnes je ono zatiaľ ešte len malé. Dôležité ale je, že už je tu, nedá sa prehliadnuť. Už ho môžeme vidieť, cítiť jeho teplo a prežívať jeho prítomnosť. Blíži sa k nám, tak ako aj Mesiáš, ktorého reprezentuje. Na základe toho teda veríme, že i nový cirkevný rok, ktorý dnes začíname, bude opäť rokom Božej milosti, dobrodenia a požehnania. Rokom Božej priazne, milosrdenstva a zľutovania.
Predsa však, i keď takto vzletne začínam, slová z Písma svätého, ktoré nám zazneli ako kázňový text, pôvodne v takejto vzletnej a slávnostnej atmosfére nezazneli. Skôr opačne. Vyslovil ich praotec – patriarcha Jákob, keď sa jeho pozemské dni pomaly blížili ku koncu a on ležiac na smrteľnej posteli sa pripravoval na posledný odpočinok. Nezriedka sa stáva, že tomu, kto zomiera akoby sa aspoň troška, aspoň na chvíľku pootvorili dvere do budúcnosti, do večnosti. Aj keď Jákobov zrak slabne a z jeho očí sa vytráca životná iskra, Hospodin mu ešte daruje svojho Ducha a s ním aj obdivuhodnú prorockú múdrosť, aby správne a v súlade s Božou vôľou prerozdelil svoje otcovské požehnanie medzi svojich dvanástich synov. A tak v úžasnom výhľade do budúcnosti, ktorý je mu na sklonku života umožnený a Bohom darovaný, hovorí svojim synom o tom, čo ich ako aj ich potomkov postretne, čo majú tak oni ako aj ich potomkovia očakávať, čo majú veriť.
Bratia a sestry, toto určite nie je iba bezvýznamná chvíľka v živote vyvoleného Božieho ľudu, pri ktorej o nič dramatické nejde. To nie je udalosť, ktorá sa môže hocikedy zopakovať. Nie! Je to vzácny moment! Je to moment, ktorý svojim spôsobom určuje ďalší vývoj dejín, no predovšetkým dejín spásy. Je to udalosť nadprirodzeného – božského pôvodu. Áno, Hospodin sám prostredníctvom svojho služobníka Jákoba rozdeľuje svoje požehnanie. Zvlášť výnimočne obdarený je pritom v poradí štvrtý syn – Júda. Dostáva sa mu požehnania, ktoré bolo za normálnych okolností vyhradené pre prvorodeného v rodine, ktorým bol v tomto prípade Rúben. Nie však jemu, ale Júdovi, ktorý je až štvrtý v poradí, zaznieva : Nevzdiali sa žezlo od Júdu ani vladárska berla od jeho nôh … Bratia a sestry, tak žezlo ako aj vladárska berla, o ktorých je tuná reč, sú znakmi suverénneho panovníka a autority, ktorá mu prislúcha a prináleží. Je to obraz vládcu, ktorý sedí na tróne a drží žezlo ako symbol moci, ako to napríklad poznáme z vyobrazenia perzského kráľa Dária.
… kým z neho nevzíde vládca, ktorého budú poslúchať národy. Milí priatelia, na tomto mieste sa naplno odhaľuje tá skutočnosť, že práve z Júdovho potomstva povstane niekto výnimočný. Panovník, ktorému sa nebude dať odporovať. Dnes je naozaj ťažko povedať, prečo si Hospodin vybral práve Júdu a nie prvorodeného Rúbena alebo niektorého iného z bratov, z potomstva ktorého má povstať dynastia izraelských kráľov. Napokon, na stránkach Písma svätého by to nebolo po prvý raz, keď prvorodený nie je dedičom a nositeľom špeciálneho Hospodinovho požehnania. Takto napríklad nie prvorodený Kain, ale až druhý Ábel je pre Hospodina prijateľný. Nie Izmael, ale Izák. Nie Ézav, ale Jákob. Nie najstarší z Izajových synov, ale až najmladší Dávid. Nie najstarší z Dávidových synov, ale Šalamún …
Drahí priatelia, čo nám dnes táto Jákobova prorocká výpoveď chce povedať? Kto bol, resp. kto je tým očakávaným vládcom? V tejto chvíli sme možno v pokušení rovno povedať : No predsa Pán Ježiš! Kto iný? Poďme však pekne po poriadku, aby sme lepšie videli, ako sa toto požehnanie i očakávania jeho naplnenia vyvíjali počas dejín Božieho ľudu!
Predovšetkým treba povedať, že táto silná výpoveď, toto mocné proroctvo sa počas nasledujúcich dejín napĺňalo len veľmi pomaly a svojim spôsobom aj dosť nejednoznačne. Mohlo sa zdať, že prorocké slová praotca Jákoba sa naplnili už vo chvíli, keď kmeň Júda ako prvý z dvanástich kmeňov Izraela obsadil svoje územie v zasľúbenej zemi kanaánskej po návrate z egyptského otroctva. Ale nie na túto udalosť sa vzťahovalo vyslovené proroctvo.
Omnoho neskôr sa zas mohlo zdať, že Jákobove slová sa konečne naplnili pri kráľovi Dávidovi, ktorý rovnako vzišiel z Júdovho kmeňa. Veď to predsa bol kráľ nad celým Izraelom! Nechýbali mu ani žezlo ani vladárska berla. Dokonca si podrobil okolité nepriateľské národy a spravil z Izraela vskutku mocné kráľovstvo. Také mocné, rozsiahle a vplyvné, že v dejinách sa to už nikdy neopakovalo. Biblia o Dávidovi dokonca vydáva svedectvo, že to bol muž podľa „Božieho srdca“. Zachovalo sa nám po ňom viacero nádherných žalmov, ktoré sú akousi klenotnicou Písma Svätého. Predsa však staroveké proroctvo pojednávajúce o vládcovi, ktorého budú poslúchať národy; proroctvo o mužovi, ktorý nastolí pokoj a prinesie odpočinok pre svoj ľud, sa nemohlo týkať kráľa Dávida. Na jeho rukách bolo totiž príliš veľa krvi, ktorú prelial v kadejakých bitkách a vojnách, ktoré ako kráľ viedol. Okrem toho, dopustil sa vážneho hriechu s Batšebou, ženou svojho suseda Uriáša, ktorého smrť v boji zinscenoval, naplánoval a nariadil. Rovnako tak ako vladárskymi povinnosťami zaneprázdnený kráľ zrejme nevenoval dostatok času rodičovským povinnostiam, a tak medzi jeho synmi to po čase pekne škrípalo. Jeho syn Absolón sa dokonca odvážil postaviť proti vlastnému otcovi armádu a bojovať s ním o trón. A tak, i keď o Dávidovi čítame ako o mužovi podľa Božieho srdca, predsa nie na neho sa staroveká predpoveď vzťahovala, i keď indície boli spočiatku silné.
Proroctvo sa nemohlo týkať ani jeho slávneho syna Šalamúna, a to aj napriek tomu, že disponoval chvályhodnými vlastnosťami a keď mal možnosť žiadať si od Hospodina, čo chce – nežiadal asi ani bohatstvo, ani slávu, ani dlhý život ani mocnú armádu. Žiadal si múdrosť, aby vedel dobre spravovať svoju krajinu a ľud. Múdrosť, aby vedel dobre vládnuť a vynášať spravodlivé súdy. A keďže si žiadal práve toto, Pána Boha to tak „oslovilo“, že s múdrosťou daroval Šalamúnovi aj to všetko ostatné, čo si ani nežiadal. Predsa však, ani on nebol tým, na koho sa vzťahovalo proroctvo. I keď počas jeho vlády sa nebojovalo a národ žil v zabezpečení a pokoji, predsa len, množstvo žien z okolitých národov, ktoré si Šalamún vzal za manželky, aby si takto diplomaticky a predvídavo so svojimi susedmi zaručil mier, dovlieklo so sebou aj množstvo rôznych pohanských bôžikov, ktorí zvádzali vyvolený národ k modlárstvu a odvádzali ho od pravej bohoslužby. Možno i táto vážna škvrna na jeho panovaní rozhodla o tom, že nie na neho myslel patriarcha Jákob, keď vyslovoval svoje proroctvo.
Po Šalamúnovej smrti, ako to poznáme z biblických dejín, sa izraelské kráľovstvo rozpadlo. Rozdelilo sa na dva útvary – na Severné (izraelské) a Južné (júdske) kráľovstvo. Kmeň Júda ostal v podstate sám. Nuž a keď v roku 586 pred Kristom bol Jeruzalem ako hlavné mesto Júdey zničený babylonskou armádou a Cidkija, posledný kráľ z kmeňa Júda bol kvôli svojej bezbožnosti oslepený a odvedený do zajatia, nad celým Jákobovým proroctvom sa začal vznášať jeden veľký a nepríjemný otáznik. Naplní sa niekedy ešte to, po čom tak silno toľkí túžili? Dôjde niekedy nádej národa svojho naplnenia? Alebo sa azda Pán Boh rozhodol ináč a svoje zasľúbenie zrušil? Nie! Nezrušil. Ale kmeň a národ, ktorý dlhý čas svojimi neoľutovanými a nevyznanými hriechmi šliapal po Jeho zákonoch a ustanoveniach, si bude musieť ešte počkať. A tak ako spravodlivý trest za hriech prichádza na kráľovský kmeň Júda niekoľko storočí biedy, útlaku, znevažovania i ponižovania. Zasľúbenie však napriek tomu ostáva v platnosti … Až jedného dňa Boh uváži, že je čas na jeho splnenie.
Nad Betlehemom vládne noc. Pastieri si strážia svoje ovečky. Núdza a tieseň národa – to všetko ich ubíja a berie im to radosť zo života. Túžba po zmene, túžba po naplnení dávneho zasľúbenia – to všetko zaneprázdňuje ich myseľ. Keď tu zrazu – nebo sa otvára a anjeli prinášajú evanjelium, tú dobrú správu, na ktorú mnohé generácie počas dlhých storočí tak túžobne čakali : Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude radosťou pre všetkých ľudí, 11 lebo v Dávidovom meste sa vám dnes narodil Spasiteľ, Kristus Pán (L 2, 10 – 11). O niekoľko týždňov neskôr zas staručký Simeon vo svojom náručí drží onen „Júdov výhonok“ so slovami : Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji.
Medzitým prejde ďalších 30 rokov a Judskom sa rozlieha : Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie. Tak to pokračuje celé tri roky a potom prichádza koniec Jeho pozemského pôsobenia. Lúči sa so svojimi učeníkmi a hovorí : Pokoj vám zanechávam. Svoj pokoj vám dávam. Bratia a sestry, to je to knieža pokoja, príchod ktorého očakával praotec Jákob! Kríž je jeho žezlom i vladárskou berlou súčasne. Pod týmto žezlom prebýva pokoj pre všetkých hriešnikov. Po tom, čo pretrpel smrť, na tretí deň vstal víťazoslávne z mŕtvych, aby sa posadil po pravici svojho Otca v nebesiach.
Bratia a sestry, od tej chvíle do sveta stále prichádzajú ďalší a ďalší poslovia a svedčia o pokoji i o Tom, ktorý je Pokojom. Nuž a tým sa súčasne napĺňa posledná časť nášho proroctva : … ktorého budú poslúchať národy. Všade tam, kde sa zvestuje evanjelium, sa Synovi Božiemu vydávajú jednotlivci i národy do Jeho rúk, aby sa stali Jeho vlastníctvom, aby Mu patrili. Patríš Mu už aj ty? Všade tam, kde sa zvestuje evanjelium, sa Synovi Božiemu vydávajú jednotlivci i národy do Jeho rúk, aby Ho poslúchali. Poslúchaš Ho aj ty?
Drahí priatelia, nový cirkevný rok, ktorý dnes začíname, je peknou symbolickou výzvou i pozvaním k tomu, aby sme pracovali na svojej poslušnosti voči Synovi Božiemu. Tiež aby sme Mu ešte čím viac patrili a v dôvere odovzdali do Jeho rúk celý svoj život. Je to opätovná vhodná príležitosť k tomu, aby sme vo svojom živote Krista urobili tým zasľúbeným mocným vladárom – Pánom pánov a Kráľom kráľov. Nuž a napokon nás dnešná prvá adventná nedeľa pozýva k tomu, aby sme dokázali dôverovať a spoliehať sa na Božie plány. Jeho zasľúbenia i pri nás dôjdu svojho naplnenia v správnom a príhodnom čase, ktorý najlepšie pozná náš Pán. A preto nebuďme ani zúfalí ani netrpezliví! Pán Boh sám najlepšie vie, čo má robiť, ako to má urobiť i kedy to má urobiť. Nech je pre nás i pri nás celý nový cirkevný rok Bohom požehnaný! Amen.
