10. p sv. Trojici (Kajúca) – Ako je to s vyvolením Izraela?

Written by radovan on júl 29, 2016 in - No Comments

davidova_hviezda10. po sv. Trojici (Kajúca) – 31. 7. 2016

„Ako je to s vyvolením Izraela?“

Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.

Rímskym 11, 25 – 32

25  Nechcem totiž, bratia, aby ste nepoznali toto tajomstvo — aby ste neboli múdri sami pre seba —, že časť Izraela sa zatvrdila dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov   26  a takto bude celý Izrael spasený, ako je napísané: Zo Siona príde vysloboditeľ, odvráti bezbožnosť od Jákoba.   27  A toto bude moja zmluva pre nich, keď odstránim ich hriechy.   28  Vzhľadom na evanjelium sú nepriateľmi kvôli vám, ale podľa vyvolenia sú milovaní kvôli otcom.   29  Veď neodvolateľné sú Božie dary milosti a povolanie.   30  Lebo tak, ako ste vy kedysi neposlúchali Boha, ale teraz ste dosiahli milosrdenstvo pre ich neposlušnosť,   31  tak aj títo teraz upadli do neposlušnosti, aby sa vám dostalo milosrdenstvo, aby aj oni dosiahli milosrdenstvo.   32  Boh totiž všetkých spolu uzavrel do neposlušnosti, aby sa nad všetkými zľutoval.

Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!

V dnešnú 10. nedeľu  po sv. Trojici, ktorú v cirkevnej tradícii nazývame tiež ako „kajúca“, si kresťanská cirkev pripomína zničenie mesta Jeruzalem ako aj jeho chrámu v roku 70 po Kristu. Vykonávateľom tejto pohromy bola rímska armáda pod vedením Vespasiána. Prečo si ako kresťania každoročne túto príležitosť pripomíname? Veď sa stala tak veľmi dávno! Týka sa nás ešte dnes nejakým spôsobom? Má pre nás nejaký hlbší význam? Bratia a sestry, v podstate si treba uvedomiť, že zničením jeruzalemského chrámu sa odohralo viac než iba zborenie starovekej antickej budovy. Bol to predsa chrám Božieho ľudu, teda – vlastný Boží dom. Keď už Boh dovolí, aby padol Jeho príbytok uprostred Jeho ľudu, potom sa asi niečo deje. Potom treba zbystriť pozornosť, pretože sa zrejme niečo pokazilo. Potom sa treba pýtať, kvôli čomu sa to stalo. Čo spôsobilo, že sa Boh takto rozhodol a ako sa to dotýka nás? Jeruzalem – to bolo mesto, osud ktorého predpovedal samotný Pán Ježiš, keď zaplakal nad jeho zatvrdilosťou a nekajúcnosťou. Akoby teda nám mohlo byť ľahostajné to, čo nebolo ľahostajné samotnému Synovi Božiemu, priatelia?!

Bratia a sestry, keď plače Syn Boží, obyčajný smrteľník by vtedy mal zbystriť svoju pozornosť. Mal by skúmať, čo môže byť až tak zlé, že Pán nad tým musí plakať. My dnes s odstupom času môžeme povedať, že to zlé v Božom národe, v Izraeli bol predovšetkým náboženský formalizmus, avšak bez skutočnej lásky k Bohu, bez úprimného poznania Boha a bázne pred Bohom, bez skutočného milosrdenstva k blížnemu. Preto Hospodin už dávno pred tragédiou v roku 70 skrze proroka Ozeáša napomína svoj ľud slovami : Milosrdenstvo chcem, a nie obete, poznanie Boha viac ako spaľované obete (Oz 6, 6). Tieto prorocké slová dnes ostávajú vážnym testom aj pre náš vzťah s Pánom Bohom a našu vieru v Hospodina, ale tiež pre naše vnímanie blížneho človeka. Potrestanie ľudu izraelského je tak pre nás dodnes veľkým mementom a dôkazom toho, že len samotná príslušnosť k niekomu, či niečomu nás ešte nezachráni. Židov nezachráni to, že sú Židia, ale len to, pokiaľ v ich viere bude úprimnosť, láska, bázeň a milosrdenstvo. Nuž a nás rovnako tak nezachráni to, že sme boli pokrstení, či konfirmovaní, pokiaľ nám chýba aktívny vzťah viery so živým Bohom, pokiaľ na nás nevidno lásku k Bohu a k blížnemu.

Otázka, ktorú si však dnes chceme nastoliť, siaha omnoho hlbšie. Stalo sa azda vyvolenie Izraela bezpredmetným kvôli tomu, že veľká časť židovského národa vtedy nespoznala to, čo „je mu ku pokoju“, použijúc Ježišove slová, keď nad Jeruzalemom zaplakal?  Stalo sa vyvolenie Izraela bezpredmetným kvôli tomu, že veľká časť národa v Ježišovi nespoznala svojho zasľúbeného Mesiáša – Krista a Syna Božieho?

Apoštol Pavol vo svojom liste kresťanom v Ríme na to hovorí : Nie! Božie vyvolenie ostáva a trvá. Veď neodvolateľné sú Božie dary milosti a povolanie. Boží plán so svojim ľudom sa uzavretím Novej zmluvy v Kristovi nestal neplatným. Naopak! Božie dejiny s Izraelom ešte ani zďaleka nie sú na konci. Veď práve Izraelu sa Hospodin zjavil a dal mu svoj zákon. Hospodin tento ľud priviedol do zeme zasľúbenej. Nuž a samotná Stará zmluva je predsa aj našim svätým Písmom. Bolo to napokon Písmo sväté aj pre Pána Ježiša. Predovšetkým ale : práve z tohto ľudu vzišiel a narodil sa Kristus, Boží Syn, a síce zo židovskej matky Márie. Všetko toto poprieť by znamenalo jedno – zabudnúť na svoje korene, z ktorých sme vzišli a povstali my sami. Znamenalo by to zabudnúť na kmeň, na ktorom sme my – kresťania – výhonkami, použijúc slová apoštola Pavla.

Pavol nám svojimi slovami dnes chce poukázať na jedno, priatelia : Tak židia ako aj pohania majú úžitok jedni z druhých. Kedykoľvek jedná Boh milosrdne s jednou skupinou, aj tá druhá má z toho požehnanie a osoh. Podľa pôvodného Božieho plánu sa mali Židia bez zábran a okolkov podeliť o svoje požehnanie s pohanmi. Tak o tom čítame už v 1. Mojžišovej 12, 3 : „Požehnám tých, čo teba žehnajú a tých, čo tebe zlorečia, prekľajem. V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme.“ Keď však Židia túto svoju úlohu zanedbali, Boh napriek tomu pohanom požehnal prostredníctvom židovského Mesiáša. Teraz je zas na pohanoch, aby sa o svoje požehnanie podelili so Židmi. Boží plán totiž nikto nemôže ani pozmeniť ani zrušiť ani zbaviť platnosti. Ten plán spočíva v tom, že Boh je voči všetkým rovnako milosrdný. Túži nie po smrti hriešnika, ale po jeho záchrane a spáse.

U proroka Izaiáša v 60. kapitole  sa nachádza nádherný obraz toho, ako Židia i pohania spoločne prijímajú požehnanie. Je to obraz slávy toho nového – nebeského Jeruzalema. Dovoľte mi v tejto chvíli zacitovať niekoľko veršov z tohto starého proroctva, ktoré stále čaká na svoje naplnenie : „1  Vstaň, zasvieť, lebo prichádza tvoje svetlo a Hospodinova sláva vychádza nad tebou.   2  Lebo hľa, tma bude pokrývať zem a temnota národy, ale nad tebou vyjde Hospodin a jeho sláva sa zjaví nad tebou.  15  Miesto toho, aby si bol opustený, nenávidený a nikým nenavštívený, urobím ťa pýchou naveky, radosťou pre všetky pokolenia.   Spoznáš, že ja som Hospodin, tvoj spasiteľ, tvoj vykupiteľ, Jákobov Mocný.   17  Namiesto bronzu prinesiem zlato a namiesto železa prinesiem striebro, namiesto dreva bronz a namiesto kameňov železo. Za tvojho správcu ustanovím pokoj a za tvojho vládcu spravodlivosť.  Svoje múry budeš nazývať spásou a svoje brány chválou.   19  Slnko ti nebude viac svetlom vo dne ani mesiac so svojím jasom ti nebude svietiť v noci, ale Hospodin ti bude svetlom naveky a tvoj Boh tvojím jasom.   20  Tvoje slnko už nezapadne a z tvojho mesiaca nebude ubúdať, lebo Hospodin ti bude svetlom naveky a dni tvojho zármutku sa skončia. 22  Z malého sa stane veľký rod a z nepatrného mocný národ. Ja, Hospodin, urobím to rýchlo, vo vhodnom čase.“  

Bratia a sestry, ako pohania sme teda z Bože vôle smeli vstúpiť do zmluvy Božej milosti. To znamená, že ako v Krista veriaci sme teraz už aj my ľudom Božím. To nám však nedáva nijaké právo povyšovať sa nad Izrael, resp. cirkev nazývať novým Izraelom. Tajomnosť tohto Božieho povolania a rozhodnutia nás naopak musí neprestajne napĺňať úžasom, bázňou pokorou, vďačnosťou, ale aj zodpovednosťou za to, aké svedectvo viery vôkol seba šírime. Nikdy sa to pre nás nesmie stať samozrejmosťou ani dôvodom namyslenosti, či pýchy.

Milí priatelia, dnešná nedeľa tak pred nás nekladie len hlboké otázky viery, ale rovnako nás povzbudzuje k denno – dennému obráteniu a k vďačnosti Bohu za to, že si zo svojej milosti skrze vieru v Krista vyvolil i nás – pohanov, aby sme boli jeho synmi a dcérami, Jeho deťmi, Jeho ľudom. Tento status, ktorý pred Bohom máme nech nás nenapĺňa pýchou! Skôr naopak! Nech je pre nás motiváciou k tomu, aby sme o svoje viere svedčili a nechceli si spásu a cestu k spáse akoby sprivatizovať len sami pre seba. Posolstvo dnešnej nedele nás však rovnako varuje pred tým, že náboženský formalizmus nemá pred Bohom šancu na úspech. Nebuďme spokojní len s tým, že sme absolvovali všetky cirkevné „procedúry“, že sme evanjelici, že sme zapísaní v matrikách. To je síce, samozrejme, lepšie ako nič. Predsa však, zápis v cirkevnej matrike k spáse nestačí. Písmo jasne hovorí : Bez viery nie je možné páčiť sa Bohu. A preto snažme sa najmä o to, aby naša viera bola nie formálna a inštitucionálna, ale živá, osobná, premieňajúca a aktívna.

Tri kapitoly z listu Rímskym venované Izraelu – jeho vyvoleniu, zavrhnutiu a spaseniu, napokon apoštol Pavol uzatvára modlitbou, ktorá sa dnes môže a v podstate aj má stať našou vlastnou modlitbou : Ó, hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a poznania! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a aké nevyspytateľné jeho cesty.  Tebe nech je vzdávaná česť a chvála naveky! Amen.

48.819538,20.363907