2. adventná nedeľa – vzpriamte sa a pozdvihnite hlavy, pretože sa približuje vaše vykúpenie
Written by radovan on dec 05, 2025 in - No Comments
- adventná nedeľa – 7.12.2025
„… vzpriamte sa a pozdvihnite hlavy, pretože sa približuje vaše vykúpenie …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od prichádzajúceho Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista! Amen.
Lukáš 21,25–33
25 A budú znamenia na slnku a na mesiaci i na hviezdach, a na zemi úzkosť národov, ktoré budú bezradné pre hučanie mora i vlnobitia; 26 ľudia zamrú strachom v očakávaní vecí, ktoré prídu na celý svet. Lebo nebeské moci budú sa pohybovať. 27 A vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a slávou veľkou. 28 Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa a pozdvihnite hlavy, pretože sa približuje vaše vykúpenie. 29 Potom im povedal podobenstvo: Pozrite si figovník a všetky stromy; 30 keď vidíte, že už pučia, sami viete, že je leto blízko; 31 tak aj vy, keď uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že blízko je kráľovstvo Božie. 32 Veru, hovorím vám, že sa toto pokolenie nepominie, kým sa všetko nestane. 33 Nebo a zem sa pominú, ale moje slová na nikdy nepominú.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Advent je časom očakávania. Nie je to len roztomilé predvianočné čakanie, v ktorom domovom rozvoniava pečivo a deti skúšajú uhádnuť, aké darčeky ich asi budú čakať pod stromčekom. Advent je v prvom rade Božím časom, v ktorom sa Cirkev učí pozerať dopredu. Tam, kde sa stretáva čas ľudský s časom Božím. Učí sa dvíhať hlavu k budúcnosti, ktorá nie je dielom našich rúk, ale dielom Božej milosti. A práve o takejto budúcnosti hovorí Pán Ježiš v dnešnom kázňovom evanjeliovom texte.
Vypočuli sme si slová, ktoré patria do kategórie tých vážnych, ostrých a neraz aj nepohodlných. Ježiš v nich hovorí o znameniach na nebi i na zemi, o úzkosti národov, o búrení prírody i o tom, že „ľudia budú zomierať strachom a očakávaním toho, čo príde na celý svet“ (v. 26). A predsa: uprostred týchto slov, ktoré by človeku mohli zvierať srdce, zaznieva napomenutie, ktoré mení všetko: „Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa a zodvihnite hlavy, lebo vaše vykúpenie sa približuje.“ (v. 28). Ježiš nehovorí tieto veci preto, aby nás vystrašil. On nie je prorok paniky. Je to Pán, ktorý prichádza – a preto hovorí dopredu, aby Boží ľud nezostal omráčený hrôzou, ale otvoril oči a uvidel, že Božie kráľovstvo je bližšie, než si myslíme.
Keď Pán Ježiš opisuje „znamenia na slnku, mesiaci a hviezdach“, používa obrazné slová, ktoré chcú poukázať na jedno: tento svet nie je trvalý. Nie je nekonečný. Nie je bez hraníc. Je pominuteľný. A to je niečo, čo my ľudia počúvame veľmi neradi. Radšej by sme žili v predstave, že možno všetko bude tak, ako je, len trochu lepšie, pohodlnejšie, väčšie, výkonnejšie. Len nech to trvá tak ako to je! V našom vnútri býva ukrytá túžba po nekonečnom raste. Po nekonečných možnostiach. Po nekonečnom zlepšovaní. Hovoríme tomu hospodársky rast. Myslíme si, že keď bude krivka stúpať, všetko bude v poriadku.
No Ježiš dnes hovorí niečo, čo je v príkrom protiklade: svet je konečný. A my to dobre vieme. Stačí sa na chvíľu zastaviť a úprimne pozrieť okolo seba. Zdroje našej planéty sú obmedzené. Pôda, voda, ovzdušie, životný priestor – to všetko má svoje limity. A predsa sa neraz správame tak, akoby boli nevyčerpateľné a večné. Akoby sa dalo rásť do nekonečna. Ale rovnaké zákonitosti platia aj v ľudskom tele. Aj tam existujú hranice rastu. Keď sa bunky začnú nekontrolovane množiť, nevznikne nikdy zdravie. Vznikne nádor. A ten nakoniec zničí telo, z ktorého vyrástol. Nekonečný rast je smrť.
Podobne je tomu aj v spoločnosti. Často túžime po väčšom pohodlí, po väčších istotách a po väčších možnostiach. No niekde za týmto naším rastom zostáva niekto iný, kto sa musí uskromniť. Niečo v prírode sa musí zmenšiť, aby človek mohol rásť. Niečo v ekosystéme musí ustúpiť, aby nároky ľudstva mohli pokračovať. A nakoniec zistíme, že čím viac rozťahujeme vlastné hranice, tým viac zužujeme priestor niekoho iného. Keď Pán Ježiš hovorí o nepokoji zeme a nebies, nechce nás priviesť do ekologického strachu. No pripomína niečo, čo je rovnako duchovné, ako fyzické: svet, ktorý poznáme, má svoj koniec. Nie preto, že Boh nás chce strašiť. Ale preto, že všetko, čo je z tohto sveta – skôr či neskôr dosiahne svoju hranicu, svoj vrchol, svoje limity. A potom príde koniec.
Uprostred reči o konci však Ježiš otáča pozornosť na niečo iné. Nie na záhubu, ale na príchod kráľovstva. „Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou.“ (v. 27) Zatiaľ čo sa svet trasie, Kristus prichádza. Zatiaľ čo všetko okolo nás podlieha limitom, On nepozná žiadnu hranicu. Keď sa my blížime ku koncu svojich možností, On práve vtedy ukazuje svoju moc. A práve v tomto bode sa láme celá adventná nádej:
kde človek končí, tam Boh začína konať najplnším spôsobom.
Náš svet je založený na tom, čo je ohraničené. Božie kráľovstvo je však postavené na tom, čo je neobmedzené. Náš svet je založený na tom, čo raz pominie. Božie kráľovstvo je však postavené na tom, čo zostane. A túto pravdu Ježiš vysloví naplno v samotnom závere nášho kázňového textu: „Nebo a zem pominú, ale moje slová nepominú.“ (v. 33) To je v podstate aj vrchol dnešného evanjelia. To je adventné jadro. To je dôvod, prečo môžeme dvíhať hlavu. Ježišove slová nie sú súčasťou tohto sveta, a preto nepodliehajú ani zákonom tohto sveta. Oni nemajú limit, nemajú hranicu, nepodliehajú erózii času. Nezmenšujú sa. Nevyčerpávajú sa. A práve preto v nich je život. Nie prechodný, ale večný. Nie obmedzený, ale plný. Nie dočasný, ale večný.
Možno sa pýtame: Čo to znamená dvíhať hlavu? Ako to všetko preložiť do nášho života? Ako žiť vo svete, ktorý sa trasie – a predsa očakávať kráľovstvo, ktoré prichádza? Ježiš hovorí: „Vzpriamte sa a zodvihnite hlavy.“ To je zvláštny postoj na to, čo opisuje. Ľudia v strachu sa skláňajú. Schovávajú sa. Uzatvárajú. Pozerajú do zeme. Ale Ježiš hovorí: práve vtedy zdvihnite hlavu. Nie preto, aby ste ignorovali realitu. Ale aby ste videli, čo Boh robí. Zdvihnúť hlavu znamená zamerať sa na Krista. Nie na koniec sveta – ale na príchod Pána. Nie na pominuteľnosť – ale na slovo, ktoré nepominie. Zdvihnúť hlavu znamená pripustiť si, že tento svet nie je všetko. Že naše hranice nie sú koncom príbehu. A najmä – že Božie kráľovstvo prichádza nie ako hrozba, ale ako vykúpenie. Ako vyslobodenie z obmedzení, v ktorých žijeme. Veď koľko ráz cítime, že sme na dne vlastných síl. Koľko ráz sme sklamaní z vlastných možností. Koľko ráz sme skúsenosťou prinútení priznať: toto už nedokážem. Toto je nad moje schopnosti. A práve tam znie Ježišovo slovo: „Ja nekončím tam, kde končíš ty.“
Pán Ježiš pripojí ešte podobenstvo: „Pozrite sa na figovník a na všetky stromy: keď vidíte, že už pučia, sami viete, že leto je blízko. Tak aj vy, keď uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko Božie kráľovstvo.“ (v. 29–31) To je kľúčové slovo: blízko. Božie kráľovstvo nie je ďaleko. Nie je skryté za nejakým nedostupným horizontom. Nie je realitou, ktorá sa týka len smrti. Je blízko. Je pripravené vstúpiť do života človeka – dnes. Už teraz. Tam, kde Pán Ježiš vládne svojím slovom a svojím Duchom. A tak ako pučiaci strom neznamená smrť, ale nový začiatok, aj znamenia času nás nemajú uvrhnúť do zimy strachu, obrazne povedané, ale otvoriť nám oči pre príchod leta – pre čas, keď Boh obnoví všetko, čo bolo narušené.
Keď Ježiš povedal: „Nebo a zem pominú, ale moje slová nepominú“, dal nám tým pevný bod. Miesto, kde sa môžeme zastaviť, keď všetko ostatné je v pohybe. Miesto, ktoré nepodlieha rastu ani úpadku, lebo je mimo zákonov tohto sveta. Božie slovo je nemeniteľné nie preto, že by sme si ho tak nejako romanticky chceli idealizovať, ale preto, že v ňom sám Kristus prichádza. A keď prichádza Kristus, prichádza život. Prichádza nádej. Prichádza kráľovstvo. Tak je úplne prirodzené, že práve slovo je miestom, kde môžeme zakúsiť začiatok Božieho kráľovstva už dnes. Keď počujeme Ježišove slová, nie sme ponechaní na hranice vlastného sveta. Sme prenesení do Božej blízkosti. A tá nemá limit.
Drahí bratia, milé sestry, v tomto advente sme pozvaní urobiť jednu dôležitú vec: zdvihnúť hlavu. Nie predstierať, že problémy neexistujú. Nie tváriť sa, že svet netrpí. Nie vytvárať si falošné predstavy o nekonečných možnostiach. Ale zdvihnúť hlavu k tomu, ktorý prichádza. Kráľovstvo Božie prichádza. Nie ako výplod ľudských snov, ale ako Boží dar. Nie z nášho sveta, ale z Božej večnosti. Nie s obmedzenými zdrojmi, ale s Božou nevyčerpateľnou milosťou. A preto sa môžeme modliť: Pane, uprostred všetkého, čo sa trasie, daj, aby sme zostali stáť na Tvojom slove, ktoré sa nepominie. Daj, aby sme čakali nie so strachom, ale s nádejou. A keď prídeš v moci a sláve, daj, aby sme boli pripravení pozdvihnúť hlavy a vstúpiť do Tvojho večného kráľovstva. Amen.
Pokázňová modlitba
Pane Ježiši Kriste, náš Spasiteľ a Kráľ, ďakujeme Ti, že aj dnes medzi nami zaznelo Tvoje živé slovo. Slovo, ktoré nepominie, hoci sa chveje nebo aj zem. Slovo, ktoré má moc pozdvihnúť naše hlavy a naplniť nás nádejou tam, kde svet vidí iba strach a neistotu. Prosíme Ťa: upevni nás vo viere, aby sme sa neunavili čakať na príchod Tvojho kráľovstva. Daj, aby sme nezostali pripútaní k tomu, čo je len dočasné a obmedzené, ale aby sme svoj zrak upierali na Teba, ktorý si večný a neochvejný. Keď vidíme hranice tohto sveta i hranice vlastných síl, pripomínaj nám, že Tvoja moc sa nikdy nekončí. Nedopusť, aby nás pominuteľnosť tohto sveta ochromila strachom. Daj, aby sme práve v znameniach času poznávali, že si blízko. Uč nás žiť z Tvojho slova, aby v nás klíčilo semeno Tvojho kráľovstva – semeno pokoja, spravodlivosti a milosti. Prosíme za svet plný nepokoja a napätia. Za ľudí, ktorí trpia úzkosťou, nedostatkom a neistotou. Rozžiar ich temnotu svetlom svojej prítomnosti. Obnovuj našu zem, ktorú sme často zraňovali vlastnou nenásytnosťou. Nauč nás vďačnosti, striedmosti a úcte k Tvojim darom. Prosíme za svoju cirkev. Daj jej odvahu hovoriť Tvoje slová jasne a s láskou. Aby bola znamením nádeje v čase, keď mnohí strácajú smer. Aby bola miestom, kde ľudia nájdu pevný bod uprostred neistôt. A napokon prosíme: priprav naše srdcia na Tvoj príchod. Nech nás adventné dni neodvedú iba k vonkajším veciam, ale privedú bližšie k Tebe. Nech v nás rastie túžba po Tvojom kráľovstve, ktoré neprichádza so strachom, ale s vykúpením. Príď, Pane Ježiši, a naplň nás svojím pokojom. Amen.
