16. po sv. Trojici – Nešťastie nechodí po horách …
Written by radovan on sep 16, 2015 in - No Comments
16. po sv. Trojici – 20. 9. 2015
„Nešťastie nechodí po horách …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
J 11
1 Bol chorý istý Lazár z Betánie, z dediny Márie a jej sestry Marty. 2 Bola to tá Mária, ktorá pomazala Pána myrhou a poutierala mu nohy svojimi vlasmi. Jej brat Lazár bol chorý. 3 Sestry teda poslali Ježišovi odkaz: Pane, ten, ktorého máš rád, je chorý. 17 Keď ta Ježiš prišiel, dozvedel sa, že Lazár je už štvrtý deň v hrobe. 18 Betánia bola blízko Jeruzalema, vzdialená asi na pätnásť stadií. 19 Mnohí Židia prišli k Marte a Márii potešiť ich v žiali nad bratom. 20 Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, vyšla mu naproti. Mária však ostala doma. 21 Marta povedala Ježišovi: Pane, keby si tu bol býval, nebol by mi brat zomrel. 22 Ale aj teraz viem, že o čokoľvek by si prosil Boha, Boh ti to dá. 23 Ježiš jej povedal: Tvoj brat vstane z mŕtvych! 24 Marta mu povedala: Viem, že vstane pri vzkriesení v posledný deň. 25 Povedal jej Ježiš: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, aj keď zomrie, bude žiť. 26 Nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa. Veríš tomu? 27 Povedala mu: Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Kristus, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet. 41 Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. 42 Ja som vedel, že ma vždy vypočuješ, ale pre zástup, ktorý tu stojí, som to povedal, aby uverili, že si ma ty poslal. 43 Keď to povedal, zvolal silným hlasom: Lazár, poď von! 44 A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a jeho tvár bola obviazaná šatkou. Ježiš im povedal: Rozviažte ho a nechajte ho odísť! 45 Vtedy mnohí zo Židov, ktorí prišli k Márii a videli, čo urobil, uverili v neho.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Známe ľudové príslovie hovorí, že „nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch.“ Životné skúsenosti nám, žiaľ, túto múdrosť potvrdzujú a dávajú jej za pravdu. Hlavné správy v médiách sú dnes plné ľudského nešťastia. Ba dokonca za ním ani nemusíme chodiť ďaleko. Rôzne nešťastia väčšieho či menšieho charakteru sa totiž odohrávajú aj v našom okolí, možno aj v našich rodinách. Na nešťastie sa zväčša nedá vopred pripraviť. Ono príde celkom nečakane a neohlásene. Vždy nás nepríjemne a bolestivo zasiahne.
I náš známy evanjeliový príbeh, ktorý sme si vypočuli, pojednáva o nešťastí jednej rodiny. Bola to rodina, ktorú tvorili dve sestry a brat – Mária, Marta a Lazár. Ich rodičia zrejme už medzičasom pomreli, a tak žili vo svojom príbytku sami. Zhodou okolností to boli Ježišovi dobrí priatelia. Ježiš sa v ich príbytku počas svojho putovania pravdepodobne rád zastavil, pretože sa tam cítil dobre a príjemne. Evanjelista Ján nás informuje, že „to bola tá Mária, ktorá pomazala Pána myrhou a poutierala mu nohy svojimi vlasmi.“ Evanjelium predchádzajúcej nedele sa tiež týkalo tejto rodiny, najmä sestier Márie a Marty, pričom Máriin prístup Ježiš pochválil v zmysle, že si vybrala dobrý podiel, keď Ježišovi načúvala, zatiaľ čo Marta v snahe dobre sa postarať o vzácnu návštevu – svojim pobehovaním a zháňaním všetkého potrebného prepásla Ježišovo vyučovanie, a tak prišla o to najpodstatnejšie a bola mierne napomenutá.
Dnes máme opäť do činenia s touto rodinou. Žiaľ, nešťastie neobišlo ani ich. Lazár náhle onemocnel, a to až tak vážne, že nemoci podľahol a zomrel. Obidve sestry, keď videli bratov zhoršujúci sa zdravotný stav, poslali síce Ježišovi, o ktorom verili, že má moc ich bratovi pomôcť, odkaz : „Pane, ten, ktorého máš rád, je chorý.“ – no bolo už neskoro. Kým Ježiš prišiel do ich dedinky, Lazár bol už 4 dni mŕtvy.
Bratia a sestry, keď sa v živote človeka udeje nešťastie, keď príde nečakaná smrť blízkeho, človek si kladie otázku : Prečo? Prečo sa to stalo? Prečo sa sto stalo práve mne? Prečo práve v našej rodine? Snaží sa v tom všetkom nešťastí vidieť aspoň nejaký dôvod, príčinu, zámer. No väčšinou nijakú logiku nenachádza. A to celé nešťastie ešte viac sťažuje, zhoršuje a zväčšuje. Je to pocit absolútnej bezradnosti a nemohúcnosti. Pocit, kedy máte akoby zviazané ruky, tak radi by ste vrátili čas a všetko riešili celkom ináč, no nie je to možné. Nedá sa to. Môžete len jedno : prijať krutú realitu ako fakt a snažiť sa čím skôr sa v nej naučiť žiť. V takejto situácii sa človek na nič lepšieho ani nezmôže. Môžeme len prejaviť sústrasť, plakať v tej chvíli s plačúcimi a aspoň takýmto spôsobom časť z ťažkého bremena, ktoré bolo naložené na nich, prevziať na seba. Tak o tom čítame aj v evanjeliu : „Mnohí Židia prišli k Marte a Márii potešiť ich v žiali nad bratom.“ Tu naše ľudské hranice a možnosti končia. Viac spraviť nemôžeme, akokoľvek by sme chceli, akokoľvek by sme si to priali.
No tu tento príbeh nekončí. Konečne sa objavuje Ten, ktorý bol tak túžobne očakávaný. Je síce pekné, že prišiel, ale už je trochu neskoro. A tak, keď sa jedna zo sestier – Marta, o tom dopočuje, beží Ježišovi naproti a vylieva pred Ním svoju bolesť. V jej slovách je vyslovené azda všetko : rezignácia, smútok, bolesť, zúfalstvo, ale tiež možno aj hnev na Ježiša, že neprišiel skôr a nezabránil tomuto nešťastiu! Veď Lazár bol predsa jeho priateľ! Ježiš ho mal rád! Nebol to niekto cudzí! Nemohol niečo spraviť? „Pane, keby si tu bol býval, nebol by mi brat zomrel.“
Áno, takéto pocity pozná najlepšie ten, kto sám niečím podobným prešiel. Možno na poslednej ceste už vyprevadil svojho manžela, či manželku. Možno svojho brata, či sestru, otca alebo matku. Možno dokonca svoje vlastné dieťa. Vtedy neraz v človeku akoby sa niečo vzbúrilo : Bože, tak kde si bol vtedy, keď som ťa najviac potreboval? Bol si niekde preč! Ostal som v tom sám! Celkom sám! Ako v Teba ešte môžem veriť? Ako sa na teba ešte môžem spoľahnúť? Ako Ti ešte môžem dôverovať?
Áno, človek má právo takto uvažovať a poukazovať na akúsi nespravodlivosť, či krivdu, ktorá sa mu v živote deje. No zároveň si musí uvedomiť, že všetko je možno celkom inak ako sa to v tej chvíli javí jemu. Božie cesty s nami sú niekedy zvláštne a nepochopiteľné. Neraz nám začnú dávať zmysel až po mnohých rokoch, keď sa na udalosti svojho života dívame spätne s odstupom a nadhľadom. O podobnej frustrácii, životnej krivde a zároveň nechápavosti hovorí jeden príbeh, ktorý sa volá „Stopy v piesku“. Dovoľte mi, aby som vám ho rozpovedal : Jednej noci sa mi prisnil sen. So svojím Pánom som kráčal po pobreží. Na nebi sa premietali obrazy z môjho života. Životný príbeh sprevádzalo dvoje stôp v piesku. Jedny šľapaje boli moje, tie druhé patrili môjmu Pánovi. Keď sa mi zjavil posledný obraz, pozrel som za seba na tie vyšliapané stopy, a aké bolo moje prekvapenie! Vidím, že nejeden raz sa v piesku črtajú len jedny stupaje. A bývalo to práve v tých najťažších a najsmutnejších obdobiach môjho života. Dlho mi to nedávalo pokoj, až som sa v rozpakoch k Pánovi obrátil: „Pane, keď som sa rozhodol nasledovať Ťa, sľúbil si, že celou cestou pôjdeš so mnou a budeš sa mi prihovárať. Ale videl som, že v tých najbolestnejších chvíľach môjho života sa v piesku črtali len jedny šľapaje. Vskutku nechápem, ako si ma mohol nechať samého, keď som Ťa najväčšmi potreboval.“ On zašepkal: „Dieťa moje drahé, mám ťa rád a nikdy ťa samého nenechám, nikdy, ani keď doľahne ťarcha života a osud ťa bude skúšať. Tie jedny stopy, ktoré si videl, zostali práve z chvíľ, keď som ťa niesol.
Milí priatelia, Marta z prečítaného evanjeliového príbehu je pre nás dnes príkladom. Akoby spravila reparát, keďže naposledy ju Ježiš pokarhal, že si nevybrala dobrý podiel, tak ako jej sestra Mária. Po svojej výčitke adresovanej Ježišovi, totiž ďalej vyznáva toto : „Ale aj teraz viem, že o čokoľvek by si prosil Boha, Boh ti to dá.“ Bratia a sestry, to je viera človeka, ktorá pred Bohom určite neostane nepovšimnutá. A tak je tomu aj v tejto chvíli. Na tento úprimný a hlboký prejav Martinej viery v tak ťažkej chvíli Ježiš reaguje : „Tvoj brat vstane z mŕtvych! Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, aj keď zomrie, bude žiť. Nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa.“ – slová, ktoré tak radi počujeme na pohreboch, pretože je v nich nádej. A práve nádej človek v takejto chvíli potrebuje asi najviac.
Drahí bratia, milé sestry, ani priatelenie sa s Ježišom nemusí nutne zabrániť nešťastiu v našom živote. Ani naša viera v Neho nás nemusí nutne ochrániť pred zlými navštíveniami. Dnes to jasne vidíme na rodine Márie, Marty a Lazára. Priateľstvo s Ježišom a viera v Neho nám však môžu pomôcť prekonať a zvládnuť akékoľvek nešťastie, súženie a pohromu v našom živote. Viera sestier v mocné Ježišove slová vzkriesila ich mŕtveho brata. Takáto pevná a neochvejná viera v Ježišove slová o vzkriesení a živote vzkriesi aj našich mŕtvych životných partnerov, rodičov, našich bratov, sestry i naše zosnulé deti! Bolo tomu tak vtedy a bude tomu tak aj v posledný deň. Len nestrácaj vieru, človeče! Len nezavrhuj od seba Boha, lebo potom vskutku ostaneš so svojim nešťastím sám!
Milí priatelia, žiadne nešťastie, ktoré nás postihne, žiadna smrť, ktorou sme konfrontovaní nenecháva Ježiša chladným. Je to totiž niečo, čo pôvodne nebolo v Božom stvoriteľskom pláne. Smrť a nešťastie sa objavujú až po satanovej vzbure a páde ľudí do hriechu. A preto : za každým ľudským nešťastím, za každou nečakanou smrťou, za každou nešťastnou náhodou, človeče, nehľadaj Pána Boha! To nie On posiela nešťastie na svoje deti! Je to diabol – satan, ten zlý duch, ktorý tiež disponuje veľkou mocou a využíva ju proti nám. To všetko preto, aby čím viac naštrbil našu vieru v Boha, našu dôveru a oddanosť voči Nemu a vzdialil nás od Neho ešte viac. To všetko robí preto, aby nás vzdialil od Toho, ktorý je prameňom života tak časného ako aj večného.
Ježiš teda neostáva chladným ani tentokrát. Ján píše, že Ježiš zaplakal pri hrobe svojho priateľa. Áno, Pán Ježiš plače vždy, keď nešťastie doľahne aj na nás. Plače vždy vtedy, keď sme chorí, keď trpíme, keď na poslednej ceste odprevádzame svojich drahých zosnulých. Nie je Mu to jedno. I vtedy sa v príbehu nášho života objavujú iba jedny šľapaje. Tie Jeho. Vždy vtedy sme totiž nesení!
To, že Ježiš s nami hlboko súcití, je úžasné, priatelia! No keby si bol vtedy pri Lazárovom hrobe iba poplakal a šiel by si ďalej po svojom, veľmi by to sestrám Márii a Marte asi nepomohlo. A preto zaznieva ono stvoriteľské : „Lazár, poď von! A mŕtvy vyšiel.“ Tak ako vtedy mŕtvy vyšiel, tak raz zo svojich hrobov vyjdú všetci tí, s ktorými sme sa už naposledy rozlúčili. Možno si na budeme musieť počkať niekoľko rokov, možno niekoľko desiatkov rokov. To nevieme. Ale čo je to v porovnaní s celou večnosťou, ktorá je pre nás pripravená? Zrnko piesku na morskom brehu!
Bratia a sestry, Pán Ježiš si za svojimi zasľúbeniami stojí. Nám sa síce zdá, že niekedy akoby meškal s pomocou v našom živote, no nakoniec sa všetko pri nás deje v tom najsprávnejšom a najlepšom čase. Len nestrácajme vieru, a to aj v ťažkých životných navštíveniach! Čaká ju totiž veľká odmena! Preto veríme, že nič nás nemôže odlúčiť od lásky Božej, ktorá sa nám zjavila v Kristovi Ježišovi – ani moc smrti, ani prítomnosť ani budúcnosť ani nijaké mocnosti! Jeho slová a sľuby sú verné. Dokázal ich zrealizovať vtedy, naplní ich aj pri nás! Amen.
