1. pôstna nedeľa – na východ od raja …
Written by radovan on feb 17, 2026 in - No Comments
- pôstna nedeľa – 22.2.2026
„… na východ od raja …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
1 Mojžišova 4, 1 – 12
1 Potom Adam poznal svoju ženu Evu; ona počala a porodila Kaina. Povedala: Dostala som muža od Hospodina. 2 Potom porodila Ábela, jeho brata; Ábel bol pastierom oviec, Kain bol však roľníkom. 3 Po nejakom čase Kain priniesol Hospodinovi obeť z plodín poľa. 4 Aj Ábel obetoval z prvorodeniat svojho stáda, a to z najtučnejších. Vtedy Hospodin priaznivo zhliadol na Ábela a na jeho obeť, 5 ale na Kaina a na jeho obeť nezhliadol. Nato Kain vzbĺkol veľkým hnevom a zamračila sa mu tvár. 6 Hospodin však riekol Kainovi: Prečo si vzbĺkol hnevom a prečo sa ti zamračila tvár? 7 Zaiste, ak budeš dobre robiť, rozjasní sa ti; ak však nebudeš dobre robiť, hriech striehne pri dverách, na teba je upriamená jeho žiadostivosť; ale ty ho opanuj! 8 Nato Kain povedal svojmu bratovi Ábelovi: Poďme na pole. Keď boli na poli, Kain napadol brata Ábela a zabil ho. 9 Tu riekol Hospodin Kainovi: Kde je tvoj brat Ábel? A on odvetil: Neviem; či som ja strážcom svojho brata? 10 Nato Boh riekol: Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata volá zo zeme ku mne. 11 Teraz budeš kliatbou zahnaný z pôdy, ktorá otvorila ústa, aby prijala krv tvojho brata z tvojich rúk. 12 Keď budeš obrábať pôdu, nebude ti viac dávať svoju silu; tulákom a bludárom budeš na zemi.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Stojíme na začiatku pôstneho obdobia. Prvá pôstna nedeľa nás každoročne privádza na miesto zápasu. Nie na miesto pokoja, ale na miesto pokušenia. A dnešný kázňový text nás prenáša veľmi ďaleko do minulosti – až k prvému bratovražednému činu v dejinách. Sme už mimo raja. Brány Edenu sú zatvorené. Človek žije mimo raj – „na východ od raja“ – tak ako to opisuje aj známy román amerického spisovateľa Johna Steinbecka. Pravoslávna, ortodoxná cirkevná tradícia k tomu pozná jeden príbeh: Plačúci Adam sedí oproti raju. Rajskú záhradu síce môže jasne vidieť, ale vojsť do nej už nemôže. Stratil tú možnosť. Prišiel o ňu. Áno, priatelia! To je zrejme skúsenosť, ktorá je nám všetkým až príliš dobre známa. Síce vieme o nebi, ale súčasne vieme aj to, že zo svojich vlastných síl sa doň nedostaneme. Áno! Na východ od raja – práve niekde tam sa začína aj príbeh Kaina a Ábela.
Je to príbeh krátky, ale nesmierne hutný. Kain a Ábel prinášajú obeť. Hospodin prijíma Ábelovu obeť, ale na Kainovu nehľadí priaznivo. Biblický text nám nevysvetľuje dôvod Božieho konania a rozhodnutia. Neponúka psychologický rozbor. Len konštatuje: Kain vzbĺkol veľkým hnevom a zamračila sa mu tvár. Tu sa začína boj. Nie medzi bratmi. Najprv je to boj vo vnútri Kaina. Hnev. Zranenie. Pocit odmietnutia. Závisť. To všetko sa mieša v jeho srdci. A práve v tejto chvíli zaznie Božie slovo: Prečo si vzbĺkol hnevom a prečo sa ti zamračila tvár? 7 Zaiste, ak budeš dobre robiť, rozjasní sa ti; ak však nebudeš dobre robiť, hriech striehne pri dverách, na teba je upriamená jeho žiadostivosť; ale ty ho opanuj!
Bratia a sestry! To je kľúčová veta. Hriech je tu vykreslený ako šelma, ktorá číha pri dverách. Nie ako drobná slabosť. Ale ako moc, ktorá sa chce človeka zmocniť. Pokušenie nie je neškodná hra. Je to zápas o srdce. A predsa! Boh nehovorí: „Nedokážeš to.“ Nehovorí: „Si odsúdený.“ Hovorí: „Ty máš nad ním vládnuť.“ Ty ho opanuj! Je zaiste dobre vedieť, že v pôvodnom hebrejskom texte stojí slovo, ktoré možno preložiť aj ako „môžeš“. Nie „musíš“. Nie „budeš“. Ale „môžeš“. A práve tu sa dotýkame jednej hlbokej pravdy o človeku.
V spomínanom románe Na východ od raja od Johna Steinbecka sa autor práve pri tomto texte zastavuje. Rozvíja myšlienku hebrejského slova „tímšel“ – „môžeš“. A chce povedať jedno: Človek nie je naprogramovaný na zlo. Nie je divadelnou bábkou vlastných pudov. Nie je bezmocnou obeťou dedičstva po svojich predkoch. Naopak! Stojí pred rozhodnutím. Steinbeckov hrdina Caleb zápasí s pocitom, že je predurčený byť zlý, že v sebe nesie temnotu po svojej matke. A práve tam zaznie „tímšel“ – môžeš. Nie si odsúdený. Môžeš sa rozhodnúť.
Teologicky je román fascinujúci. „Východ od raja“ je obraz vyhnania z Edenu – človek už nežije v dokonalosti, ale v priestore napätia, bolesti, viny a rozhodovania. Raj nie je miesto, kde teraz sme. Sme „na východ od neho“ – mimo neho. A predsa tu zaznieva nádej: práve mimo raja sa odohráva skutočný príbeh zodpovednosti a milosti.
Ale vráťme sa ku Kainovi. Boh mu dáva varovanie. Láskavé, vážne, otcovské. Hriech číha. Ale ešte je čas. Ešte je možnosť. Ešte nie je neskoro. A predsa Kain ide na pole so svojím bratom a zabije ho. To je tragédia. Nie preto, že by nemal šancu. Práve naopak. Tragédia spočíva v tom, že mal možnosť. Bol oslovený. Bol varovaný. Stál na rázcestí. A rozhodol sa.
Bratia a sestry! Pôstne obdobie nás vedie k tomu, aby sme si priznali: aj my stojíme na takých rázcestiach. Pokušenie nevyzerá vždy dramaticky. Niekedy je to tichá závisť. Tiché porovnávanie sa. Zranená pýcha. Hnev, ktorý si pestujeme v srdci. Neodpustenie. Hriech neútočí vždy zvonka. Často číha „pri dverách“ nášho vlastného vnútra. Luteránska tradícia veľmi jasne hovorí o realite hriechu. Človek po páde nie je morálne neutrálny. Naša vôľa je naklonená k sebeckosti. Sami zo seba si spasenie vyprodukovať nedokážeme. To je dôležitá pravda. Ale tento text nám zároveň ukazuje niečo iné: Boh berie človeka vážne. Oslovuje ho. Dáva mu zodpovednosť. „Ty máš nad ním vládnuť.“ – to je Božie oslovenie dôstojnosti človeka. Nie je to lacný optimizmus o ľudskej dobrote. Veď výsledok poznáme – brat leží mŕtvy na poli. Ale pred tým činom tu bol priestor. Priestor rozhodnutia.
Drahí priatelia! Boj s pokušením sa neodohráva až vo chvíli činu. Začína sa oveľa skôr – v srdci, v myšlienke, v postoji. Keď sa tvár „zachmúri“. Keď sa v nás niečo zatiahne. Kainov hriech nezačal vraždou. Začal neovládnutým hnevom. A tu prichádza pôst ako čas bdelosti. Pôst totiž nie je len o jedle a o odopieraní si istých vecí. Je predovšetkým o strážení srdca. O tom, aby sme si všimli, čo sa v nás deje skôr, než to prerastie do činu, do tragédie.
Boh sa Kaina pýta: „Prečo sa hneváš?“ To nie je výsmech. To je otázka, ktorá má Kaina zastaviť. Priviesť ho k reflexii. K pokániu. Aj nám dnes Boh kladie otázky. Prečo si zatrpknutý? Prečo si žiarlivý? Prečo si uzavretý? Prečo v sebe nosíš nevyslovený hnev? Otázka je milosťou sama o sebe. Pretože dáva priestor na zastavenie. Kain však túto milosť odmietne. A keď po čine Boh znovu prichádza a pýta sa: „Kde je tvoj brat Ábel?“, Kain len cynicky odpovedá: „Či som ja strážcom svojho brata?“
To je ďalší krok pádu. Hriech izoluje. Uzatvára. Odcudzuje. Z brata sa stáva konkurent. Z konkurenta prekážka. A napokon objekt násilia. Boj s pokušením je preto aj bojom o vzťahy. O to, či druhého budem vidieť ako dar, alebo ako hrozbu. V Kristovi však vidíme niečo úplne iné. Na začiatku pôstu si pripomíname aj Ježišovo pokušenie na púšti. On stojí tam, kde padol Kain. Aj k Nemu prichádza pokušiteľ. Aj On je vystavený tlaku. A predsa obstojí. Tam, kde Kain siahol po bratovej krvi, Kristus dáva svoju krv za bratov.
Bratia a sestry! To je evanjelium uprostred tohto temného príbehu. Nie sme odkázaní sami na seba. Nie sme ponechaní len na silu svojej vôle. Kristus vstupuje do nášho „východu od raja“. Do nášho priestoru zápasu. A predsa: v platnosti rovnako tak zostáva pravda: „môžeš“. V luteránskom chápaní vieme, že bez Božej milosti by sme si sami cestu k Bohu nevydobyli. Ale keď nás Boh osloví, keď nás Duch Svätý prebudí, keď nás evanjelium uchopí – nie sme bezmocné bytosti. Sme nové stvorenia, povolané k zápasu.
Sloboda nie je absolútna nezávislosť. Je to dar, ktorý sa rodí zo vzťahu k Bohu. Kain koná mimo tohto vzťahu. Ignoruje Božie varovanie. Odchádza „od tváre Hospodinovej“. To je najhlbší dôsledok hriechu – vzdialenie sa od Božej prítomnosti. Pôst nás pozýva k opačnému pohybu. Zostať pred Božou tvárou. Dovoliť Mu, aby nás zastavil. Aby nás napomenul. Aby nás uzdravil.
Bratia a sestry, boj s pokušením sa nebude konať len raz. Bude sa opakovať. Možno práve dnes. Možno zajtra. Hriech bude číhať pri dverách. Ale Božie slovo znie aj nám: „Môžeš.“ Môžeš sa rozhodnúť neodpovedať hnevom. Môžeš sa rozhodnúť odpustiť. Môžeš sa rozhodnúť nepestovať závisť. Môžeš sa rozhodnúť konať dobro. Nie preto, že by si bol dokonalý. Ale preto, že Boh ťa oslovuje. Preto, že Kristus za teba zomrel a vstal z mŕtvych. Preto, že Duch Svätý pôsobí v tvojom srdci.
Sme „na východ od raja“. Svet nie je rajom. Ani naše srdce nie je rajom. Ale práve tu, mimo Edenu, sa odohráva príbeh rozhodnutia. Kainov príbeh je varovaním. Ale nie je to posledné slovo Biblie. Posledné slovo patrí milosti. Aj keď padneme, Boh prichádza. Aj keď zlyháme, pýta sa. Aj keď sa skrývame, hľadá nás. A preto vstúpme do pôstu s vedomím vážnosti zápasu – ale aj s nádejou. Hriech číha. To je pravda. Ale Božie slovo je silnejšie. „Môžeš.“ Nech nám Pán dá bdelé srdce, pokorného ducha a odvahu rozhodovať sa pre dobro. Amen.
Pomodlime sa:
Pane, náš Bože a Otče, ďakujeme Ti za Tvoje slovo, ktoré nás dnes zastavilo na prahu pôstneho času. Ďakujeme, že pred nami nezakrývaš pravdu o človeku, že nám ukazuješ aj temné miesta nášho srdca. Ďakujeme, že nás berieš vážne – tak vážne, že nás oslovuješ a voláš k zodpovednosti. Vyznávame Ti, že aj v nás číha hriech. Aj v nás sa rodí hnev, závisť, pýcha, zranená ješitnosť. Aj nám sa niekedy „zachmúri tvár“, keď sa cítime prehliadnutí alebo nepochopení. Odpusť nám chvíle, keď sme si pestovali nevraživosť. Odpusť nám slová, ktoré zraňovali. Odpusť nám myšlienky, v ktorých sme druhých odsúdili. Prosíme Ťa, Pane, daj nám bdelé srdce. Nauč nás rozoznať pokušenie ešte vtedy, keď je len pri dverách. Daj nám citlivosť na Tvoj hlas, ktorý sa pýta: „Prečo sa hneváš?“ Nedovoľ, aby sme Tvoje napomenutie preskočili, aby sme pred Tebou zatvrdli. Ďakujeme Ti za Tvojho Syna, Ježiša Krista, ktorý obstál v pokušení tam, kde my padáme. Ďakujeme, že Jeho krv hovorí silnejšie než krv Ábelova. Ďakujeme, že v Ňom máme odpustenie, novú šancu a nový začiatok. Prosíme Ťa, naplň nás Duchom Svätým, aby sme v moci Tvojej milosti vedeli povedať „nie“ tomu, čo nás ničí, a „áno“ tomu, čo buduje. Keď budeme stáť pred rozhodnutím, pripomeň nám, že nie sme odsúdení na zlo. Že v Kristovi smieme a môžeme konať dobro. Uč nás byť strážcami svojich bratov a sestier. Daj, aby sme druhých nevideli ako konkurentov, ale ako dar. Vlož do našich vzťahov viac trpezlivosti, viac porozumenia, viac odpustenia. Požehnaj tento pôstny čas. Nech je pre nás cestou pokánia, ale aj cestou nádeje. Keď padneme, zdvihni nás. Keď budeme slabí, posilni nás. Keď budeme zmätení, veď nás. Tebe, Bože milosti, ktorý nás neopúšťaš ani „na východ od raja“, buď česť a sláva teraz i naveky. Amen.
