10. po sv. Trojici (Kajúca) – Dominus flevit
Written by radovan on aug 04, 2015 in - No Comments
10. posv. Trojici (Kajúca nedeľa) – 9. 8. 2015
„Dominus flevit“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista!
L 19, 41 – 48
41 Keď sa už priblížil a uzrel mesto, zaplakal nad ním 42 a povedal: Kiežby si aj ty, aspoň v tento deň, spoznalo, čo ti prináša pokoj! Teraz je to však skryté pred tvojimi očami. 43 Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán. 44 Zrovnajú ťa so zemou i tvoje deti v tebe, a nenechajú ti kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
V kresťanskej cirkvi dnes slávime v poradí 10. nedeľu po sv. Trojici, ktorá nesie označenie aj ako „Kajúca“, resp. „zničenie mesta Jeruzalem“. V nemeckých protestantských cirkvách je to zas „Israelsonntag“ – nedeľa Izraela. Je to čas, kedy sme viac ako inokedy pozvaní k pokániu. K skúmaniu svojho života, k analýze našich vzťahov, postojov, názorov, slov a správania. Je to čas, kedy sme pozvaní k očisteniu všetkého nečistého v nás. Čas, kedy sme pozvaní k zmiereniu medzi sebou navzájom, ale aj medzi nami a Pánom Bohom. Čas, kedy sme pozvaní k odpusteniu – opäť tak medzi sebou navzájom ako aj medzi nami a Bohom. Je to čas, keď si máme uvedomiť, prežiť a precítiť svoju hriešnosť, nedokonalosť a skazenosť, prejaviť nad tým všetkým ľútosť a vyznať to Pánu Bohu ako hriech. Svojim spôsobom je to nedeľa, kedy sme pozvaní k tomu, aby sme zaplakali nad sebou.
Je zaujímavé, akú veľkú dôležitosť mnohí ľudia pripisujú očisteniu, akejsi detoxikácii svojho tela a organizmu, čo je bezpochyby dobré, zdravé a správne. No na druhej strane je priam až zarážajúce, akí ľahostajní sú, keď sa jedná o očistenie, „detoxikáciu svojej duše“, čo je snáď ešte dôležitejšie a potrebnejšie. A že je to s nami vskutku zlé a vážne, že svoj status pred Bohom nemôžeme ani v najmenšom podceňovať a brať na ľahkú váhu, o tom svedčí aj prečítaný kázňový text, a najmä jeho prvý verš : Keď sa už priblížil a uzrel mesto, zaplakal nad ním …
Áno, Pán zaplakal. Keby to s Jeruzalemom a hlavne s jeho obyvateľmi nebolo až také zlé, zrejme by Ježiš nebol plakal. Ale bolo to zlé. Plač, to bola jediná správna a možná reakcia Spasiteľa nad tvrdými srdcami obyvateľov Jeruzalema. Keď ľudia nedokážu plakať sami nad sebou, musí nad nimi plakať sám Syn Boží, aby im ukázal, aké zlé to s nimi pred Bohom je. Sám Syn Boží musí plakať, aby svojim učeníkom ukázal, že veci nie sú také dobré a krásne ako sa na prvý pohľad javia. Nie! Práve že opak je pravdou!
Áno, Pán zaplakal. Plačeme len pri tom a nad tým, na kom nám záleží, koho milujeme, ku komu niečo cítime. Keď dnes Ježiš plače nad mestom Jeruzalem, jasne tým preukazuje svoj hlboký vzťah k národu, z ktorého vzišiel, no ktorý sa postupne tak veľmi vzdialil od skutočného poznania Boha. Právne predpisy, požiadavky a obete Mojžišovho zákona namiesto toho povýšil nad lásku k Bohu a blížnemu. Zákon a jeho dodržiavanie – nie láska, solidarita, súcit, tolerancia, spolupatričnosť, milosrdenstvo, či odpustenie sa stali meradlom zbožnosti. A preto Pán plače. Plače nad tým, ako človek dokáže svojim hriechom zdeformovať v sebe Boží obraz, na ktorý bol stvorený, ako dokáže zdeformovať dobré stvoriteľské dielo.
Áno, Pán zaplakal. Po latinsky sa to povie : Dominus flevit. Práve tak sa volá aj chrám, ktorý bol postavený na Olivovej hore v Jeruzaleme v rokoch 1953 – 55 nad zvyškami stavby z 5. storočia a v súčasnosti je v správcovstve mníšskeho rádu františkánov. Či Ježiš plakal nad Jeruzalemom presne na tomto mieste, kde chrám stojí, to dnes nevieme. No je to dosť pravdepodobné, pretože pohľad na staré mesto je najkrajší práve odtiaľ. Vieme si to teda dobre predstaviť. Architekt Barluzzi ho naprojektoval do tvaru slzy, pretože mal znázorňovať spomínanú udalosť, zaznamenanú v prečítanom Lukášovom evanjeliu, teda udalosť a miesto, na ktorom Ježiš zaplakal nad Jeruzalemom. Chrám Dominus flevit sa však stal známym nielen kvôli svojej polohe, či symbolike architektúry, ale aj kvôli úžasnému výhľadu, ktorý sa návštevníkovi ponúka cez okno, ktoré sa nachádza za oltárom tohto neveľkého kostolíka. Pre očami sa nachádza historické staré mesto s múrom nárekov ako pozostatkom slávneho Šalamúnovho chrámu. V Ježišovej dobe pohľad z tohto miesta musel byť vskutku impozantný, ak si predstavíme, že chrám stál ešte v celej svojej nádhere. Nuž a keď sú všetci okúzlení majestátnosťou a krásou chrámu, ktorý sa zvykne vnímať ako jeden zo siedmym divov sveta, Ježiš v tej chvíli plače. Plače, pretože hľadí hlbšie. Nevidí predovšetkým krásnu stavbu. Vidí to, čo ostatní nechcú, možno ani nemôžu vidieť – ruiny chrámov ako Božích príbytkov v ľudských srdciach. Áno, vidí tvrdé ľudské srdcia neochotné k zmene, k reformácii, k pokániu. A je Mu ľúto. Ježiš plače nad človekom, ktorého miluje. Plače nad človekom, ktorý nedokáže a možno ani nechce plakať sám nad sebou, lebo je sám so sebou naivne spokojný. Samého seba utvrdzuje o tom, že je dobrý, že nijaké odpustenie, Spasiteľa ani Krista nepotrebuje. Že si v pohode vystačí aj bez Boha a Jeho milosti. Ježiš plače nad tým, ako sa satanovi pri človeku úspešne podarilo zrealizovať svoje dielo deštrukcie a záhuby.
Bratia a sestry, predstavte si, že by k nám do Dobšinej, niekde smerom zhora, od dobšinského kopca prišiel Pán Ježiš. Veď práve odtiaľ je na naše mestečko najkrajší pohľad. Určite by sa kochal krásnou scenériou prírody, kopcami, údolím. Ale tak ako pri Jeruzaleme, šiel by ďalej, do hĺbky. Do sŕdc ľudí, do sfér, ktoré sú ľudským očiam neviditeľné. Čo myslíte, ako by bola Jeho reakcia? Nezaplakal by aj nad nami? Nado mnou? Nad tebou? Nad tvrdosťou sŕdc obyvateľov, nad ich ľahostajnosťou a neverou? Nenastalo by po očarení krásnou prírodnou scenériou zhrozenie nad zmýšľaním a hodnotami ľudí? Neostal by Kristovi takisto už len dôvod na plač?
Okno za oltárom v kostole Dominus flevit, ktoré som spomínal, cez ktoré sa návštevníkovi chrámu ponúka ten krásny výhľad na mesto, v sebe skrýva jednoduchú, no pritom silnú symboliku. Je v ňom znázornený kalich a hostia (oblátka). Samozrejme, nie je to nič iné ako poukaz na sviatosť oltárnu, sviatosť večere Pánovej. Je to zreteľný poukaz na Ježišovo telo a krv, na Jeho smrť – nielen pre obyvateľov mesta Jeruzalem, ale pre ľudí, kvôli ľuďom celého sveta. Je to symbolické znázornenie novej cesty do nebeského Jeruzalema, ako „mesta pokoja“ v preklade. Táto cesta nevedie cez dodržiavanie požiadaviek zákona, ani cez každodenné prinášanie zvieracích obetí zmierenia do chrámu. Dôkazom toho je to tá skutočnosť, že chrám vo svojej podstate neexistuje. Ostali z neho iba ruiny. Už niet kde prinášať obete. Realita potvrdila, že človek nie je schopný v plnosti dodržať Boží zákon. Bráni mu v tom hriech. Namiesto toho je tu nová cesta a sám Pán Ježiš ju definuje takto : Ja som Cesta i Pravda i Život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie cezo mňa. On je ten „Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“ – ako Ho označuje Ján Krstiteľ. Táto Jeho obeť je dokonalá, neopakovateľná, platná na veky. A na inom mieste túto Ježiš cestu definuje takto : Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život.
Drahí priatelia, nielen svoje slzy prelial Ježiš nad mestom Jeruzalem, symbolicky – nad týmto svetom. I to je už síce silné samo o sebe. No len Ježišov žiaľ a plač nad skazeným svetom by nám nepomohli. A preto náš Spasiteľ ide ďalej a okrem svojich sĺz nad nami prelieva na kríži Golgoty aj svoju krv. Prelieva ju za teba i za mňa. Za každého. Úžitok a efekt, požehnanie a očistenie z toho máš však len vtedy, pokiaľ o tom nielen počúvaš, ale tomu aj veríš a Kristovo telo a krv vo sviatosti Večere Pánovej dnes aj prijmeš. I ty si pozvaný. I pre teba je všetko pripravené. Nenechaj svojho Pána viac plakať nad tebou! Zaplač nad sebou ty sám! Príď, pristúp, vyznaj, ľutuj, kajaj sa, prijmi telo a krv svojho Pána, ďakuj a teš sa z toho, že si bol prijatý, že ti bolo odpustené, že si s Bohom zmierený, že máš nádej života večného. Amen.
