1. po sv. Trojici – na exkurzii po Aténach
Written by radovan on jún 14, 2017 in - No Comments
1. po sv. Trojici – 18. 6. 2017
„na exkurzii po Aténach“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je so všetkými vami! Amen.
Skutky apoštolov 17, 16.22 – 34
16 Medzitým, čo Pavol čakal na nich v Aténach, v duchu sa roztrpčoval, keď videl, že mesto je oddané modlárstvu. 22 Pavol si zastal do stredu Areopágu a povedal: Muži, Aténčania! Podľa všetkého pozorujem, že ste mimoriadne nábožní. 23 Keď som sa prechádzal a prezeral som si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: Neznámemu bohu. Ja vám teraz teda hlásam to, čo uctievate, hoci to nepoznáte. 24 Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, tento Boh, keďže je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukami, 25 ani si nedá slúžiť ľudskými rukami, ako keby niečo potreboval, veď on dáva všetkému život, dych a všetko. 26 On z jedného stvoril celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme, vymedzil ľuďom čas a hranice bývania, 27 aby hľadali Boha, či by ho nejako nenahmatali a nenašli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. 28 V ňom žijeme, hýbeme sa a sme, ako to povedali aj niektorí vaši básnici: Veď sme jeho rodom. 29 Nuž, ak sme Božím rodom, nesmieme sa nazdávať, že božstvo sa podobá zlatu, striebru či kameňu — výtvoru ľudského umu a zručnosti. 30 Boh skončil s časom nevedomosti a teraz ľuďom hlása, aby všetci a všade robili pokánie. 31 Lebo určil deň, keď bude spravodlivo súdiť celý svet skrze muža, ktorého ustanovil. Všetkým o tom poskytol spoľahlivý dôkaz, keď ho vzkriesil z mŕtvych. 32 Keď počuli o vzkriesení z mŕtvych, niektorí si robili posmešky, iní zasa hovorili: Radi si ťa o tom vypočujeme, ale až inokedy. 33 A tak Pavol od nich odišiel. 34 Niektorí muži mu však uverili a pripojili sa k nemu. Medzi nimi bol Dionýz Areopagita, žena menom Damaris a iní.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Dnešnou nedeľou vstupujeme to tzv. bezslávnostnej polovice cirkevného roka. Osobne to vnímam tak, že slávnostná polovica, ktorú sme poslednou nedeľou Svätej Trojice zakončili, nám viac pojednáva o tom, čo Boh ako Otec, Syn a Duch Svätý robí pre nás a pre našu spásu. Takto počas sviatkov vianočných sme ďakovali Bohu Otcovi za to, že na tento svet poslal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto verí v Neho, ale aby sme všetci mali život večný. Počas sviatkov Veľkej noci sme zas chválili Boha Syna – Pána Ježiša, za to, že nás svojou krvou očistil od našich hriechov, aby sme mohli prísť do nebeského kráľovstva. Nuž a počas posledných z tzv. najväčších kresťanských sviatkov – počas sviatkov Svätodušných sme uvažovali nad tým, že pokánie a viera v našom živote – to všetko je predovšetkým výsledkom pôsobenia Božieho svätého Ducha v nás.
Bezslávnostná polovica cirkevného roka, ktorá sa nám dnešnou nedeľou otvára, teraz akoby presúvala pozornosť na nás. Na nás, ktorí sme boli oboznámení s tým, čo pre nás Boh zatiaľ vykonal. Otázka je teraz postavená takto : Človeče, ako s tým mieniš naložiť? Ako sa podľa toho zariadiš? Ináč povedané : Teraz sme na ťahu my! Alebo tiež: Zatiaľ čo slávnostná polovica cirkevného roka by sa dala pokojne označiť ako Božia akcia, bezslávnostnú polovicu smieme označiť za ľudskú reakciu.
O dvojakej možnej reakcii na zvestované Božie slovo sa dnes dozvedáme aj z prečítaného Božieho slova. V ňom sa presúvame do starého antického Grécka, presláveného svojou filozofiou a múdrosťou. Konkrétne sa nachádzame v jeho metropole, v Aténach. Nuž a sprievodcu po tomto meste nám robí samotný apoštol Pavol. Jeho očami vidíme vtedajší svet – ľudí, ich názory a postoje, a tiež ich náboženstvo.
Pri prehliadke mesta a jeho kultúrnych pamätihodností si chceme povšimnúť najprv jeho pozitívne aspekty. Množstvo rôznych chrámov zasvätených rôznym bohom svedčí o tom, že ľudia v tomto meste sú „zbožní“. Alebo ináč povedané : hľadajú Boha. Otázky viery v Boha im nie sú cudzie. No zdá sa, že je tu jeden problém. Títo ľudia Boha hľadajú skôr ako produkt svojej múdrosti, či filozofie. Zdá sa, že pre starovekých Grékov sú bohovia skôr výsledkom ich vlastnej fantázie a predstavivosti ako Božieho sebavyjavenia, či zjavenia.
Bratia a sestry, pravda je taká, že ľudská myseľ si vskutku dokáže vytvoriť množstvo kadejakých bohov. No, čo keď na nejakého zabudla? A tak spolu s Pavlom v Aténach objavujeme aj oltár s nápisom: „Neznámemu bohu“. Je to akýsi oltár „pre istotu“. Poistka, aby sa na žiadneho boha nezabudlo. Milí priatelia, pokiaľ to takto funguje, pokiaľ je to naozaj tak, potom pri všetkej slušnosti a úcte vyvstáva jedna nepríjemná otázka : Tak koľko tých bohov vlastne je? Dá sa modliť ku všetkým? Dá sa v dostatočnej miere uctievať a vzývať ich všetkých naraz? A čo keď na nejakého nejakým nedopatrením zabudneme? Nebudeme z toho mať problém?
Bratia a sestry, to, že je človek zbožný ešte nie je zárukou toho, že vo svojom živote aj našiel toho skutočného, pravého Boha, ktorý je len jeden. Aténčania sú toho jasným dôkazom. Nie každá viera má svoj správny objekt. Podľa všetkého sa zdá, že Aténčania v tomto smere prestrelili. Ich viera nie je nič iné ako modlárstvo – uctievanie mramorových, neživých, teda mŕtvych sôch, obrazov a chrámov, ktoré si človek vybudoval vlastnými rukami.
Človek už odjakživa mal tendenciu vytvárať si svojich bohov. Boli to zväčša bohovia, ktorých si človek prispôsoboval na svoj obraz. V takomto prostredí akosi prestalo platiť, že my ľudia sme boli stvorení na Boží obraz. Zrazu začalo platiť, že bohovia sú stvorení na náš, ľudský obraz. Táto anomália sa nedá vysvetliť ináč len tak, že i to je dedičstvo hriechu, ktoré si so sebou ako ľudstvo nesieme z raja. Človek vieru v neviditeľného a živého Boha zamenil za vieru vo viditeľných, no mŕtvych bôžikov, ktorých si sám vymyslel.
Bratia a sestry, nábožnosť Aténčanov je dôkazom toho, že človek v sebe má hlbokú potrebu a túžbu niekoho vyššieho nad sebou uctievať a vzývať. Je to túžba, ktorú do nás vložil samotný Stvoriteľ. Je to túžba, ktorú v sebe má každý jeden z nás. Prvý prezident Československej republiky a filozof v jednej osobe – Tomáš Garigue Masaryk, v tomto zmysle povedal : „Každý člověk na nečem visí.“ – To znamená : každý z nás v niečo verí. Jeden verí v Boha, druhý v ľudské dobro, tretí v osud a pod. Teraz ide len o to, aby táto túžba bola pri nás správnym spôsobom naplnená.
A práve na túto skutočnosť nadväzuje apoštol Pavol v Aténach. Zvestuje Toho, ktorý je pre obyvateľov mesta zatiaľ neznámy, no jemu sa už zjavil a on v Neho uveril. Časom nevedomosti je teda koniec. Akoby sa na to Boh už viac nemohol pozerať, a tak do tohto sveta prichádza On sám v ľudskom tele. 30 Boh skončil s časom nevedomosti a teraz ľuďom hlása, aby všetci a všade robili pokánie. 31 Lebo určil deň, keď bude spravodlivo súdiť celý svet skrze muža, ktorého ustanovil. Všetkým o tom poskytol spoľahlivý dôkaz, keď ho vzkriesil z mŕtvych.
Bratia a sestry, a tu sme pri samotnej reakcii. Jedni Pavla rýchlo odbavia posmeškami. Nie ináč je tomu aj dnes. I dnes sa nájde nemálo posmešníkov, ktorí si z veriacich ľudí radi pouťahujú a spravia posmech. Na to sa treba jednoducho povzniesť. Ono, nie je dôležité, kto sa smeje teraz, ale kto sa bude smiať, resp. plakať na konci. Komu bude a komu nebude plaču na poslednom súde. Výsmech zakaždým odhaľuje iba neveru, úbohosť a nechápavosť ľudí. Takých ľudí netreba odsudzovať, ale modliť sa za nich a vydávať im dobré svedectvo, aby im konečne spadli klapky z očí a oni sa nechali zachrániť Tým, ktorý jediný to dokáže. Potom je tu ďalšia skupina Pavlových poslucháčov : Tí akoby jeho slovám ešte dávali šancu. I keď v ich slovách cítiť akúsi iróniu. Radi si o tom ešte vypočujú, ale inokedy, nie teraz. Aj s tým sa dnes dá stretnúť – výhovorky: Teraz nemám čas. Teraz som zaneprázdnený. Teraz sa nedá. Osobne mám za to, že na čo si človek chce nájsť čas, nájde si. A keď si čas nechce nájsť, hľadá výhovorky. Otázky viery ako aj celý život – to všetko je otázka životných priorít. Alebo to pre teba je dôležité alebo nie. Nič okrem toho nie je.
A tak Pavol od nich odišiel. Áno, niekedy je to to najlepšie, čo veriaci človek môže spraviť. Nechať to tak. Keď raz niekto nechce, tak nechce. Od nás sa nečaká, aby sme zachránili celý svet. Od nás sa čaká len to, aby sme vydávali svedectvo. A to Pavol aj urobil. Predstavte si, bratia a sestry, aké hrozné to je, keď si predstavíme, že pokiaľ Pavol na tomto mieste reprezentuje ako Jeho apoštol samotného Pána Boha, potom by sme v prenesenom význame mohli povedať : A tak od nich Boh odišiel. Mám za to, priatelia, že nie je nič horšie, ako keď nás Boh vydáva napospas sebe samým. To najhoršie, čo sa človeku môže stať nie je ani strata zamestnania, ani finančné problémy, ani diagnostikovanie choroby. I keď aj to je vskutku zlé. Ale to najhoršie je, keď sa od človeka odvráti samotný Boh. V tomto zmysle teda aj Božia trpezlivosť s nami má svoje hranice a limity. Človek nemá právo pokúšať Boha v Jeho trpezlivosti. A preto, bratia a sestry, dajme sa zachrániť, kým máme čas! Veď nikto z nás nevie, koľko času mu ešte ostáva! A preto sa dajme zachrániť ešte dnes!
Predsa však, pozitívne a povzbudzujúce je, že niektorí sa k Pavlovi predsa len pridali a jeho slovám o Ježišovi uverili. Bohu vďaka aj dnes za všetkých, ktorí sú otvorení a vnímaví pre Jeho slovo! Sú síce v menšine, ale Pánu Bohu nikdy nešlo o počty, ale o kvalitu. I keď to, samozrejme, neznamená, že nám to má byť jedno, koľko sa nás tu schádza a pod. Láska k blížnemu by nám nikdy nemala dovoliť, aby nám to bolo jedno. No zároveň si treba uvedomiť i to, že nasilu sa nič nedá. Tak ako láska, tak ani viera sa nedá od nikoho nasilu požadovať. No modliť sa môžeme, za všetkých, vždy a všade. I toto môže byť naša osožná kresťanská služba pre tento svet, pre naše rodiny, pre našu cirkev, obec, pre našu vlasť.
Nakoniec posledný postreh zo života. Že tieto veci, o ktorých dnes hovorím, nie sú až tak odtrhnuté od reality, to sa dá pekne vidieť aj keď prídete k ľuďom na návštevu. Všimnite si vtedy, celkom nenápadne, čo všetko dekoruje ich domácnosť. Pred 2000 rokmi mesto Atény dekorovali kadejaké pohanské chrámy. Dnes niekomu v izbe visí na stene krížik. Niekto má na okne porcelánového anjelika kvôli ochrane. Niekto zas sloníka alebo podkovu pre šťastie. To všetko môže o danej rodine čo to povedať. Ale jedno je isté : Pokiaľ nemajú osobný vzťah s Pánom Ježišom, pokiaľ Jeho osobne nepoznajú, potom v srdci majú vákuum. Nuž a tú prázdnotu v ich srdciach môže naplniť iba Ten, koho oni ešte nepoznajú.
Milý priateľ, dnešná nedeľa teba i mňa vedie k tomu, aby si rozmýšľal nad tým, ako by si týmto ľuďom mohol pomôcť spoznať Boha, v ktorého si ty už uveril. Už som načrtol jednu možnosť : možno sa za nich modliť. Možno im preukázať väčší záujem o nich. Možno im ponúknuť pomoc. Možno poukázať zopár slovami na Ježiša, možno posunúť dobrú kresťanskú literatúru, alebo ich len pozvať na bohoslužby. Určite to všetko bude lepšie ako sa len pohoršovať nad bezbožnosťou všetkých naokolo. Pán Boh nech nám dáva na každý deň dostatok svojho svätého Ducha, aby sme v tomto smere boli vynaliezaví a rozmýšľali nad tým, ako vydať vhodným spôsobom vydať dobré svedectvo pre okolitý svet. Amen.
