2. po Zjavení – uzdrav ma, Hospodine, a budem uzdravený
Written by radovan on jan 13, 2026 in - No Comments
- po Zjavení – 18.1.2026
„… uzdrav ma, Hospodine, a budem uzdravený …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Jeremiáš 17, 12 – 14
12 Trón slávy, vyvýšený od počiatku, je miesto našej svätyne. 13 Ty nádej Izraela, Hospodine! Všetci, ktorí Ťa opúšťajú, vyjdú na hanbu. Tí, čo sa odvracajú od Teba, zapísaní budú do zeme, lebo opustili Hospodina, žriedlo živej vody. 14 Uzdrav ma, Hospodine, a budem uzdravený, zachráň ma, a budem zachránený, lebo Ty si moja chvála.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Slová proroka Jeremiáša, ktoré nám dnes zaznievajú, vznikli v čase hlbokej neistoty. Chrám v Jeruzaleme ešte stál, ale istoty, o ktoré sa ľud opieral, sa už začínali otriasať. Politické spojenectvá zlyhávali, náboženské sebavedomie sa ukazovalo ako prázdne a život mnohých rodín bol poznačený strachom z budúcnosti. I keď nás od času napísania týchto slov delia storočia, ba tisícročia, predsa len: sú tu určité spoločné motívy. Či chceme alebo nie, všetko to, čo sa deje vo svete naokolo, i nás vnáša do určitej neistoty. Pýtame sa: čo bude ďalej s týmto svetom? Kedy budú mať mocní tohto sveta dosť? Kedy nastane pokoj a mier? Aký svet, aká budúcnosť čaká naše deti? Áno, naše chrámy zatiaľ stoja. A teraz nemyslím ani tak na naše kresťanské chrámy. Skôr na chrámy našej vlastnej prestíže a dôležitosti. Chrámy nášho spoločenského postavenia, vplyvu a finančného zabezpečenia. No i my cítime, že všetko sa to akosi otriasa vo svojich základoch a že človek je naivný, pokiaľ sa spolieha na svoju silu, zdravie, mladosť, krásu, vplyv či postavenie. To, čo dnes je, zajtra byť nemusí. Nuž a práve do tohto napätého priestoru zaznieva vyznanie, ktoré nie je len suchou teologickou poučkou, ale predovšetkým modlitbou: „Trón slávy, vyvýšený od počiatku, je miesto našej svätyne“ (Jer 17,12).
Prorok Jeremiáš tu nehovorí o budove, hoci chrám mal pre Izrael veľký význam. Hovorí o Bohu ako o mieste, kde je možné stáť, kde sa dá zakoreniť život. Keď prorok vyslovuje „miesto našej svätyne“, vyznáva tým, že skutočná svätyňa nie je viazaná len na kamene a obete, ale predovšetkým na Božiu prítomnosť. A práve v tomto bode sa dnešný text veľmi prirodzene dotýka témy tejto 2. nedele po Zjavení: Ježišova prítomnosť posväcuje domácnosť.
Bratia a sestry! Domácnosť je priestor každodennosti. Nie je to chrám v slávnostnom zmysle slova, ale miesto, kde sa reálne žije, kde sa vstáva, kde sa dostavuje únava, kde sa chodí spať, kde sa riešia drobné, ale aj ťažké veci. A predsa: Jeremiášovo vyznanie naznačuje, že posvätnosť sa neviaže až tak na výnimočnosť miesta, ale skôr na to, kto je v ňom prítomný. Ak je Hospodin „trónom slávy“, potom tam, kde On prebýva, vzniká svätyňa – aj keby to bol len obyčajný domček.
Drahí priatelia! Jeremiáš ďalej pokračuje ostrými slovami: 13 Ty nádej Izraela, Hospodine! Všetci, ktorí Ťa opúšťajú, vyjdú na hanbu. Tí, čo sa odvracajú od Teba, zapísaní budú do zeme, lebo opustili Hospodina, žriedlo živej vody. (Jer 17,13). Tu sa dotýkame jadra problému. Nejde len o hriech v morálnom zmysle, ale o odklon srdca. Opustiť Hospodina znamená obrátiť sa k iným zdrojom istoty. Pre Jeremiášových poslucháčov to boli politické kalkuly a povrchná zbožnosť. Pre nás to môžu byť iné veci. Možno je to až prílišné spoliehanie sa na politiku a politikov. Na ľavicu, pravicu alebo na liberálov. Na západ alebo východ. Môže to byť spoliehanie sa na mamon, na finančné zásoby, na postavenie, vzdelanie, na konexie … Môže to byť v podstate čokoľvek. V každom prípade: mechanizmus je podobný: hľadať život tam, kde niet prameňa.
Sestry a bratia! To je veľmi jasný a priamočiary obraz. Obraz prameňa živej vody je veľmi konkrétny. V suchom prostredí Blízkeho východu bol prameň otázkou prežitia. Dom, ktorý mal blízko zdroj vody, mal budúcnosť. Dom, ktorý sa spoliehal len na cisterny, ktoré sa naplnili len pri daždi a slúžili ako zásobníky, taký dom riskoval vyschnutie. Keď Jeremiáš nazýva Hospodina prameňom živej vody, hovorí o Bohu ako o tom, kto neustále dáva, kto obnovuje život zvnútra. Ak sa tento prameň stratí, domácnosť – či už v doslovnom alebo prenesenom zmysle – začne vysychať a prahnúť.
A práve tu sa otvára priestor pre tému Ježišovej prítomnosti. V evanjeliách vidíme, že Ježiš nevytvára posvätné priestory, ktoré by boli oddelené od života. Naopak! Vstupuje do konkrétnych domov konkrétnych ľudí: do domu Petra, kde uzdravuje jeho svokru. Do domu Zachea, kde zaznieva slovo o spáse, o druhej šanci a odpustení. Vstupuje rovnako tak do domu v Káne Galilejskej, na svadobnú hostinu, kde nechýba radosť ani hojnosť. Ježišova prítomnosť nemení architektúru domu. Ale mení jeho vnútornú klímu. Tam, kde On vstúpi, sa obyčajné stáva neobyčajným a všedné posväteným.
Drahí priatelia! Jeremiášova modlitba pokračuje osobným volaním: 14 Uzdrav ma, Hospodine, a budem uzdravený, zachráň ma, a budem zachránený, lebo Ty si moja chvála. (Jer 17,14). Toto je veľmi intímny moment. Prorok nehovorí o uzdravení ako o technickom – medicínskom procese. Nehovorí: daj mi silu, aby som sa uzdravil. Hovorí: Ty ma uzdrav! V tomto postoji je obsiahnutá dôvera, ktorá neoddeľuje duchovné od každodenného. Uzdravenie, po ktorom Jeremiáš túži, sa týka celého života – vzťahov, odvahy, vernosti. Ak túto modlitbu prenesieme do priestoru domácnosti, vidíme, že posvätenie domova nie je predovšetkým otázkou rituálov, ale otázkou vzťahu. Vzťahu s Pánom Bohom. Domácnosť je uzdravovaná tam, kde sa človek prestáva spoliehať na vlastné istoty a otvára priestor Božej prítomnosti. Nie ako dekoráciu, ale ako prameň.
Ježišova prítomnosť v dome nechce byť len sentimentálnou, akousi rozprávkovou predstavou. Je to realita, ktorá sa prejavuje v tom, ako sa doma hovorí, ako sa mlčí, ako sa odpúšťa, ako sa znáša slabosť. Možno je dnes v našich rodinách preto toľko nepochopenia, toľko neodpustenia, toľko nervozity, chladu a agresivity, pretože v nich chýba to najpodstatnejšie. Ježišova prítomnosť a blízkosť. Tie, ktoré so sebou prinášajú požehnanie.
Stalo sa to v poslednej dobe módou, že si prajeme, či už na začiatku roka alebo pri významných životných jubileách okrem iného aj „Božie požehnanie“. Prestávame sa za to hanbiť. Už to pre nás nie je len kostolná fráza. Čo je určite fajn. No neraz je to požehnanie vnímané ako bez Boha a bez Krista. Ako voda bez prameňa. Ale tak to nefunguje. Je to jedine Božia a Ježišova prítomnosť, ktorá prináša požehnanie. To znamená: pokiaľ chceme byť požehnaní, musíme do svojich príbytkov, do svojho života pustiť Pána Boha. Toho, ktorý je zdrojom požehnania. Inak to nebude fungovať. Inak to nebude nič platné. Inak to nebude mať váhu.
Bratia a sestry! Luteránska teológia nás učí, že Boh prichádza k človeku skrze svoje slovo. Nezávisí to od našej pripravenosti, ale od Jeho milosti. Keď Jeremiáš volá: „Zachráň ma“, nepredkladá Bohu zoznam zásluh. Spolieha sa na Boha ako na svoju nádej. Podobne aj Ježišova prítomnosť v domácnosti nie je odmenou za dokonalosť, ale darom. Je to prítomnosť, ktorá nás predchádza a zároveň premieňa.
Je azda dôležité si všimnúť, že Jeremiáš hovorí v prvej osobe. Nehovorí abstraktne o ľude, ale o sebe. To dáva jeho slovám váhu. Posvätenie sa nezačína veľkými vyhláseniami, ale osobným obrátením. Obrátením pohľadu. Domácnosť je spoločenstvom konkrétnych ľudí. A tam, kde aspoň jeden z nich začne volať: „Hospodine, ty si moja chvála“, tam vzniká priestor pre Božie pôsobenie.
Sestry a bratia! Jeremiášov text nás však súčasne chráni pred idealizáciou. Prorok vie, že existuje možnosť odvrátiť sa, že existuje pokušenie nahradiť prameň živej vody niečím iným. Domácnosť tak môže byť miestom požehnania, ale aj miestom vyprahnutosti. Rozhodujúce pritom nie sú vonkajšie okolnosti, ale to, kde človek hľadá a pri Kom hľadá zdroj. Ježišova prítomnosť síce posväcuje domácnosť. Ale nie automaticky. Iba tak, iba vtedy, keď sa Mu dáva priestor. A na to nezabúdajme!
Ľudia sa na nás, kňazov, z času na čas obracajú s prosbou o požehnanie, či „vysvätenie“ domácnosti. Robia to najmä vtedy, keď je doma nejaký problém. Buď tam straší, alebo tam počuť nejaké čudné zvuky a podobne. Veria, že keď príde farár a spraví nejaký posvätný úkon, obrad alebo rituál, všetko sa zázračne vyrieši a bude po probléme. No väčšinou si neuvedomujú, že pokiaľ niečo na svojom živote nezmenia aj oni sami, pokiaľ sa neotvoria pre Boha úplne a úprimne, pokiaľ naďalej budú zotrvávať vo svojich nevyznaných a neoľutovaných hriechoch, potom sami vedome zatvárajú dvere Pánovi Ježišovi. A tým aj požehnaniu, ktoré k nim a do ich domácnosti môže prísť iba s Ním a v Ňom.
V tomto zmysle môžeme Jeremiášovu modlitbu čítať ako pozvanie. Pozvanie nechať Boha byť tým, kým je: trónom slávy a prameňom živej vody. Tým, kto uzdravuje a zachraňuje. Keď Ježiš vstupuje do domu, prináša so sebou tú istú Božiu blízkosť, o ktorej píše aj Jeremiáš. Neprichádza ako hosť na návštevu, ale ako Ten, kto chce v našich príbytkoch natrvalo prebývať.
Takto, milí priatelia, téma dnešnej nedele nechce ostať len na úrovni peknej myšlienky. Naopak! Jedná sa o konkrétnu realitu života. Domácnosť, v ktorej sa žije z Ježišovej prítomnosti, nie je automaticky bez problémov. Ale má prameň. Má miesto, kam sa dá vrátiť, keď veci vysychajú. Má slovo, ktoré zaznieva aj v tichu. A má nádej, ktorá nie je založená na ľudskej sile, ale na Božej vernosti.
Nech sú teda slová proroka Jeremiáša aj našou modlitbou: „Uzdrav ma, Hospodine, a budem uzdravený.“ Nech sa táto modlitba ozýva v našich domovoch čím častejšie! Nie ako kostolná fráza, ale ako otvorené dvere pre Kristovu prítomnosť. Lebo tam, kde On prebýva, sa aj obyčajný dom stáva miestom, kde sa nebo dotýka zeme. Amen.
Pomodlime sa: Pane Ježiši Kriste, ďakujeme Ti, že prichádzaš do našich domovov nie ako vzdialený hosť, ale ako Ten, ktorý chce prebývať uprostred nášho každodenného života. Ďakujeme Ti, že Tvoja prítomnosť neobchádza našu obyčajnosť, ale ju napĺňa svojou milosťou a pokojom. Vyznávame, že často hľadáme istotu inde, než u Teba. Spoliehame sa na vlastné sily, na to, čo máme pod kontrolou, a pritom zabúdame na Teba ako na prameň živej vody. Odpusť nám, keď sa naše domovy stávajú miestom napätia, mlčania alebo zatvrdnutosti srdca, a nie priestorom dôvery a nádeje. Uzdrav nás, Pane, a budeme uzdravení. Uzdrav naše vzťahy, slová, ktoré si doma hovoríme, aj ticho, ktoré medzi nami vzniká. Vstúp do všetkého, čo je v našich domácnostiach krehké a zranené. Zachráň nás od vyprahnutosti srdca a obnov v nás radosť z Tvojej blízkosti. Prosíme Ťa za všetky domovy, v ktorých dnes vládne nepokoj, osamelosť alebo únava. Buď im nádejou, buď ich prameňom, keď už nevládzu čerpať z vlastných síl. Nech sa v nich znovu ozve chvála Tvojho mena a dôvera v Tvoju vernosť. Pane, Ty si naša chvála a naša nádej. Zverujeme Ti seba, svoje rodiny aj celý náš život. Nech tam, kde žijeme, prebýva Tvoje svetlo, Tvoj pokoj a Tvoja láska. Amen.
