12. po sv. Trojici – čo mám, to ti dám
Written by radovan on sep 02, 2025 in - No Comments
- po sv. Trojici – 7.9.2025
„… čo mám, to ti dám …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Sk 3, 1– 10
1 V modlitebnú hodinu o tretej popoludní vystupovali Peter a Ján do chrámu. 2 Práve priniesli muža, chromého od narodenia, ktorého každý deň kládli ku chrámovým dverám, takzvaným Krásnym, aby si pýtal almužnu od tých, čo vchádzali do chrámu. 3 A ten, keď videl Petra a Jána vstupovať do chrámu, prosil si od nich almužnu. 4 Peter a Ján zahľadeli sa uprene na neho a povedali: Pozri na nás! 5 I podíval sa pozorne na nich, lebo dúfal, že dostane niečo od nich. 6 I povedal mu Peter: Striebra, zlata nemám, ale čo mám, to ti dávam: v mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď! 7 Nato ho chytil za pravú ruku a zodvihol. A hneď zmocneli mu nohy a kĺby, 8 takže vyskočil, postavil sa na nohy, chodil a vošiel s nimi do chrámu, chodil poskakujúc a chváliac Boha. 9 A všetok ľud videl, ako chodí a chváli Boha. 10 I poznali ho, že je to ten, čo sedával pri chrámových Krásnych dverách a prosieval o almužnu; a zachvátil všetkých údes a vytrženie nad tým, čo sa s ním stalo.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Sme privedení do čias, keď sa prvá cirkev len rodila. Udalosti, ktoré čítame v Skutkoch apoštolov, sa odohrávajú krátko po Turícach, po dni, keď Duch Svätý zostúpil na učeníkov. Jeruzalem bol ešte stále plný pútnikov, plný rozruchu a vzrušenia z tých dní. Apoštoli sa začínajú učiť kráčať v novom rytme – už bez fyzickej prítomnosti svojho Pána, ale s Jeho Duchom, ktorý ich vedie.
Na začiatku tohto príbehu vidíme Petra a Jána, ako idú do chrámu. Bolo to v čase popoludňajšej modlitby. Chrám bol miestom, kde sa veriaci schádzali, kde sa čítalo Božie slovo a prinášali obete. Aj tí, ktorí uverili v Krista, ešte chodili do chrámu – bola to prirodzená súčasť ich života. A práve tam, pri bráne nazývanej „Krásna“, nachádzame človeka, ktorý sedával každý deň na tom istom mieste. Ten človek bol chromý od narodenia. Nikdy nepoznal, aké je to chodiť, bežať, tancovať. Od detstva bol odkázaný na pomoc iných. Každý deň ho niekto priniesol k bráne chrámu, aby prosil o almužnu. To bol jeho životný údel – čakať, či sa niekto zľutuje a hodí mu mincu.
Ak sa pozorne zadívame, môžeme si predstaviť ten obraz. Všetci idú do chrámu, každý má svoje plány, svoje modlitby, svoje starosti. A pri vchode sedí chromý – ako stála pripomienka ľudskej biedy. Je tam vždy, na očiach, a predsa je vlastne neviditeľný. Všetci ho poznajú, a predsa okolo neho väčšina len prejde. A teraz prichádzajú Peter a Ján. Oni si ho všimnú. Nie len tak mimochodom, ale zastavia sa. A to je prvý dôležitý moment. Vidieť biedu človeka. Neodvrátiť pohľad. Neobísť. Všímať si tých, ktorí sú slabí, ktorí sú odkázaní, ktorí sú na okraji. Takto konal aj ich Majster, Ježiš Kristus. Celý svoj život sa zastavoval pri tých, ktorých ostatní prehliadali.
Chromý čaká, že od nich dostane almužnu. Tak to pozná. Nič iné od ľudí neočakáva. Veď čo iné by mu mohli dať? Ale Peter mu hovorí zvláštne slová: „Striebro ani zlato nemám.“ To je čestné priznanie. Nemajú, čo by mu hodili do hrsti. Ale to ešte nie je koniec. Peter pokračuje: „Ale čo mám, to ti dám: v mene Ježiša Krista Nazaretského, vstaň a choď!“ Tu sa dotýkame podstaty celého príbehu. Almužna je dobrá a potrebná, ale nevyrieši človeku život. Dá mu prežiť deň, možno dva, ale nezmení jeho situáciu. Peter dáva viac – to, čo on sám prijal od Krista: moc Ducha Svätého, moc vzkrieseného Pána.
Potom prichádza gesto, ktoré je rovnako dôležité ako slová. Peter podáva chromému ruku. Uchopí ho a zdvihne. A v tej chvíli sa stane zázrak: jeho nohy a členky sa spevnia, postaví sa, začne chodiť, ba dokonca skáče a chváli Boha. Ten, ktorý dovtedy sedával pri bráne, teraz vstupuje do chrámu spolu s apoštolmi. Už nie je ten, čo zostáva vonku, vylúčený. Je súčasťou spoločenstva, vchádza do Božej prítomnosti. Aká obrovská zmena! Jeden deň, jeden moment, jedna ruka podaná v mene Krista – a celý život sa obrátil.
Bratia a sestry, tento príbeh nám chce dnes ukázať viac než len zázrak telesného uzdravenia. Samozrejme, to, čo sa stalo, bolo mimoriadne. My dnes možno smutne povieme, že takéto zázraky sa dejú zriedka. Ale Božie slovo nám pripomína, že aj dnes má Pán moc meniť životy. Možno nie vždy tým, že uzdraví telo, ale určite tým, že uzdravuje srdce, dušu, vieru. Peter a Ján nemali striebro ani zlato. A predsa mali viac, než ktokoľvek iný. Mali Krista. To je to najväčšie bohatstvo. To je to, čo aj dnes môže človeku pomôcť, čo mu dáva nový začiatok, nový život.
Všimnime si ešte jednu vec! Peter neostáva pri slovách. Nie je to len „choď v pokoji“. Uchopí ho, zdvihne ho. To je pre nás veľmi dôležitý obraz. Nestačí len povedať dobré slovo, nestačí len priať uzdravenie. Treba podať ruku, treba priložiť skutok. Boh koná cez ľudské ruky. A v tej chvíli sa dejú zázraky.
Možno aj my máme okolo seba ľudí, ktorí sedia pri „bráne“. Ľudí, ktorí sú zranení, zlomení, bezmocní. Možno od nás očakávajú len „almužnu“ – malé gesto, povrchnú pomoc. Ale Pán nás vedie k tomu, aby sme im dali viac. Aby sme im priniesli Krista. A to sa deje vtedy, keď im venujeme čas, keď im preukážeme lásku, keď sa za nich modlíme, keď im podáme ruku a potiahneme ich hore.
A čo sa stane potom? To, čo sme čítali: „chodil, skákal a chválil Boha“. Uzdravenie vedie k oslave Boha. Zázrak nevedie k tomu, že by si ten uzdravený začal myslieť, že Peter a Ján sú veľkí liečitelia. Nie, on chváli Boha. V tom je pravé ovocie. Keď sa ľudský život obráti, keď sa srdce naplní vďačnosťou, keď človek nájde nový smer, potom sa z jeho úst nesie chvála Bohu. To je aj svedectvo pre tých, čo stáli okolo. Všetci ho poznali, veď denne sedával pri bráne. A teraz ho vidia, ako chodí a chváli Boha. A oni žasnú. Boh sa zjavuje aj skrze premenený život jedného človeka.
Milí bratia a sestry, keď sa pozrieme na tento príbeh z pohľadu dneška, vidíme v ňom tri veľké kroky: vidieť biedu človeka; dať mu, čo skutočne potrebuje; a podať mu ruku, aby sa mohol postaviť. Prvý krok je otvoriť oči. Vidieť ľudí okolo seba nie len ako kulisu, ale ako tých, za ktorých Kristus zomrel. Druhý krok je vedieť ponúknuť Krista – možno cez modlitbu, cez svedectvo, cez láskavé slovo. A tretí krok je uchopiť a zdvihnúť – teda konkrétna pomoc, podpora, sprevádzanie. Takto konal Pán Ježiš. Takto konali apoštoli. A k tomu sme povolaní aj my.
Drahí priatelia! Možno nemáme veľa „striebra ani zlata“. Ale to, čo máme, je viac. Máme Evanjelium. Máme Krista. A keď ho prinášame druhým, keď im podávame ruku v Jeho mene, deje sa zázrak: ľudia vstávajú, začínajú chodiť, a predovšetkým začínajú chváliť Boha. Tak nech nás tento príbeh povzbudí, aby sme aj my neprešli nevšímavo okolo chromého pri bráne. Ale aby sme mali odvahu dať, čo máme – Krista. A aby sme nezabudli podať ruku, ktorá zdvihne. Lebo Boh aj dnes robí svoje dielo. A keď sa to stane, potom sa naplní aj naše spoločenstvo chválou, radosťou a svedectvom, že Pán je živý. Amen
Pokázňová modlitba: Pane Ježiši Kriste, ďakujeme Ti, že aj dnes kráčaš okolo našich životov tak, ako kedysi pri bráne chrámu. Ďakujeme, že sa nezastavuješ len pri silných a úspešných, ale že si vždy blízko slabým, chromým, unaveným a biednym. Ďakujeme, že si nás našiel aj v našej slabosti, zdvihol si nás a postavil na nohy. Prosíme Ťa, daj nám otvorené oči, aby sme si všímali tých, ktorí sú pri „bráne“ nášho každodenného života. Nedovoľ, aby sme prechádzali nevšímavo popri biede a bolesti. Nauč nás nezľaknúť sa cudzieho trápenia, ale byť pripravení podať ruku. Daj nám odvahu priznať, že sami veľa nemáme, že ani striebro ani zlato nemáme. Ale daj, aby sme v moci Tvojho Ducha prinášali to najvzácnejšie – Teba samého. Urob naše slová i skutky nástrojmi Tvojej lásky. Prosíme Ťa za všetkých, ktorí sú telesne či duchovne chromí, ktorí nevládzu kráčať, ktorí stratili zmysel života alebo vieru v Teba. Daj, aby aj oni zakúsili, že Tvoja moc je väčšia než ich bezmocnosť, že Tvoja láska je silnejšia než ich zranenie. Obnov aj našu vieru, aby sme sa vždy znovu dvíhali a v chválach Ťa oslavovali. Daj, aby aj naše životy boli svedectvom pre tých, ktorí nás poznajú, aby aj oni žasli nad tým, čo môžeš urobiť s človekom, ktorý sa Ti odovzdá. Do Tvojich rúk vkladáme naše rodiny, naše spoločenstvo cirkvi i celú našu spoločnosť. Buď medzi nami ako Ten, ktorý dvíha a premieňa. Otče náš, ktorý si v nebesiach…
