13. po sv. Trojici – A kto je môj blížny?

Written by radovan on sep 10, 2014 in - No Comments

milosrdny_samaritan13. po sv. Trojici – 14. 9. 2014

„A kto je môj blížny?“

Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.

Lk 10, 25 – 37

25  Tu vystúpil jeden znalec zákona a pokúšal Ježiša: Učiteľ, čo mám robiť, aby som sa stal dedičom večného života?   26  Ježiš sa ho opýtal: A čo je napísané v zákone? Ako tam čítaš?   27  On odpovedal: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, celej svojej duše, celej svojej sily a z celej svojej mysle, a svojho blížneho ako seba samého!   28  Správne si odpovedal, povedal mu Ježiš. Toto rob a budeš žiť!   29  Ale on, aby sa ospravedlnil, ďalej sa pýtal Ježiša: A kto je môj blížny?   30  Nato Ježiš začal rozprávať: Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a dostal sa do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli.   31  Náhodou šiel touto cestou kňaz, ktorý ho síce videl, no obišiel ho.   32  Takisto aj levita; keď prišiel na to miesto a uvidel ho, obišiel ho.   33  No prišiel k nemu aj istý pocestný, Samaritán. Keď ho uvidel, prišlo mu ho ľúto.   34  Pristúpil k nemu, nalial mu na rany olej a víno a obviazal mu ich. Potom ho vyložil na svoje dobytča, zaviezol do hostinca a postaral sa o neho.   35  Na druhý deň vybral dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: Staraj sa oňho; ak na neho vynaložíš viac, na spiatočnej ceste ti to zaplatím.   36  Kto podľa teba z tých troch sa stal blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?   37  On povedal: Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo. A Ježiš povedal: Choď a rob podobne!

Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!

Učiteľ, čo mám robiť, aby som sa stal dedičom večného života? To je otázka, s ktorou prišiel nemenovaný znalec zákona, doktor teológie, povedali sme dnes, za Ježišom. Podľa niektorých prekladov motívom jeho pýtania sa bolo, Ježiša pokúšať. Iní prekladajú, že Ho chcel vyskúšať. Akokoľvek, i keď motívy kladenia otázok sú dôležité, predsa nie v tom je pointa prečítaného príbehu. Pointa je v samotnej otázke, ktorá je vskutku vážna. Nenechajme sa pomýliť tým, že moderný človek dnes takéto otázka nedáva a že ho večný život poväčšine nezaujíma. Pravda je taká, že v skutočnosti každý dospelý človek pracuje, počíta, kalkuluje s nejakým výhľadom do budúcnosti. Keď o niečom povieme, že to nemá budúcnosť, myslíme tým vlastne, že to nemá zmysel, cenu. Že to nestojí za námahu, čas, silu a pozornosť. Normálny človek sa nerozhoduje len podľa toho, čo platí dnes. Vždy sa pýta, či to bude platiť aj zajtra, pozajtra, pre deti, vnúčatá, jednoducho stále alebo aspoň dlhodobo. Zrejme len malé deti a psychicky, či mentálne zaostalých ľudí zaujíma jedine to, čo je a platí iba dnes, čo prináša okamžité uspokojenie. Každý normálne zmýšľajúci človek si však vytvára svoj život ako akýsi rozvrh, plán, projekt, či výhľad k tomu, čo bude zajtra, pozajtra – vo večnosti. Takýto je aj zmysel zákonníkovej otázky : Čo mám robiť, ako má žiť, aby som mal budúcnosť a nestratil ju?

Odpoveď, ktorú mu Ježiš dal, znalec zákona musel poznať. Miluj Boha a miluj blížneho! Láska je vskutku hodnota, ktorá bude platiť aj zajtra, aj pozajtra, pre deti i pre vnúčatá a až do večnosti. Predpokladáme, že toto všetko bolo zákonníkovi jasné. Čo to ale znamená konkrétne? Kto je môj blížny? – pýta sa druhýkrát. Aký blízky mi musí byť druhý človek, aby už bol mojim blížnym a ja som ho musel milovať ako samého seba? Myslí sa na blízkosť pokrvnú, názorovú, náboženskú, osudovú, politickú, či národnostnú? Ale bo akú? Kto je môj blížny? Naša zásoba lásky predsa nie je nevyčerpateľná! Komu z nej ešte niečo rozdať a komu už nie? Kto ešte je a kto už nie je môj blížny?

Pán Ježiš tak odpovedá aj na druhú zákonníkovu otázku. Tentokrát však už nie definíciou, ale príbehom, ktorý vnímame ako jedno z najznámejších novozmluvných podobenstiev. Nejaký človek cestuje z Jeruzalema dole do Jericha. Prepadnú ho lupiči, okradnú a ťažko zrania. Ten úbožiak ostáva ležať na kraji cesty polomŕtvy, načisto odkázaný na cudziu pomoc. Náhodou ide okolo kňaz. Úbožiaka vidí a ide ďalej. Potom ide okolo levita, príslušník nižšieho chrámového personálu. Zazrie a ide ďalej. Bratia a sestry, toto nie je ten prípad, keď si ľudia nešťastie druhého človeka ani nevšimnú, nezaregistrujú ho a neberú ho na vedomie. I keď aj to stáva, a žiaľ, pomerne často. Tuná sa však jedná o niečom celkom iné. Títo dvaja vidia, registrujú a berú na vedomie. Napriek tomu prechádzajú okolo akoby nič. Prečo nepomohli, o tom sa dá dohadovať. Bežne sa uvádza, že sa nechceli nábožensky, kulticky znečistiť, či poškvrniť pred vykonaním svojho kňazského povolania v chráme a podobne. Veď ťažko ranený napokon vyzeral ako mŕtvy a kontakt s mŕtvym bránil vykonávaniu kňazských povinností. Vyprávača podobenstva toto však nakoniec ani nezaujíma a čudnú reakciu menovaných dvoch chlapíkov nerieši. Zato pri treťom okoloidúcom – pri Samaritánovi – Mu motív stojí za zmienku : Keď ho uvidel, prišlo mu ho ľúto. Pohnutý súcitom. Prechádza okolo Samaritán, zazrie – a je pohnutý súcitom.

Ďalšie pokračovanie príbehu už nie je také skúpe na podrobnosti a detaily ako doteraz. Dozvedáme sa, že ten Samaritán poskytol polomŕtvemu na kraji cesty povedané po našom – prvú pomoc. Ošetril mu rany olejom a vínom, posadil ho na svojho oslíka, odviezol do najbližšieho hostinca, tam sa mu dal najesť a napiť a dokonca dopredu zaplatil, aby sa o neho starali, kým bude schopný ďalšej cesty. Jeho súcit sa prejavil absolútne reálne, vecne a prakticky. Povedali by sme, že až rutinne. Tak rutinne, ako postupuje každý lekár pri akútnom prípade : na mieste poskytne prvú pomoc, zariadi transport a postará sa o ďalšie detaily spojené s pobytom v nemocnici.

Milí priatelia, toto je súcit, ktorý neostal len v oblasti emócií a neprejavil sa len niekoľkými teplými slovami útechy, či dobrých rád. Tu máme do činenia sú súcitom, ktorý sa prejavil v konkrétnom a praktickom konaní. Ošetriť rany, vysadiť na oslíka, ubytovať, zaplatiť. Takto sa prejavuje láska k blížnemu. Tisíce lekárov, zdravotných sestier, sociálnych pracovníkov, ale aj tých, ktorí doma trpezlivo posluhujú svojim nemocným, tí všetci vzali samaritánovo počínanie vážne a konajú tak ako on.

A tu príbeh končí. Tak náhle ako aj začal. V ňom je ukrytá Ježišova odpoveď na zákonníkovu otázku : A kto je môj blížny? Na záver rozhovoru si Ježiš túto otázku dovoľuje položiť obrátene : Kto podľa teba z tých troch sa stal blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?  Odpoveď je jednoznačná : Ani kňaz, ani levita, ale Samaritán. Bratia a sestry, pokúsme sa zamyslieť nad tým, čo znamená toto vyústenie Ježišovho rozhovoru so zákonníkom, ale aj s nami!

Najprv. Na otázku, kto je môj blížny; kto je ten, komu preukazovať lásku, neexistuje teoretická odpoveď : Tomu áno a tomu nie. Vždy záleží na konkrétnej situácii, ktorá môže nastať celkom náhodne – pri stretnutí s ľudskou núdzou, nemocou, či bezmocnosťou. Nemá zmysel takto sa pýtať, pokiaľ človek nemá na mysli iného konkrétneho človeka v núdzi. Láska k blížnemu predsa nie je všeobecný mravný princíp. Je to udalosť, do ktorej sa dostávame – bez plánovania, neúmyselne, v stretnutí s ľudským nešťastím.

A vtedy spoznáš, kto je tvoj blížny, presne tak ako to spoznal aj Samaritán, alebo to nespoznáš, tak ako to nespoznali kňaz s levitom. To znamená : Prestaň sa pýtať! Choď svojou cestou, dívaj sa okolo seba a keď uvidíš človeka v núdzi, vedz, že toto je tvoj blížny! K tomu vyústeniu napokon vedie aj samotný záverečný pokyn znalcovi zákona : Choď a rob podobne!  Konaj ako ten Samaritán, ktorý ani nevedel ako, ale ocitol sa v situácii, keď stretol človeka odkázaného ne jeho pomoc!

Milí priatelia, ale toto ešte nie je koniec rozhovoru. Ešte predtým kladie Ježiš zákonníkovi inú otázku : Kto podľa teba z tých troch sa stal blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?  Akoby zákonníkovi, ale aj nám hovoril : Keď chceš vedieť, kto je blížny, vži sa do situácie toho polomŕtveho úbožiaka! Kto bol blížny pre neho? Kňaz? Levita? Samaritán? Odpoveď je stále tá istá. Blížnym mu bol ten, kto mu ošetril rany a postaral sa o neho. Môj blížny nie je len ten, komu ja preukazujem lásku. Môj blížny je skôr ten, kto lásku preukazuje mne! Áno, zaiste : blížny je ten, koho som zaviazaný milovať. Ale ešte viac : blížny mi je ten, kto mňa miluje. Existuje láska k blížnemu. To je jedna vec. Ale dovolím si povedať, že podstatnejšia je láska blížneho voči mne. To znamená : láska k blížnemu ako úloha, ktorú v živote mám. Ale tiež : láska blížneho ako dar, ktorý som v živote prijal.

Bratia a sestry : láska blížneho, láska k blížnemu. V tomto poradí. Pretože toto je poradie, ktoré zodpovedá príbehu každého jedného z nás. Každý z nás bol predsa predmetom, príjemcom lásky svojich rodičov dávno predtým, než sám bol schopný preukazovať niekomu inému. Keby nebolo toho, že mňa moji rodičia milovali, neprežil by som a nemohol by som teraz milovať ani ja.

Milí priatelia, je však fakt, že takéto poradie zodpovedá aj Božiemu príbehu s nami ako s ľudským pokolením. Boh preukazuje svoju lásku k nám tým, že Ježiš, za nás – bezbožných, zomrel, keď sme boli ešte hriešni a mŕtvi v hriechu. Pán Boh ťa miloval skôr než ty Jeho. Pán Boh sám sa vo svojom Synovi – Pánovi Ježišovi Kristovi, stal najprv našim blížnym. Teraz sa nielenže môžeme, ale aj máme stať my Jeho blížnymi, a síce tak, že Ho budeme milovať tiež. Milovať Ho tak, že budeme milovať iného človeka, ktorý našu pomoc, náš zásah potrebuje. Presne tak, ako to píše aj apoštol Ján vo svojom prvom liste 4, 9 – 11.21 : 9  Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby sme skrze neho mali život.   10  Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako obetu zmierenia za naše hriechy.   11  Milovaní, keď si nás Boh tak zamiloval, aj my sa máme navzájom milovať. A toto prikázanie máme od neho, aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata. Amen.

48.819538,20.363907