19. po sv. Trojici – zázrak v „Dome milosti“
Written by radovan on okt 22, 2025 in - No Comments
- nedeľa po sv. Trojici – 26.10.2025
„… zázrak v „Dome milosti“ …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Ján 5, 1 – 16
1Potom bol židovský sviatok a Ježiš išiel do Jeruzalema. 2 V Jeruzaleme pri Ovčej bráne bolo jazero s hebrejským menom Betezda, s piatimi prístrešiami. 3 Mnoho chorých ležalo v nich slepých, chromých, vychradnutých ktorí čakali, až sa voda pohne, 4 lebo z času na čas anjel Pánov zostupoval na jazero a zvíril vodu; a ten, kto prvý vošiel do zvírenej vody, ozdravel, nech ho akákoľvek choroba trápila. 5 I bol tam človek tridsaťosem rokov chorý. 6 Keď ho Ježiš videl ležať a poznal, že je už dlhší čas chorý; spýtal sa ho: Chceš byť zdravý? 7 Odpovedal Mu chorý: Pane, nemám nikoho, kto by ma zaniesol do jazera, keď sa voda zvíri; a dokiaľ sám prídem tam, vstúpi iný predo mnou. 8 Povedal mu Ježiš: Vstaň, vezmi si lôžko a choď! 9 Ten človek hneď ozdravel, vzal si lôžko a chodil. A bola práve sobota. 10 Židia teda povedali uzdravenému: Je sobota; nie ti je dovolené niesť lôžko. 11 Ale on im odpovedal: Ten, ktorý ma uzdravil, povedal mi: Vezmi si lôžko a choď! 12 Spýtali sa ho: Kto je ten človek, čo ti povedal: Vezmi a choď? 13 Ale uzdravený nevedel, kto je to; lebo Ježiš sa nepozorovane vzdialil, keďže na tom mieste bol veľký zástup. 14 Potom ho Ježiš našiel v chráme a povedal mu: Ajhľa, ozdravel si, nehreš viac, aby sa ti nestalo niečo horšieho. 15 Vtedy odišiel ten človek a povedal Židom, že je to Ježiš, ktorý ho uzdravil. 16 Preto Židia prenasledovali Ježiša a chceli Ho zabiť, že to urobil v sobotu.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
V dnešnom evanjeliovom texte nás Božie slovo privádza k rybníku, ktorý niesol meno Betezda – Dom milosti. Tam sa odohráva stretnutie, ktoré má silu zmeniť nielen život jedného človeka, ale aj naše chápanie toho, čo znamená veriť. Betezda bola miestom, kde sa stretávali ľudia so svojimi bolesťami, so svojimi chorobami, so svojou nádejou – a často aj so svojím zúfalstvom. Okolo rybníka ležali desiatky chorých, slepých, chromých, ochrnutých, a všetci čakali na zázrak. Čakali, že sa voda pohne, že anjel zostúpi, a že ten, kto vojde prvý, bude uzdravený. Tento obraz je nám možno bližší, ako by sme si mysleli. Aj my máme svoje „Betezdy“ – miesta, kde čakáme, že sa niečo zmení, že sa pohne voda nášho života, obrazne povedané. Možno je to nemocničná izba, možno úrad, možno lavica v kostole. Miesta, kde čakáme na milosť. A práve tam – uprostred tohto čakania – prichádza Ježiš.
Evanjelista Ján začína tento príbeh opisom, ktorý by sme mohli prehliadnuť, no v sebe nesie hlboký význam. Hovorí, že Ježiš „vystúpil do Jeruzalema“ a „vstúpil cez Ovčiu bránu“. To nie je náhoda. Táto brána bola miestom, ktorým sa do mesta vodievali obetné zvieratá určené pre chrám. Cez tú istú bránu vstupuje teraz Ježiš – Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. Je to symbolické gesto: Ježiš prichádza do Božieho mesta ako Ten, ktorý sa sám stane obeťou. On nevstupuje ako pútnik hľadajúci Boha, ale ako Boží Syn, ktorý prichádza hľadať človeka. Kým obetné zvieratá boli do Jeruzalema privádzané ľudskými rukami, Ježiš vstupuje slobodne. On nie je obeťou ľudí, ale darom Božej lásky. A tak už samotný vstup do mesta je vyznaním Ježišovej suverenity. Nie ľudia určujú, čo Ježiš urobí. On sám koná to, čo je vôľa Jeho Otca. Prichádza tam, kde sa sústreďuje ľudské trápenie – do Domu milosti.
Pri rybníku Betezda leží muž, ktorý je chorý už tridsaťosem rokov. To číslo nie je náhodné. Pripomína tridsaťosem rokov putovania Izraela po púšti – obdobie, keď sa Boží ľud musel učiť dôvere. Tridsaťosem rokov bolo znamením, že ľud nebol pripravený vstúpiť do zasľúbenej zeme, pretože v ich srdciach nebola viera, ale nespokojnosť a reptanie. Tento muž je ako obraz Izraela. Žije, ale neleží v zasľúbenej zemi. Dýcha, ale nekráča. Čaká, že sa niečo stane, že sa voda pohne, ale nemá silu urobiť krok. Život mu uteká pomedzi prsty, ako púštny piesok. A tu sa Ježiš zastaví práve pri ňom. V množstve ľudí, ktorí potrebujú pomoc, Ježiš vidí jedného. Neobchádza, neprehliada, ale prichádza. Možno by sme čakali, že sa ho najprv spýta, akú chorobu má, ako sa cíti, čo si želá. Ale Ježiš hovorí priamo: „Chceš byť zdravý?“
Táto otázka znie zvláštne, možno až dráždivo. Ako by sa mohol nechcieť uzdraviť? Ale Ježiš vie, že niekedy sa človek so svojou slabosťou zžije natoľko, že si bez nej nevie predstaviť život. Vie, že je možné prežiť dlhé roky v zajatí rezignácie, v kruhu výhovoriek. A práve tu sa ukazuje sila viery – v schopnosti odpovedať na Božiu výzvu. Nemocný človek neodpovedá priamo na otázku. Hovorí: Pane, nemám nikoho, kto by ma zaniesol do jazera, keď sa voda zvíri; a dokiaľ sám prídem tam, vstúpi iný predo mnou. To je výpoveď o osamelosti, ale aj o nepochopení. On ešte stále verí v pohyb vody, v zázrak, ktorý treba „stihnúť“. Jeho viera je zameraná na prostriedok, nie na Boha.
A predsa, i v tejto slabej odpovedi sa ukazuje niečo, čo Ježiš vidí hlbšie než my – túžba. Možno je nejasná, možno zmätená, ale je tam. A Ježiš na ňu odpovedá slovom: : Vstaň, vezmi si lôžko a choď! Tu sa stáva zázrak. Nie pohybom vody, nie dotykom anjela, ale mocou Slova. Ježišovo slovo má tvorivú silu. Ako na počiatku sveta zaznelo: „Buď svetlo!“, tak teraz zaznieva: „Vstaň!“ A človek vstáva. Tu je sila viery: prijať Slovo a konať podľa neho. Nie slepá odvaha, nie vlastné presvedčenie, ale dôvera v Toho, kto hovorí. Chorý mohol namietať: „Nemôžem vstať, som predsa ochrnutý.“ Ale on poslúchol. A tým sa stalo, že viera sa stala skutkom. Ježiš ho nielen uzdravil, ale dal mu schopnosť niesť to, čo ho doteraz nieslo. „Vezmi si svoje lôžko,“ hovorí. Ten, kto bol viazaný svojou bezmocnosťou, sa stáva slobodný. A táto sloboda sa rodí z viery.
No práve toto uzdravenie vyvolá rozruch. Udialo sa totiž v sobotu. A pre zákonníkov to bolo porušenie predpisov. Oni nevideli uzdravenie, videli porušenie. Prehliadli zázrak, lebo sa držali litery. Ale Ježiš koná v súlade s vôľou Otca. On nevykonáva ľudské dielo, ale Božie dielo. V knihe proroka Ozeáša Boh hovorí: „Ja vás uzdravím.“ A práve na tento Boží prísľub Ježiš odpovedá skutkom. Uzdravenie v sobotu nie je jej zrušením, ale naplnením. Sabat bol darovaný ako deň Božieho pokoja, ako znamenie spásy, nie ako klietka. A tak, keď Ježiš uzdravuje, v skutočnosti napĺňa podstatu sabatu: prináša pokoj, obnovu, milosť. Uzdravenie v Dome milosti – to je skutočný sabat.
Príbeh sa však nekončí pri rybníku. Ježiš sa s uzdraveným človekom stretáva znovu – v chráme, v dome svojho Otca. A hovorí mu slová, ktoré sú ešte dôležitejšie ako tie prvé: Ajhľa, ozdravel si, nehreš viac, aby sa ti nestalo niečo horšieho. Tu Ježiš ukazuje, že telesné uzdravenie je len začiatok. Božia milosť nie je len v tom, že sa nám zlepší život, ale v tom, že nás Boh zachraňuje pre večnosť. To „niečo horšie“, o čom hovorí Ježiš, nie je ďalšia choroba, ale strata spásy. Ako púšť bola miestom vzdialenia sa od Boha, tak pokánie je návratom do zasľúbenej zeme – do vzťahu s Ním. Ježiš tak vedie uzdraveného človeka od telesného zdravia k duchovnému životu. Od zázraku k viere. A práve tu sa napĺňa téma dnešnej nedele – sila viery. Nie je to sila, ktorá hory prenáša ľudským úsilím, ale sila, ktorá vychádza z Božej milosti a vedie človeka k novému životu.
Sestry a bratia! Ak sa vrátime k názvu miesta – Betezda, Dom milosti – vidíme, ako presne vystihuje to, čo sa tam stalo. Milosť je Božia iniciatíva. Ježiš prichádza k tomu, kto už nemá silu. K tomu, kto nemá človeka, kto nemá nádej. A práve tam, kde sa ľudské možnosti končia, začína Božie konanie. Viera teda nie je principiálne ľudský výkon. Je to otvorenie sa milosti. Viera je, keď človek dovolí, aby Boh mal posledné slovo. Uzdravený muž nemal dokonalé porozumenie, ale mal odvahu poslúchnuť. A to je sila viery – nie v dokonalosti, ale v dôvere.
Drahí priatelia! Príbeh uzdraveného muža je vlastne cestou z púšte do zasľúbenej zeme. Tridsaťosem rokov čakania – to bola jeho púšť. Ale keď sa stretol s Ježišom, otvorila sa mu cesta k novému životu. Tak, ako Izrael po dlhom putovaní vstúpil do Kanaánu, tak aj tento muž vstúpil do života, ktorý prichádza od Boha. A to je cesta aj pre nás. Každý z nás má v živote svoje „púšte“ – obdobia, keď sa zdá, že sa nič nehýbe, že voda je tichá a nebo mlčí. Ale Pán Ježiš prichádza práve tam. Nie preto, že by sme si to zaslúžili, ale preto, že On je Baránok Boží, ktorý vstupuje Ovčou bránou – prináša samého seba ako obeť, aby sme mohli byť uzdravení.
Jeho slovo má moc i dnes. Moc pozdvihnúť nás z duchovnej nehybnosti, z hriechu, z beznádeje. Moc vrátiť nám dôveru, že Boh koná aj dnes. A keď nás Pán postaví na nohy, volá nás, aby sme neostali ležať na prahu zázraku, ale aby sme vstúpili ďalej – do chrámu, do života viery, kde zaznieva Jeho hlas: Nehreš viac, aby sa ti nestalo niečo horšieho. To nie je výčitka, ale pozvanie. Pozvanie žiť ako uzdravení. Ako tí, čo prešli z púšte do zasľúbenej zeme. Ako tí, ktorí už nežijú z vlastnej sily, ale zo sily viery. Amen.
Pokázňová modlitba
Pane Ježiši Kriste, ďakujeme Ti, že aj dnes prichádzaš do „Domu milosti“ — do nášho života, ktorý je často naplnený čakaním, slabosťou a únavou. Ďakujeme Ti, že si nás neobišiel, ale že sa zastavuješ práve pri tých, ktorí už sami nemajú silu pohnúť sa ďalej. Tvoje slovo je mocnejšie než všetky naše výhovorky a zranenia. Tvoj hlas hovorí: Vstaň, vezmi si lôžko a choď! Daj, aby sme aj my mali odvahu počuť a poslúchnuť. Aby sme dôverovali Tebe viac než vlastným pochybnostiam. Prosíme Ťa, Pane, uzdrav v nás to, čo je ochrnuté hriechom, uzdrav naše srdcia, ktoré sa naučili žiť bez nádeje a obnov v nás vieru, ktorá sa dokáže oprieť o Tvoje slovo. Keď nás postavíš na nohy, pomôž nám, aby sme nezostali stáť na mieste, ale kráčali ďalej v poslušnosti a vďačnosti. Chráň nás pred tým „horším“, o ktorom si hovoril —
pred stratou spásy, pred zatvrdnutím srdca, pred životom bez Teba. Naplň nás radosťou tých, ktorí z milosti smú žiť nový život. Daj, aby sme aj my boli znamením Tvojho uzdravenia tam, kde je beznádej, aby ľudia okolo nás v našej viere videli Tvoju moc. Pane, Ty si vstúpil Ovčou bránou ako Baránok Boží, ktorý nesie hriech sveta. Nech aj my kráčame v Tvojich šľapajach — v pokore, v dôvere a v láske, a nech náš život svedčí o Tvojej milosti, ktorá dáva silu vstať a žiť. Amen.
Požehnanie po kázni
Nech vás Pán Ježiš Kristus, ktorý sa skláňa k slabým a dvíha skľúčených, posilní vo viere, ktorá sa opiera o Jeho slovo. Nech vás Duch Svätý naplní dôverou, že aj uprostred vašich „púští“ koná Boh svoje dielo milosti. A nech vás nebeský Otec vedie cestou uzdravenia — z nehybnosti k pohybu, z hriechu k odpusteniu, z beznádeje k životu v Jeho pokoji. Nech pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, chráni vaše srdcia i mysle v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. Amen.
