17. po sv. Trojici – skôr, ako …

Written by radovan on sep 22, 2021 in - No Comments
article_image_full
  1. po sv. Trojici – 26.9.2021

„… skôr, ako …“

Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.

Kazateľ 12, 1 – 7

1 Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, skôr, ako prídu zlé dni a priblížia sa roky, o ktorých povieš: Nemám v nich záľubu. 2 Skôr, ako sa zatmie slnko a svetlo, mesiac a hviezdy, a oblaky sa vrátia po daždi; 3 vtedy, keď sa strážcovia domu budú triasť, silní mužovia sa zhrbia, ženy, čo melú, prestanú pracovať, lebo ich bude málo, a zatemnia sa tie, čo vyzerajú z okien; 4 dvere na ulicu sa zavrú, keď bude tíchnuť zvuk žarnova, zvýši sa jeho hlas na vtáčí hlas a stlmia sa všetky dcéry spevu, 5 bude sa báť aj výšin a postrachu na ceste. Mandľovník rozkvitne, kobylka oťažie a odkvitne kaparka, lebo človek odchádza do svojho večného domu a po uliciach obchádzajú trúchliaci. 6 Skôr, ako sa pretrhne strieborný povrázok a rozbije sa zlatá čaša, skôr, ako sa roztrepe džbán nad prameňom a poláme sa koleso na studni, 7 prach sa navráti do zeme, ako bol prv, ale duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.

Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!

Predpokladám, že každý z vás už počul viacero pekných, podnetných a zaujímavých úvah na tému „život“. Neraz zaznievajú na pohreboch, ale tiež pri iných príležitostiach. Dnes by som sa spolu s vami chcel pozrieť na život tak trochu inak, a síce pohľadom starozmluvného Kazateľa. Ten, ako sa to v teologických kruhoch prezentuje, je známy svojim pesimizmom a skepticizmom. Aj práve preto je mi svojim spôsobom sympatický. Kniha Kazateľ je totiž znepokojujúcou knihou pre nepokojnú dobu. Nuž a ja mám za to, že práve v takej dobe sme sa ako ľudstvo ocitli. A preto aj slová dnešného kázňového textu, ktoré nám, predpokladám, viacerým zneli skôr ako jedna hádanka, nám postupne začnú dávať zmysel, len si ich musíme správe vysvetliť a dopracovať sa k objasneniu symbolov, s ktorými tuná máme do činenia.

Milí priatelia, každý život sa začína mladosťou. Nikto na svet neprichádza starý. A preto aj autor knihy Kazateľ, podľa tradície sám múdry kráľ Šalamún, pri akejsi vlastnej sumarizácii života začína práve mladosťou: 1 Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, skôr, ako prídu zlé dni a priblížia sa roky, o ktorých povieš: Nemám v nich záľubu. Pamäť, resp. pamätanie si má byť ukotvené v myslení človeka už od mlada. Výzva k pamätaniu si má rovnako tak aj pedagogický rozmer. Pripomínať si a pamätať sa má mladý človek „skôr, ako“ sa dostavia tienisté stránky ľudskej existencie. To je vôbec prvé slovné spojenie „skôr, ako“, ktoré sa v našom kázňovom texte objavuje. Nuž a tými tienistými stránkami existencie sú starnutie, zlyhávanie tak telesného ako aj duševného zdravia a všetko ďalšie, čo s tým súvisí. Myslieť na Boha, až keď toto všetko nepríjemné do života človeka príde, znamená veľké riziko. A síce, že človek už nebude schopný na Stvoriteľa myslieť a nebude sa mať na čo rozpamätať. Znamená to pád do zúfalstva, v ktorom sa vytráca schopnosť na Boha vôbec myslieť a nachádzať Jeho dary, ktorými nás zahŕňa deň čo deň. Bratia a sestry, samozrejme, že týmto úvodným oslovením nie sú k uvažovaniu nad životom pozvaní iba mladí ľudia, ale nakoniec všetci, ktorí majú chuť nad životom premýšľať v celej jeho dĺžke: teda od jeho zrodenia počínajúc až po jeho smrť končiac.

2 Skôr, ako sa zatmie slnko a svetlo, mesiac a hviezdy, a oblaky sa vrátia po daždi…  Na tomto mieste máme v poradí druhé „skôr, ako“. To nám chce zvýrazniť tú skutočnosť, že mladosť netrvá večne. Postupne prichádzajú ďalšie roky života a s nimi rovnako tak ťažkosti, na ktoré je treba sa pripraviť. Celý tento proces je pritom veľmi zaujímavo vyjadrený pomocou prirovnaní z prírody. Čo sa niekedy zdalo ako jednoduché, ľahko vykonateľné, to postupom času ide horšie a ťažšie alebo aj vôbec. Vy, ktorí ste vekom pokročilejší, mi to iste dáte za pravdu. Človek sa aj snaží, aj sa neopúšťa,  ale tak či tak: už to nie je to, čo bývalo. Jedná sa pritom o nezvratnú skutočnosť. V každom prípade tento verš veľmi úzko súvisí s iným veršom, ktorý nachádzame u Kazateľa 11,3: 3 Ak sa oblaky naplnia dažďom, vylejú ho na zem; ak strom padne na juh alebo na sever, kde strom padne, tam ostane ležať. Inými slovami povedané: Mračná ťažkostí dopadajú na človeka a hrozia, že zastrú jeho horizont myslenia jedine tým, čo je zlé alebo sa to zdá byť zlé. O to viac je dôležité pamätať si a pripomínať si to, čo tomu všetkému predchádzalo. Veď náš život sa predsa neskladal iba z mozaiky samých smutných a negatívnych skúseností. Každý z nás zažil aj pekné chvíle, radostné a svetlé okamžiky. Tak v kruhu rodiny, na pracovisku ako aj v kruhu priateľov. A na tie netreba zabúdať. Celé nebezpečenstvo je tentokrát v tom, že človek nemá nikdy ďaleko k ľutovaniu sa. K tomu, aby na celý svoj život nazeral ako na jedno veľké nešťastie. Áno, je to absurdné, ale je to tak. A preto, drahý brat, milá sestra: Pamätaj! Rozpomínaj sa aj na kopec tých dobrých chvíľ, stretnutí a zážitkov, ktoré ti tvoj Stvoriteľ doprial, aby si mal byť za čo vďačný, no tiež, aby si sa mal čím tešiť, keď doľahnú horšie časy!

3 vtedy, keď sa strážcovia domu budú triasť, silní mužovia sa zhrbia, ženy, čo melú, prestanú pracovať, lebo ich bude málo, a zatemnia sa tie, čo vyzerajú z okien; A už je to tu, priatelia! Zlé dni a roky, v ktorých človek nemá zaľúbenia, ale o ktorých musí vedieť, sú tu a sú nám priblížené a opísané pomocou bežnej ľudskej činnosti. Predchádzajúci verš na to používal prírodné fenomény, s ktorých pomocou bolo porovnané starnutie. A síce zrak bol prirovnaný k zatmeniu slnka, mesiaca a hviezd a všeobecné, avšak negatívne, priam až depresívne vnímanie reality k mrakom, ktoré sa vracajú po daždi. Teraz autor knihy prechádza od prírody k ľudským aktivitám. Z prečítaného jasne vyplýva, že síl už pribúdať nebude. Práve naopak! V tomto smere priam až ironicky vyznieva výpoveď jedného staručkého pána farára, ktorému až samotný biskup musel prísť do cirkevného zboru, v ktorom ešte slúžil, naznačiť, že je najvyšší čas odísť na zaslúžený starobný dôchodok: „Čím som starší, tým som silnejší …“ Nuž, asi to nebude celkom pravda a náš kázňový text to opisuje pomocou štyroch  slovies a s nimi súvisiacich premien: strážcovia domu sa budú triasť, silní mužovia sa zhrbia – To nie je nič iné ako strata telesnej sily, elánu a energie. Ženy, čo melú, prestanú pracovať, lebo ich bude málo, a zatemnia sa tie, čo vyzerajú z okien – To zas nie je nič iné ako opis úpadku zmyslového vnímania. Bratia a sestry, všetky premeny sú nezvratné a patrí to k cnosti múdreho človeka prijať ich a s rozumom využiť ten čas, ktorý je každému z nás ponúknutý.

4 dvere na ulicu sa zavrú, keď bude tíchnuť zvuk žarnova, zvýši sa jeho hlas na vtáčí hlas a stlmia sa všetky dcéry spevu … Aj tieto slová rozvíjajú postupné ochabovanie ľudského tela a zmyslov človeka. Zavretými dverami do ulice sa zrejme dá myslieť na sťaženie účasti na spoločenskom živote. Čo presne rezignáciu na spoločenstve s druhými  spôsobuje, nie je jasné. Možno sťažená pohyblivosť, možno strata chuti k stretávaniu sa, možno aj oboje naraz … Rovnako tak zvuk žarnova, resp. mlynčeka v dôsledku ochabnutia sluchu,  znie menej intenzívne ako niekedy.  To isté platí aj pre „všetky dcéry spevu“, resp. pre všetky tóny piesne. Čo je však zaujímavé, utlmenie sluchového vnemu, aj keď by si to nejeden prial, nebude mať vplyv na ranné vstávanie. Človek by si myslel, že keď menej počuje, je menej toho, čo ho ruší, a tým pádom si dlhšie pospí. Pravda je však celkom opačná. Človek nedospí rána  ako predtým a vstáva už za spevu prvých vtákov, keď nie aj skôr. A tak, spánok, ktorý je výrazom istoty  a Božej ochrany, sa stáva vzácnym, ak nie priamo nedostupným. Myslím, že vy, ktorí ste starší vekom, to opäť dobre poznáte. Nejako to máme takto zafixované, že starý človek už nepotrebuje toľko spať ako mladý. A možnože aj potrebuje, ale nedokáže …

5 bude sa báť aj výšin a postrachu na ceste. Mandľovník rozkvitne, kobylka oťažie a odkvitne kaparka, lebo človek odchádza do svojho večného domu a po uliciach obchádzajú trúchliaci. Bratia a sestry, tento verš jednoznačne poukazuje na smerovanie človeka k smrti. Strach z výšok a úrazu je pochopiteľný. Pád v staršom veku, zvlášť pokiaľ je spojený so zlomeninou, je častokrát spojený s trpkým čakaním na lôžku, kde sa vie, že sa človek na nohy už nikdy nepostaví a môže očakávať už len individuálne dlhé obdobie, ktoré sa nakoniec tak či tak skončí smrťou. Nuž a postrach na ceste? Obava z niečoho takého je celkom oprávnená. Starší jedinec je zakaždým ľahšou obeťou  ako človek plný síl.

Mandľovník rozkvitne, kobylka oťažie a odkvitne kaparka, lebo človek odchádza do svojho večného domu a po uliciach obchádzajú trúchliaci. Drahí priatelia, inými slovami povedané: odchod človeka  je nezvratným faktom, ktorý je treba prijať. Darovaný čas života je treba využiť a jeho koniec prijať, nech je už akýkoľvek. Spojenie „dom večnosti“ je pritom veľmi zaujímavou metaforou konca: smrti i prechodu zároveň. Je to jednoznačný poukaz na ľudskú túžbu po večnosti. Treba však hneď povedať, že s kategóriou večnosti Stará zmluva pracuje len veľmi opatrne. Táto predstava a viera v posmrtný život je naplno dopracovaná až v Novej zmluve. V každom prípade: v smrti sa človek len vracia k svojmu počiatku, k Bohu, ktorý je v najvnútornejšej hlbine jeho srdca.

6 Skôr, ako sa pretrhne strieborný povrázok a rozbije sa zlatá čaša, skôr, ako sa roztrepe džbán nad prameňom a poláme sa koleso na studni … Nuž a máme tu tretie „skôr ako“. Aj týmito slovami sa obrazne chce vyjadriť skutočnosť, ktorá už v kázni odznela: Pred všetkým zlým, nedobrým a neradostným, čo príde, je treba pamätať si na to dobré a uložiť si to mocne vo svojom vnútri ako základ. To, čo nastane v živote človeka neskôr, vyjadruje náš kázňový text obrazom studne. Všetky slovesá v tomto verši súvisia s deštrukciou a poukazujú na konečnosť ľudského bytia: pretrhne sa strieborný povrázok a rozbije sa zlatá čaša, skôr, ako sa roztrepe džbán nad prameňom a poláme sa koleso na studni … Dovolím si povedať, drahí priatelia, že takéto nazeranie na náš ľudský koniec do nás veľa optimizmu zrejme nevleje. Je to totiž vnímanie cesty človeka sub speciae mortis. To znamená: z hľadiska smrti. Keď však berieme do úvahy, že studňa sa po hebrejsky povie veľmi podobne ako „Stvoriteľ“, akoby sa v našom texte jednalo o slovnú hračku, ktorú by pozorný čitateľ nemal prehliadnuť. To znamená: náš život sa neodohráva iba sub speciae mortis, pod zorným uhlom smrti, ale aj sub speciae Dei, teda pod zorným uhlom Boha. A to je pre nás všetkých úžasné zasľúbenie i posilnenie, že aj do tých dní, v ktorých nikto z nás nebude mať záľubu, nejdeme sami. Ale ideme tam s Bohom, ktorý sa v krste svätom stal našim Otcom a ktorý s nami má len dobré plány: dať nám budúcnosť i nádej. Budúcnosť večného života a nádej vzkriesenia ako aj večnosti.

Bratia a sestry, čerpanie vody sa svojim spôsobom podobá behu života ako takého. Inak povedané: život je možnosť, ktorá má byť využitá skôr, ako bude neskoro: skôr, ako sa pretrhne strieborný povrázok a rozbije sa zlatá čaša, skôr, ako sa roztrepe džbán nad prameňom a poláme sa koleso na studni. Zo všetkého vyplýva, že človek je krehký ako nádoba a jeho koniec sa podobá  pádu do studne a do temnoty. Nepamätať na Stvoriteľa v tomto kontexte potom znamená iba jedno: tak dlho nechodiť  s „džbánom života“ ku studni života pre vodu, až sa zistí, že bytie človeka sa postupne vytratilo a takémuto človeku v rukách v podstate neostalo nič, ani ponúkaný podiel na večnom živote. Bratia a sestry, akoby sme tu nepriamo počuli slová Pána Ježiša: Kto sa však napije z vody, ktorú mu dám ja, nikdy nevysmädne. Ale voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ (J 4,14). Drahí priatelia, je to jednoznačná výzva, aby sme čas svojho pozemského života naplnili tými správnymi hodnotami a pokladmi, ktoré obstoja aj vo večnosti a prenesú nás do nej.

            7 prach sa navráti do zeme, ako bol prv, ale duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal. Drahí priatelia, koniec života, tak ako to vníma Kazateľ, je návratom. Človek ako „prachová“ bytosť sa vracia v hmotnej podobe do zeme a súčasne tak ako duchovná skutočnosť k Bohu, ktorý človeka na počiatku oživuje tým, že mu dáva svojho Ducha. Dá sa povedať, že Kazateľ uvažuje v rovine absolútnej smrti. To znamená: človek po jeseni svojho behu pod slnkom odchádza a v žiadnej podobe sa viac nevráti. Návrat človeka vo chvíli smrti je jeho akoby stiahnutím zo sveta, z existencie, z ľudského spoločenstva, z darovaného priestoru pod slnkom. Je to teda definitívny koniec a ako taký ho treba chápať.

Drahí priatelia, dnes Bohu vďaka za to, že žijeme v dobe Novej zmluvy. Bohu vďaka za to, že sa nemusíme uspokojiť v pohľadom starozmluvného Kazateľa, ktorý smrť vníma ako absolútnu a definitívnu veličinu. My, kresťania, ako absolútnu a definitívnu veličinu vnímame Krista Ježiša, Božieho Syna. Veď On nám všetkým i dnes hovorí a zasľubuje: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď zomrie … Je len na nás, či sme tomu ochotní veriť. Veriť skôr, ako bude neskoro. A to je posledné „skôr, ako“ dnešnej kázne. Je to moje „skôr, ako“ orientované na vás všetkých, ale i na mňa samého. Kiež nám dá všemohúci Boh svojho Ducha Svätého i dostatok múdrosti k tomu, aby sme svoj život vedeli prežiť múdro, správne, hodnotne a zmysluplne! Skôr, ako … Amen.

 

 

 

 

48.819538,20.363907