19. nedeľa po sv. Trojici – čo je ľahšie povedať?
Written by radovan on okt 18, 2022 in - No Comments
- po sv. Trojici – 23.10.2022
„… čo je ľahšie povedať? …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Marek 2, 1 – 12
1 Po niekoľkých dňoch sa znovu vrátil do Kafarnauma. Rozchýrilo sa, že je v dome. 2 Zhromaždilo sa tam veľa ľudí, takže už nemali miesta ani predo dvermi. A vravel im Slovo. 3 Vtedy k nemu prišli štyria, ktorí priniesli ochrnutého človeka. 4 Pretože sa k nemu nemohli dostať kvôli zástupu, otvorili strechu tam, kde bol Ježiš, a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý. 5 Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Syn môj, odpúšťajú sa ti hriechy!“ 6 Sedeli tam aj niektorí zákonníci a vo svojom vnútri uvažovali: 7 „Čo to tento človek hovorí? Rúha sa! Kto iný môže odpúšťať hriechy okrem samého Boha?“ 8 Ježiš hneď svojím duchom spoznal, že takto uvažujú a povedal im: „Prečo takto uvažujete vo svojom vnútri? 9 Čo je ľahšie? Povedať ochrnutému: ‚Odpúšťajú sa ti hriechy‘ alebo povedať: ‚Vstaň, vezmi si lôžko a choď!‘? 10 Aby ste však vedeli, že Syn človeka má moc odpúšťať na zemi hriechy“ — povedal ochrnutému: 11 „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“ 12 On vstal, hneď si vzal lôžko a pred očami všetkých odišiel. Všetci žasli, velebili Boha a hovorili: „Čosi také sme ešte nikdy nevideli.“
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Dnešný prečítaný príbeh z Božieho slova je jednou veľkou oslavou. Povedal by som: trojnásobnou oslavou. Najprv je to oslava priateľstva, potom oslava viery a nakoniec oslava Ježišovej autority.
Pozrime sa teda postupne na všetky tri menované okruhy a začnime priateľstvom, priateľmi! Iste mi dáte za pravdu, keď poviem, že mať v živote dobrých, verných a úprimných priateľov je skutočné požehnanie a dobrodenie. Pravdu má ľudová múdrosť, ktorá hovorí, že v núdzi poznáš priateľa. Človek bez priateľov je ako sa hovorí: ako sám vojak v poli. Osamelý, bez spoločenstva, svojim spôsobom aj bez pomoci, odkázaný sám na seba. Ochrnutý človek, o ktorom sme čítali, mal hneď štyroch priateľov. Boli to všetko muži, ktorí mali svojho ochrnutého kamaráta úprimne radi a svoju lásku k nemu boli ochotní dokázať aj prakticky. I keď to znie samozrejme a prirodzene, predsa len: v živote tomu nie je vždy tak. Môj dobrý kamarát zvykne na túto tému povedať, že skutočných priateľov spoznáš až vtedy, keď ti skončí funkcia a možno aj po tej finančnej stránke nebudeš veľmi vyskakovať. Potom sa ukáže, kto bol skutočný priateľ. Teda ten, kto si ťa vážil, ctil a rešpektoval. A to všetko predovšetkým kvôli tebe samému, nie kvôli tvojej funkcii, postaveniu či kvôli tvojim peniazom. Potom sa tiež ukáže, kto svoje priateľstvo s tebou iba predstieral. No v skutočnosti ťa iba využil. A keď mu viac nemáš čo ponúknuť, keď sa na tebe nemá ako viac priživiť, ani ťa viac nepozná …
Ani veľký zástup obkolesujúci dom, v ktorom Ježiš vyučoval, štyroch priateľov z nášho príbehu neodradil od toho, aby sa k Ježišovi dostali. Pravdepodobne sa jednalo o dom Šimona Petra, Ježišovho učeníka, ktorý pochádzal práve z mestečka Kafarnaum. Na ich postihnutom priateľovi im záležalo do takej miery, že radšej rozbúrali strechu, len aby ho dostali k Ježišovi. Najprv svojho postihnutého kamaráta vyniesli po vonkajšom schodisku hore. A keďže strechy boli takmer vodorovné, spravené z ílovitej zeme a slamy, nebolo to príliš ťažké spraviť do nich otvor ako aj v tomto prípade. A postihnutého, ležiaceho na lehátku, po povrazoch spustiť dole. Drahí priatelia, ako veľmi záleží na priateľoch nám? Čo všetko sme ochotní podstúpiť, aby sme im aj prakticky pomohli? Čo všetko sme ochotní spraviť, aby sme ich priviedli k Ježišovi? Myslím, že títo štyria muži, ktorých mená ani len nepoznáme, by nás dnes veľmi zahanbili.
V každom prípade okruh priateľov ochrnutého človeka sa v tej chvíli rozširuje. Už tu nie sú len tí štyria obetaví muži. V Ježišovi má ochrnutý možnosť spoznať ďalšieho – piateho priateľa. Je to nebeský Priateľ, ktorý má moc uzdraviť nie len telesne, ale aj odpustiť, a tým uzdraviť aj duchovne. Milá sestra, drahý brat, Ježiš môže a chce byť aj tvojím uzdravujúcim a odpúšťajúcim priateľom.
Je zaiste zaujímavé a povšimnutiahodné, ako na toto všetko reaguje Ježiš. V texte počujeme, že Ježiš kázal a vyučoval. Bol teda plne sústredený na to, čo povedať. Keď tu zrazu mu na hlavu padajú úlomky hliny a slamy zo stropu a po chvíľke pred Ním leží nejaký mrzák. Viem si predstaviť, že bežného človeka by to dokázalo celkom pekne vytočiť a vyviesť z tempa. Nie však Ježiša. Ten to práveže vníma načisto inak: 5 Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Syn môj, odpúšťajú sa ti hriechy!“
Nuž a v tomto momente sa dostávame k druhej oslave, ktorá vyplýva z dnešného príbehu. Je ňou oslava viery. Viery, ktorá nehľadí na prekážky. Je to viera, ktorá si ide za svojim. Viera, ktorá hľadá cesty, spôsoby a možnosti, aby dosiahla svoje. Je to viera, ktorá verí, že ono to môže byť aj inak. Je to viera, ktorá sa nezastaví pred ľudskými bariérami. Viera, ktorá je ochotná riskovať aj verejné pohoršenie. Zdá sa mi totiž ako dosť pravdepodobné, že niektorí ľudia z toho početného zástupu, ktorý obkolesoval dom, boli aj pohoršení z toho, čo si to títo štyria páni dovolili. Takto drzo vstúpiť Majstrovi do vyučovania. Takto poničiť dom. Kto teraz opraví tú dieru v streche? Na koho účet to akože pôjde?
Áno, drahí priatelia, o takúto vieru nám treba prosiť. O takúto vieru nám treba usilovať. Takúto vieru nám treba v tomto svete žiť. Ako vidíme z príbehu, tí štyria dokopy nepovedali ani slovo. Oni len kvôli svojej láske k postihnutému kamarátovi a kvôli svojej viere v Ježišovu uzdravujúcu moc spravili to, čo považovali za najlepšie v tej chvíli. Čo z toho pre nás dnes vyplýva? Asi toľko, že o svojej viere ani my dnes nemusíme veľa hovoriť. O svojej viere nehovorme veľa! Namiesto toho ju konajme, dokazujme, praktizujme a žime! To bude najkrajšie svedectvo našej viery pre tento svet.
Tak či onak, priatelia, oslava priateľstva ako aj oslava viery sú nesporne dôležité a krásne. Avšak všetko to smeruje k finále, a tým je oslava Ježišovej autority. Akoby sa tým chcelo povedať, že všetko, čo aj my v mene lásky k blížnemu a v mene viery v Kristovu moc konáme, by malo viesť k oslave Božieho Syna.
„Syn môj, odpúšťajú sa ti hriechy!“ Bratia a sestry, človek by asi čakal v danej chvíli hocičo iné, len nie takéto slová. Veď problém toho chudáka bol v niečom celkom inom. Z textu vyplýva, že prekonal porážku, resp. mozgovú príhodu a ostal ochrnutý. No Ježiš to vidí inak. Je azda dobré vedieť, ako si to vtedy ľudia vysvetľovali. V tom čase sa verilo, že akákoľvek choroba je dôkazom toho, že človek nejakým spôsobom zjavne alebo tajne zhrešil, nuž a choroba, na ktorú trpí je Božím trestom za hriech. Niektorí o chorých dokonca hovorili ako o prekliatych. Pán Ježiš ostro karhal takéto ľudské predstavy, podľa ktorých by choroba mala byť Božím trestom na človeku. V každom prípade: ani dnes sme sa celkom týchto predstáv nezbavili. Človek, keď ochorie, zväčša ako prvý mu príde do rany Pán Boh a priama otázka na Neho : Pane Bože, prečo si ma takto potrestal? Avšak na množstve exorcizmov, ktoré Ježiš vykonal, vidíme, že On za chorobou človeka skôr videl satana, jeho služobníkov – démonov a ich aktivitu.
Avšak hriech ako taký bral Ježiš vážne. Nuž a z toho, čo hovorí, vyplýva, že Ježiš medzi hriechom a chorobou videl úzky súvis. Aj preto svoju terapiu nezačína slovami: Vstaň, vezmi si lôžko a choď! – ale konštatovaním a priam až pastorálnym uistením: Syn môj, odpúšťajú sa ti hriechy! Akoby Ježiš inými slovami povedal: Tento chudák nie je Bohom prekliaty a potrestaný, ako si to vy myslíte. Aj on je synom Božím. Aj o neho Boh stojí. Aj jeho Boh miluje. A keďže sa pri všetkých štyroch kamarátoch ako aj pri piatom postihnutom našla obrovská viera, ktorá bola pretavená v čin lásky a obete, najprv zaznieva slovo odpustenia: Syn môj, odpúšťajú sa ti hriechy! Predtým ako Ježiš uzdravuje telo, musí uzdraviť dušu. Uzdravenie hriechom narušeného vzťahu s Bohom je dôležitejšie ako uzdravenie tela. Pokiaľ totiž nebude uzdravený tvoj vzťah s Pánom Bohom, potom hoc aj keď budeš celý život zdravý ako buk, nikdy neuzrieš večný život. Nuž a Ježišovi nejde len o to, aby človeku prinavrátil časné, pozemské zdravie. Ide Mu predovšetkým o to, aby človeka zachránil pre večnosť. Nuž a táto záchrana začína odpustením – zmierením Boha s človekom. Nuž a tým Zmierovateľom nie je nik iný ako Kristus Pán.
Drahí priatelia, určite nechcem, aby to v tejto chvíli znelo ako rúhanie, ale čo prajeme druhým ľuďom my? Napríklad na narodeniny alebo pri vstupe do Nového roka a podobne. Neraz zaznievajú aj takéto, pevne verím, že úprimne vyslovené slová: Prajem ti najmä pevné zdravie, pretože to je najdôležitejšie. Áno, stabilné zdravie je bezpochyby dôležité a významne ovplyvňuje kvalitu ľudského pozemského života. Ale zdá sa, že pre Ježiša nie je to najdôležitejšie. Keby tomu bolo tak, bol by najprv ochrnutého postavil na nohy a až potom by mu bol odpustil hriechy. On to však robí presne v opačnom poradí. Najprv odpúšťa hriechy a až potom ochrnutého stavia na nohy.
Áno, ja viem: asi by to znelo čudne, keby sme niekomu na narodeniny popriali okrem všetkého možného aj uzdravený vzťah s Pánom Bohom. Vyzerali by sme zrejme ako kvalitní čudáci a ľudia by uvažovali, či nám nepreplo alebo či sa z nás nestali nejakí náboženskí fanatici. Avšak tak je to správne. Tak by to malo byť. Lebo potom asi „preplo“ aj samotnému Kristovi. Potom musel byť fanatikom asi aj On sám. Alebo žeby nám len ukázal, čo je skutočné podstatné, dôležité? Na čom ozaj záleží a na čo sa nám treba maximálne sústrediť? … a síce na svoj vzťah s Hospodinom a na svoju večnú spásu …
Drahí priatelia, vždy ma fascinovalo, ako vedel Ježiš šikovne odstaviť svojich odporcov. Jeho slová o odpustení hriechov, samozrejme, nenechali prítomných zákonníkov chladnými. Hriechy predsa môže odpúšťať iba Boh. Ak tento odpúšťa hriechy, potom sa hrá na Boha alebo na Mesiáša, Božieho služobníka, ktorý je zasľúbený a má prísť na svet. „Čo to tento človek hovorí? Rúha sa! Kto iný môže odpúšťať hriechy okrem samého Boha?“ Áno, to je logika ich uvažovania. No Ježiš svoju autoritu dokazuje aj tým, že pozná ich myšlienky. Vie, čo si myslia, a to bez toho, aby vôbec otvorili ústa a povedali čo len jedno slovíčko. Ježiš hneď svojím duchom spoznal, že takto uvažujú a povedal im: „Prečo takto uvažujete vo svojom vnútri? 9 Čo je ľahšie? Povedať ochrnutému: ‚Odpúšťajú sa ti hriechy‘ alebo povedať: ‚Vstaň, vezmi si lôžko a choď!‘? 10 Aby ste však vedeli, že Syn človeka má moc odpúšťať na zemi hriechy“ — povedal ochrnutému: 11 „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“ 12 On vstal, hneď si vzal lôžko a pred očami všetkých odišiel. Všetci žasli, velebili Boha a hovorili: „Čosi také sme ešte nikdy nevideli.“
Áno, sestry a bratia: čo je ľahšie povedať ochrnutému? Jedno či druhé? Pre nás, ľudí, by bolo ťažké jedno i druhé. Odpúšťať hriechy totiž nie je v našej kompetencii. A pristúpiť k ťažko chorému a zahrávať sa s ním tým, že mu povieme: Vstaň, vezmi si lôžko a choď! – to by bolo asi dosť cynické a bezcitné. Ale pre Ježiša bolo ľahké tak jedno ako aj druhé. Nádherná oslava autority, ktorá mu bola daná od Jeho Otca.
A tak, keď dôjde k duchovnému uzdraveniu, nič už nebráni Ježišovi v tom, aby postihnutému človeku prinavrátil aj telesné zdravie. Všetci sú užasnutí a velebia Boha. Drahí priatelia, nezabúdajme žasnúť ani my! Vždy vtedy, keď je z Božej milosti a lásky odpustené nám. A tiež vždy vtedy, keď sme zo svojich chorôb my sami uzdravovaní!
Oslava priateľstva, oslava viery, oslava Ježišovej autority. To je to, nad čím sme dnes spoločne uvažovali. Bratia a sestry, ďakujme za svojich priateľov a prosme, aby sme my sami mohli byť dobrými priateľmi pre druhých! Ďakujme za dar viery a prosme, aby sme ju vedeli aj prakticky žiť! Nuž a napokon ďakujme za Pána Ježiša, za Jeho moc, za Jeho milosť, za Jeho dielo zmierenia a vykúpenia! A prosme, aby sme toto všetko dokázali deň čo deň s vďačným srdcom prijímať a svedčiť o tom svojim životom Pánu Bohu na česť a na chválu! Amen.
