11. po sv. Trojici – Nie je pohľad ako pohľad
Written by radovan on aug 10, 2015 in - No Comments
11. po sv. Trojici – 16. 8. 2015
„Nie je pohľad ako pohľad“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je so všetkými vami! Amen.
L 18, 9 – 14
9 Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví a inými pohŕdali, povedal toto podobenstvo: 10 Dvaja muži vošli do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. 11 Farizej stál a takto sa v duchu modlil: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodliví, cudzoložníci alebo ako tento mýtnik. 12 Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo získam. 13 Mýtnik však stál opodiaľ a neodvážil sa ani len oči zdvihnúť k nebu, bil sa do pŕs a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. 14 Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a tamten nie. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Je to už akosi tak, že každý z nás má tendenciu vidieť samého seba v lepšom svetle. Teda – samého seba vnímať ako lepšieho, než v skutočnosti som. Záleží nám na tom, aby nás takto – ako lepších, dokonalejších, výkonnejších, či bezchybných – vnímali aj tí druhí. Radi si preto budujeme „imidž“ lepších ľudí a dávame si na tom dosť záležať. Výnimkou v tomto smere nie je ani človek veriaci. I jemu neraz záleží na tom, aby ho ako lepšieho vnímalo jeho okolie, ale aj samotný Pán Boh.
Milí priatelia, určite nie je nič zlé na tom, ak sa človek snaží žiť dobre a príkladne. Smutné však je, ak túto svoju dobrú snahu vzápätí neguje tým, že ju všetkým ukazuje na obdiv a kladie za vzor. To je, žiaľ, aj prípad zbožného farizeja z dnešného podobenstva. Jeho trúfalosť ide tak ďaleko, že svoj zbožný život vystavuje na obdiv nielen svojmu okoliu, ale dokonca samotnému Pánu Bohu. Akoby pozabudol na slová Písma : Všetci sú skazení. Niet dobrého, niet ani jedného. Všetci zhrešili a nemajú slávu Božiu.
Bratia a sestry, pozrime sa dnes na to, ako na druhých ľudí hľadíme my, čo si na nich všímame, čo pokladáme za dôležité, resp. ako druhí ľudia pozerajú na nás. Často sú to zlomky sekundy, ktoré rozhodujú o tom, či som alebo nie som niekomu sympatický, resp. či pre mňa je alebo nie je niekto sympatický.
Je tu však jeden problém, priatelia. Takéto rýchle nazeranie na ľudí, ich posudzovanie a delenie je neraz príliš povrchné. Či chceme alebo nie, my ľudia sme povrchní. Rýchlo sa uspokojíme s tým, čo vidíme, čo je na povrchu. Rýchlo sa uspokojíme s tým, čo je vonkajšie. A týmto spôsobom nevnímame iba veci okolo seba, ale túto filozofiu, žiaľ, aplikujeme nejeden raz aj pri ľuďoch. Doba, v ktorej žijeme, je v tomto smere nenormálne povrchná. Dnes sme vedení najmä k tomu, aby sme si na človeku všímali hlavne to, ako vyzerá, koľko má rokov, čo dosiahol, na akom aute sa vozí, v akom dome býva, koľko zarobí a podobne. Nie malou mierou k tomu prispievajú aj bulvárne médiá, ktorým ide najmä o to. Pokiaľ je však človek dlhší čas pod vplyvom takejto filozofie nazerania na človeka, ľahko sa ňou dá ovplyvniť a stáva sa rovnako povrchným v nazeraní na iných ľudí. Prestane ho zaujímať, čo tí ľudia prežívajú, ako sa cítia v hĺbke svojej duše, prečo konajú tak ako konajú, aké majú motívy a dôvody. Osobne si myslím, že táto povrchnosť a neosobnosť v medziľudských vzťahoch je jedným z najväčších nebezpečenstiev tohto sveta a súčasnej doby. Pri takomto trende nám hrozí totálne odcudzenie. Človek pre človeka sa stane nielen povrchným, ale aj cudzím.
Naše dnešné známe Ježišovo podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi nás učí, že nielen na veci v živote, ale najmä na ľudí okolo nás sa musíme učiť dívať ináč. Pán Ježiš prišiel na tento svet aj preto, aby nás naučil túto lekciu. On sa nenechal oklamať zovňajškom človeka. Vôbec na tom nebazíroval. Nie toto pre neho bolo dôležité, podstatné. Jemu nešlo o nejaké rýchle sympatie pri stretnutí s človekom ani o zlomky sekundy. Nie! Ježiš vždy hľadel a díva sa na srdce človeka. Šiel a ide do hĺbky, do duše, k podstate osobnosti človeka. A tým dáva príklad a vzor ako si máme pri vnímaní druhých ľudí počínať aj my. Nemá to byť ani rýchle odsúdenie ani prirýchle „zaškatuľkovanie“. Naopak! Spoznať srdce človeka, to nie je záležitosť niekoľkých zlomkov sekundy. To chce čas. To si žiada ísť pod povrch, ísť do hĺbky. To si žiada vybudovať si s človekom vzťah. Bratia a sestry, sme na to pripravení? Nájdeme si v tomto rýchlom a uponáhľanom svete čas na druhého človeka? Na budovanie silných a zdravých vzťahov? Alebo nás to skôr zaťažuje, obťažuje? Je to pre nás strata času?
Tak ako dnes medzi sebou máme ľudí, ktorí sa považujú za dôležitých a významných, tak i v Ježišovej dobe žili ľudia, ktorí samých seba takto vnímali. Boli to najmä farizeji. Tí sa síce snažili zbožne žiť a svoju vieru a zbožnosť aj dokazovali konkrétnymi skutkami, obeťami a odriekaním. No zároveň ich tento životný štýl vystavoval nebezpečenstvu povyšovania sa nad iných. To je aj príklad farizeja z prečítaného Ježišovho podobenstva : Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodliví, cudzoložníci alebo ako tento mýtnik. 12 Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo získam. I to dobré, čo ten farizej robil, znegoval a poprel svojim prístupom, svojim nazeraním na seba, svojim vnímaním seba samého ako toho, kto je lepší než tí druhí.
Pravda je však taká, bratia, že pred Bohom nie je nikto z ľudí dosť dobrý. Biblia hovorí, že dobrý je len Boh. Preto aj Pán Ježiš odsudzuje toto „divadielko“, ktoré farizej v chráme pred Božou tvárou predvádza. Odsudzuje samospravodlivosť, ktorú farizej Bohu prináša na obdiv. Akoby Bohu v modlitbe hovoril : Pozri sa len, Pane Bože, čo všetko ja robím a ostatní nie! Ostatní mi nesiahajú ani po členky! – Ten farizej od Pána Boha v podstate ani nič nechce. Chce sa Mu len pochváliť samým sebou. Chce, aby ho Boh za jeho „dokonalý“ život obdivoval.
Bratia a sestry, Pán Ježiš aj preto prišiel na tento svet, aby nám poukázal na to, že nie to je dôležité ako my vnímame sami seba a ako na seba pozeráme. Nie to je dôležité, ako nás vníma okolie. Omnoho dôležitejšie je, omnoho viac by nám malo záležať na tom, ako nás vidí Boh. Pretože iba na tomto pohľade v konečnom dôsledku záleží.
Zdá sa, že práve túto skutočnosť a pravdu chápe opovrhovaný mýtnik. Vie, že nemá Bohu čo ponúknuť. Pred Bohom má iba prázdne ruky. Môže iba prijať. Jediné, čo Bohu môže ponúknuť je pokora, pokánie, svoj hriech a ľútosť nad doterajším nečestným, hriešnym spôsobom života. V očiach ľudí je síce kvôli svojej práci a podvádzaniu na najnižšom rebríčku, horší ako pohan, no Pán Ježiš nám ukazuje, ako ho vníma Boh. A je to vskutku veľké prekvapenie. Zvláštny paradox. Na tie sme si však už pri Ježišovi zvykli. Ježiš totiž zaužívanú morálku zbožných ľudí obracia na hlavu. Robí tak preto, nakoľko sa nedá ovplyvniť vonkajškom, resp. neostáva len pri ňom. On hľadí do srdca. A čo vidí? Pod lesklým a zbožným zovňajškom farizeja sa skrýva srdce plné pýchy, namyslenosti a svojim spôsobom aj odsúdenia a nenávisti všetkých tých, ktorí sú „iní“ (horší) ako on. Na druhej strane – pod hriešnym, nečestným a podvodným zovňajškom mýtnika (colníka) sa skrýva srdce pokory, ľútosti a bázne pred Bohom. 13 Mýtnik však stál opodiaľ a neodvážil sa ani len oči zdvihnúť k nebu, bil sa do pŕs a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. 14 Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a tamten nie. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.
Milí priatelia, hrať sa pred Bohom na spravodlivého sa nedá. Nedalo sa to ani vtedy, nedá sa to ani dnes. Iba On predsa ospravedlňuje a prehlasuje za spravodlivého. Nuž a Jeho prehlásenie je vždy spravodlivé a správne. Rovnako tak hrať sa pred Bohom na lepšieho než v skutočnosti som, je trápne, ba čo viac – trúfalé. Je to tak ako by sme mali Boha za blázna, ktorého ľahko možno oklamať svojim dokonalým imidžom. No Pán Boh pozerá hlbšie než my. On nepozerá len na vonkajší lesk, ale sústreďuje sa na srdce.
Drahý brat, milá sestra, čo máš vo svojom srdci ty? Čo v ňom Boh môže vidieť? Nie je to v mojom či tvojom živote všetko len o vonkajšom lesku a dlhoročnom dokonalom budovaní si dobrého imidžu? To je napokon veľké pokušenie tejto povrchnej doby. Dnes nikoho veľmi trápi, čo človek prežíva, s čím zápasí, čo sa deje v jeho vnútri. Možno aj preto sme konfrontovaní so zvyšujúcim sa počtom samovrážd. Mnohí ľudia svoje šťastie len predstierajú a hrajú, no vo svojom vnútri, vo svojej skutočnej postate, pri konfrontácii so svojim skutočným „ja“ sú to hlboko nešťastné existencie. Ako to však v skutočnosti vyzerá v mojom srdci? Ako na tom je moja duša? To je kritická, analytická otázka dnešnej nedele, na ktorú si musí odpovedať každý sám za seba.
Bratia a sestry, pokúsme sa zhrnúť si to všetko, čo bolo povedané! Kto seba samého, svoje okolie i Boha presviedča o tom, že je lepší než tí druhí, ten proti sebe stavia Boží zákon a môže počítať iba s Božou odsudzujúcou spravodlivosťou. Kto sa však pred Bohom umenšuje a ponižuje, kto si je vedomý svojich nedostatkov a dokáže ich pred Bohom vyznávať, kto je pokorný a má bázeň pred Bohom, ten vo svojom živote pocíti a oslávi Božiu milosť. Chráňme sa preto toho, aby sme nad ľuďmi vynášali rozsudky! Nie je našou vecou súdiť, kto je pred Bohom spravodlivý a kto nie. Nemáme právo myslieť si o sebe, že sme lepší než tí druhí. Namiesto toho radšej spolu s apoštolom Pavlom vyznajme : Som kto som, no milosť Božia pri mne nebol zbytočná. Žime preto v pokore pred svojim Pánom a zažijeme pri sebe moc Božieho milosrdenstva, milosti a zľutovania, tak ako aj spomínaný apoštol. To je napokon to, čo nás teší, buduje a dáva nám odvahu, keď sa raz tvárou v tvár stretneme s Pánom Bohom. Amen.
