1. po Zjavení – má v nás Boh zaľúbenie?
Written by radovan on jan 07, 2026 in - No Comments
- po Zjavení – 11.1.2026
„… má v nás Boh zaľúbenie? …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Matúš 3, 13 – 17
13 Vtedy prišiel Ježiš z Galiley k Jordánu ku Jánovi, aby sa mu dal pokrstiť. 14 On Mu však odporoval a povedal: Ja by som sa mal dať pokrstiť Tebe, a Ty prichádzaš ku mne? 15 Ale Ježiš mu povedal: Nechaj to teraz! Lebo tak sa nám sluší naplniť všetku spravodlivosť. Povolil Mu teda. 16 Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody, a hľa, otvorili sa nebesá a videl Ducha Božieho, ktorý zostupoval ako holubica a prichádzal na Neho. 17 A hľa, z neba bolo počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Dnešná nedeľa nás po sviatku Zjavenia Krista Pána privádza k jednej z kľúčových udalostí Ježišovho života – ku krstu v Jordáne. Evanjelista Matúš nám v krátkom, ale mimoriadne hutnom texte otvára pohľad nielen na začiatok Ježišovho verejného účinkovania, ale aj na tajomstvo Jeho osoby. Práve tu sa stretávajú otázky, ktoré si ľudia kládli vtedy a kladieme si ich aj dnes: Kto je vlastne Ježiš? Je len veľkým človekom, výnimočným učiteľom a morálnym vzorom? Alebo je skutočne Božím Synom, Bohom, ktorý si vzal na seba ľudské telo?
Matúš začína rozprávanie veľmi jednoducho: Vtedy prišiel Ježiš z Galiley k Jordánu ku Jánovi, aby sa mu dal pokrstiť. Žiadne veľké uvedenie, žiadne vysvetľovanie. Ježiš prichádza ako ktokoľvek iný. Zástupy prichádzali k Jánovi Krstiteľovi, vyznávali svoje hriechy a dávali sa krstiť. A medzi nimi stojí aj Ježiš. Práve toto je prvý moment, ktorý v nás môže vyvolať otáznik. Prečo Ježiš? Prečo Ten, o ktorom Písmo svedčí, že „hriechu neučinil“, stojí v rade s hriešnikmi? Prečo sa necháva pokrstiť krstom pokánia?
Ján Krstiteľ túto otázku rovnako tak prežíva veľmi intenzívne. Evanjelista zaznamenáva jeho vnútorný zápas: On Mu však odporoval a povedal: Ja by som sa mal dať pokrstiť Tebe, a Ty prichádzaš ku mne? Ján vie, že pred ním nestojí len obyčajný človek. Už predtým o Ježišovi hovoril ako o Tom, ktorý je mocnejší než on, ktorý bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. A predsa – teraz tu Ježiš stojí pred ním v pokore a žiada krst.
Ježišova odpoveď je tichá, ale rozhodná: Nechaj to teraz! Lebo tak sa nám sluší naplniť všetku spravodlivosť. Je to veta, ktorú nemožno chápať povrchne. Ježiš tým nehovorí, že by On sám potreboval očistenie od hriechov. Hovorí o naplnení Božej spravodlivosti – Božieho plánu záchrany. Ježiš vstupuje tam, kde stojí človek. Zostupuje do vody Jordánu spolu s tými, ktorí si uvedomujú svoju vinu, svoju nedostatočnosť, svoju závislosť od Božieho milosrdenstva. Robí tak preto, aby sa nám stal podobným vo všetkom, okrem hriechu.
A práve tu sa dotýkame jednej z veľkých pochybností, ktoré sa vznášajú nad Ježišovou osobou až dodnes. Mnohí ľudia sú ochotní hovoriť o Ježišovi ako o výnimočnom človeku. Ako o vzore lásky, sebaobetovania sa, solidarity s chudobnými a trpiacimi. Ale myšlienka, že by tento človek bol skutočne Bohom, že by Boh sám vstúpil do našich dejín, že by sa nechal zaradiť medzi hriešnikov pri Jordáne – to je pre mnohých neprijateľné. Práve Ježišov krst sa im zdá ako argument proti Jeho božskosti: keby bol Bohom, prečo by sa dával krstiť?
Evanjelium nám však ukazuje presný opak. Práve v tejto pokore, v tomto zostupe k človeku, sa zjavuje Božie srdce. Je to Boh, ktorý sa neštíti blízkosti hriešnika. Je to Boh, ktorý sa neprizerá z výšky, ale vstupuje do našej reality. Ježiš je Bohom práve v tom, že to robí.
A Matúš nás nenecháva len pri ľudských úvahách a pochybnostiach. Keď Ježiš vystupuje z vody, deje sa niečo, čo presahuje každé ľudské vysvetlenie: 16 Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody, a hľa, otvorili sa nebesá a videl Ducha Božieho, ktorý zostupoval ako holubica a prichádzal na Neho. Nebo, ktoré sa zdalo byť zatvorené, sa otvára. Duch Boží zostupuje – nie ako ničivý oheň, ale v podobe holubice, znamenia pokoja a Božej blízkosti.
A potom zaznie hlas, ktorý dáva jasnú odpoveď na všetky pochybnosti: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo. Bratia a sestry! Toto nie je ľudské svedectvo. Nie je to vyznanie učeníkov, ktorí by mohli byť ovplyvnení emóciami. Toto je Boží hlas. Boh sám sa priznáva k Ježišovi. Hovorí jasne a zrozumiteľne: Toto je môj Syn. Tu stojíme pred tajomstvom, ktoré nemožno obísť. Ježiš nie je len vzor. Nie je len učiteľ. Nie je len prorok. Je Božím Synom, v ktorom má Otec zaľúbenie. A práve toto zaľúbenie Otca v Synovi je kľúčom k pochopeniu celej udalosti krstu – aj k pochopeniu nášho vlastného krstu.
Po svojej smrti a vzkriesení Ježiš posiela učeníkov do sveta so slovami, ktoré dobre poznáme: aby vyučovali a krstili v meno Otca i Syna i Ducha Svätého. Krst už nie je len znakom pokánia, ale darom nového života. A tak sme aj my, ktorí sme boli pokrstení, vtiahnutí do tohto Božieho diania. Aj nad nami zaznelo Božie meno. Aj my sme boli zahrnutí do vzťahu, ktorý existuje medzi Otcom a Synom.
A tu sa prirodzene vynára ďalšia otázka, možno ešte naliehavejšia než tá prvá. Má Boh zaľúbenie aj v nás? Veď my nie sme bez hriechu. Naša vina je reálna. Naše zlyhania sú konkrétne. Nežijeme tak, ako by sa to Bohu páčilo. Nenaplnili sme Jeho vôľu. Ak by sme mali stáť pred Bohom so svojím vlastným životom, verdikt by bol, ako hovorí aj náš reformátor Martin Luther vo vysvetlení Desatora v Malom katechizme, jednoznačný. Prikázania nám neukazujú, akí sme dobrí, ale akí sme vinní. Ukazujú, že sme si trest zaslúžili.
A predsa evanjelium nejde touto cestou až do konca bez nádeje. Lebo Boh, ktorý povedal o Ježišovi: „v ktorom sa mi zaľúbilo“, dovolil, aby tento milovaný Syn niesol trest. Viny, ktoré mali spočívať na nás, boli položené na Neho. Spravodlivosť, o ktorej Ježiš hovoril pri Jordáne, sa naplnila na kríži. Tam zaznel rozsudok nad hriechom – ale nie nad nami. Trest dopadol na Toho, v ktorom mal Otec zaľúbenie.
A práve preto môžeme dnes s bázňou, ale aj s radosťou povedať: áno, Boh má zaľúbenie aj v nás. Nie preto, že by sme boli lepší, než v skutočnosti sme. Nie preto, že by naše skutky obstáli pred Jeho svätosťou. Ale preto, že nás vidí skrze svojho Syna. V Ježišovi, v Jeho krste, v Jeho smrti a vzkriesení, sa Boh priznáva aj k nám ako Otec.
Bratia a sestry! Keď sa dnes vraciame k Jordánu, nepozeráme sa len na minulosť. Pozeráme sa na vlastný život. Na vodu krstu, ktorá sa nás dotkla. Na Božie slovo, ktoré nad nami zaznelo. A učíme sa znovu veriť tomu, že pokoj, ktorý máme, nie je lacný. Je vykúpený ranami Toho, ktorý zostúpil do vody spolu s hriešnikmi, aby sme my mohli vystúpiť do života Božích detí.
Nech nás teda Ježišov krst vedie nielen k obdivu Jeho pokory, ale predovšetkým k dôvere v Božie zaľúbenie, ktoré nad nami trvá – nie kvôli nám, ale kvôli Nemu. Amen.
Modlime sa: Pane, náš Bože, nebeský Otče, ďakujeme Ti, že si sa pri Jordáne priznal k svojmu Synovi a dal si svetu počuť, kým Ježiš v skutočnosti je. Ďakujeme Ti, že On nevstúpil do vody ako vzdialený Boh, ale ako Ten, ktorý sa nám stal blízkym, ktorý sa postavil medzi hriešnikov a niesol ich bremeno. Vyznávame pred Tebou, že často uvažujeme o Ježišovi len ako o veľkom človeku, ako o vzore a príklade, no len ťažko Mu zverujeme celý svoj život. Priznávame, že pochybujeme, že si radšej ponechávame veci vo vlastných rukách a zabúdame, že On je Tvoj milovaný Syn, v ktorom máš zaľúbenie. Ďakujeme Ti, že v Ježišovi máš zaľúbenie aj v nás. Nie pre našu poslušnosť, nie pre naše skutky, ale preto, že naše viny si položil na Neho. Ďakujeme Ti, že trest, ktorý sme si zaslúžili, spočinul na Tvojom Synovi, aby sme my mohli mať pokoj. Ďakujeme Ti, že Jeho rany nás uzdravili a Jeho kríž sa stal miestom našej nádeje. Prosíme Ťa, obnov v nás radosť z nášho krstu. Pripomínaj nám, že sme Tvoje deti, ku ktorým sa priznávaš ako Otec, aj vtedy, keď nás svedomie obviňuje a keď máme pocit, že sme Ťa sklamali. Daj, aby sme nežili zo strachu, ale z dôvery v Tvoje milosrdenstvo. Veď nás svojím Duchom Svätým, aby sme v každodennom živote zostávali pri Kristovi, v ktorom sa naplnila Tvoja spravodlivosť. Uč nás žiť z pokoja, ktorý On vydobyl, a svedčiť o Ňom slovom aj skutkami v tomto svete. Tebe, Bože Otče, so Synom i Duchom Svätým, buď česť a sláva teraz i naveky. Amen.
