2. slávnosť Veľkonočná – Ktorá cesta je tá správna? Do Emauz? Či do Jeruzalema?
Written by radovan on apr 06, 2021 in - No Comments
- slávnosť Veľkonočná – 5.4.2021
Milosť vám a pokoj od nášho vzkrieseného, živého a prítomného Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista!
Lukáš 24, 13 – 35
13 V ten istý deň dvaja z nich išli do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená na šesťdesiat stadií. 14 A rozprávali sa navzájom o všetkom, čo sa udialo. 15 Ako sa tak zhovárali a vzájomne dohadovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a šiel s nimi. 16 Ich oči boli zastreté, aby ho nespoznali. 17 I spýtal sa ich: „O čom sa takto idúcky rozprávate?“ Oni sa zronení zastavili a 18 jeden z nich, menom Kleofáš, mu povedal: „Ty si vari jediný návštevník Jeruzalema, ktorý nevie, čo sa tam po tieto dni stalo!“ 19 On sa ich spýtal: „A čo?“ Odpovedali mu: „To, čo sa stalo s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorok, mocný v čine i v reči pred Bohom, aj pred všetkým ľudom. 20 Ako ho veľkňazi a naši poprední muži vydali, aby bol odsúdený na smrť, a ukrižovali ho. 21 A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Dnes je však už tretí deň, ako sa to všetko stalo. 22 Niektoré z našich žien nás aj vyľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, 23 a keď nenašli jeho telo, prišli a hovorili, že sa im zjavili anjeli a tí im hovorili, že žije. 24 Niektorí z našich išli k hrobu a zistili, že je to tak, ako povedali ženy. No jeho nevideli.“ 25 Ježiš im povedal: „Vy nechápaví a leniví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! 26 Či nemusel Kristus toto všetko pretrpieť a tak vojsť do svojej slávy?“ 27 A počnúc od Mojžiša a od všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho vzťahovalo vo všetkých Písmach. 28 Tak sa priblížili k dedine, do ktorej sa uberali, a on sa tváril, že ide ďalej. 29 Ale oni naňho naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil.“ Vošiel teda, aby zostal s nimi. 30 Keď s nimi zasadol k stolu, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. 31 Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. 32 Tu si povedali: „Či nehorelo naše srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ 33 A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a ostatných, čo boli s nimi. 34 Títo hovorili: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a ukázal sa Šimonovi.“ 35 Aj oni porozprávali, čo sa im cestou stalo a ako ho spoznali pri lámaní chleba.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Príbeh o tzv. emauzských učeníkoch zaiste patrí medzi jeden z najznámejších príbehov, o ktorých sa dá dočítať na stránkach Novej zmluvy. Dvaja učeníci sú spolu na ceste. Sú sklamaní. Ich nádej ochabla. Veď to, čo tak pri ich Majstrovi veľkolepo začalo, sa nečakane a za potupných okolností skončilo. To, čo malo podľa nich pokračovať, bolo násilne prerušené. Budúcnosť bez Ježiša už ani zďaleka nie je taká istá ako keď tu s nimi a medzi nimi bol telesne, fyzicky prítomný. Všetko to mohlo byť celkom iné, keby Ježiš nebol zomrel na kríži …
Milí priatelia, tak ako boli učeníci z Emauz na ceste, tak sme na ceste aj my. Každý jeden z nás. Aj v našom živote je toho nejeden raz mnoho, čo začíname, do čoho sa púšťame s nádejou a s veľkými očakávaniami. Sme plní radosti a oduševnenia, pretože načíname novú etapu v našom živote alebo sa púšťame do nového projektu. Máme silnú motiváciu, aby sme niečo dokázali. Niečo tu po sebe zanechali. Poznáme to, priatelia. V takýchto fázach je človek plný síl a vitality. Akoby ožil. Keď sa však objavia neúspechy, keď naše plány nevychádzajú tak ako by sme chceli, keď sa naša cesta stáva akoby „cestou zarúbanou“, kamenistou, plnou prekážok a neočakávaných ťažkostí, potom to aj s našim elánom, nadšením a nasadením ide rýchlo dole vodou. Bratia a sestry, kto z nás nepozná aj takéto štádia v živote? Zrejme by sa taký medzi nami nenašiel.
Tak či onak, zdá sa, že takáto nelichotivá situácia v živote dvoch učeníkov, situácia plná rezignácie, sklamania a bezradnosti, je spôsobená nielen smrťou Pána Ježiša, ale aj samotnou reakciou učeníkov na to všetko. Namiesto, aby v ťažkej chvíli ostali v blízkosti spoločenstva Ježišových nasledovníkov, ak nie priamo v ňom; namiesto, aby ostali v epicentre diania, oni toto spoločenstvo sústredené v meste Jeruzalem opúšťajú. Vzďaľujú sa od neho. Nuž a zdá sa, že čím viac sú od neho ďalej, tým viac narastá aj ich frustrácia, zúfalstvo a bezradnosť. Dvaja učeníci sú teda na ceste, ale neputujú správnym smerom. Odchod z Jeruzalema je priamou reakciou na rozčarovanie, ktoré prežívajú. Obidvaja utekajú od toho, čo zatiaľ nechápu, čo im nedáva zmysel. Odvracajú sa od miesta, na ktoré bola zameraná veľká časť Ježišovej pozemskej aktivity a kde nakoniec aj dospela svojho zavŕšenia. Bratia a sestry, pravda je taká, že ani jeden ani druhý učeník na tomto mieste uč nič viac neočakáva. Príbeh emauzských učeníkov sa teda začína akoby odstredivým pohybom od Jeruzalema.
Milý priateľ! A kam smerujú tvoje kroky v živote? Kam putuješ ty? Smerom k spoločenstvu Božieho ľudu alebo smerom od neho? Neuvažoval si nikdy nad tým, že množstvo problémov, rozčarovania, sklamania či rezignácie v tvojom živote je možno iba dôsledkom tvojho nesprávneho putovania? Neuvažoval si nikdy nad tým, že kopec problémov by v tvojom živote nemuselo byť, keby si neputoval preč od Boha, od ktorého už nič nečakáš, ale k Bohu, ktorý ti môže dať všetko, ktorý má i pre teba dobrý plán?
K dvom učeníkom z nášho príbehu sa zrazu a nečakane pripája tretí pútnik. Zatiaľ nie je povedané, že je to Ježiš. My to už síce vieme, ale tí dvaja zatiaľ nič netušia. Takto je dané najavo, že je skutočne nažive. Rovnako tak je to jasný poukaz na Ježišov záujem a starostlivosť o svojich učeníkov. V každom prípade dramatickosť tohto okamžiku stretnutia je zosilnená tým, že Ježiš ostáva učeníkmi nepoznaný. Skutočnosť, že učeníci nie sú schopní Ježiša spoznať, však nie je spôsobená tým, že by sa im bol zjavil „v inej podobe“. Skôr to bolo dané tým, že 16 Ich oči boli zastreté, aby ho nespoznali. Inak povedané: neschopnosť učeníkov poznať vzkrieseného Ježiša zodpovedná ich neschopnosti veriť. A tak je to dodnes, sestry a bratia. Neschopnosť či neochota veriť človeku nezatvára iba oči, aby videl to, čo je zjavné. Zatvára mu, žiaľ, aj srdce, aby sa nedal premôcť Božou láskou a milosťou.
17 I spýtal sa ich: „O čom sa takto idúcky rozprávate?“ Oni sa zronení zastavili a 18 jeden z nich, menom Kleofáš, mu povedal: „Ty si vari jediný návštevník Jeruzalema, ktorý nevie, čo sa tam po tieto dni stalo!“ 19 On sa ich spýtal: „A čo?“ Odpovedali mu: „To, čo sa stalo s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorok, mocný v čine i v reči pred Bohom, aj pred všetkým ľudom. 20 Ako ho veľkňazi a naši poprední muži vydali, aby bol odsúdený na smrť, a ukrižovali ho. 21 A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Dnes je však už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Samotný začiatok konverzácie akoby vykazoval nádych irónie. Kleofáš a jeho druh, ktorí doposiaľ nepoznajú totožnosť svojho spoločníka na ceste, sú udivení tým, že on je snáď jediný, ktorý nevie nič o tom, čo sa odohralo v posledných dňoch v Jeruzaleme. Avšak práve ten, ktorý sa javí ako cudzinec medzi ľuďmi a ako neznalý ľudských znalostí, je jediný, kto má tú pravú znalosť, kto má to pravé poznanie. V každom prípade, zo slov oných dvoch učeníkov vyplýva jedno: Ježišova smrť je pre nich niečím konečným a nezvratným. Je to moment, kedy všetky nádeje definitíve stroskotali.
22 Niektoré z našich žien nás aj vyľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, 23 a keď nenašli jeho telo, prišli a hovorili, že sa im zjavili anjeli a tí im hovorili, že žije. 24 Niektorí z našich išli k hrobu a zistili, že je to tak, ako povedali ženy. No jeho nevideli.“ Obidvaja emauzskí učeníci teda poznajú posolstvo o Ježišovom vzkriesení. Rovnako tak im je známa aj predpoveď samotného Ježiša, ktorú vyslovil ešte v Galilei: „Syn človeka musí mnoho trpieť, byť zavrhnutý staršími, veľkňazmi a zákonníkmi. Musí byť zabitý a tretieho dňa vzkriesený.“ (L 9,22). Tiež počuli posolstvo žien o prázdnom hrobe ako aj posolstvo anjelov. Všetky tieto znalosti sú však stále nepostačujúce k odstráneniu ich skepsy. Zistenie, že hrob je prázdny, jednoducho nevedie k viere v Ježišovo vzkriesenie. Paradoxne však tí, ktorí svoju reč zakončili tým, že Ježiš nebol videný, majú pred očami Ježiša, ktorého však nie sú schopní poznať. Bratia a sestry, nie inak je tomu, žiaľ, ani dnes. Zatvorené oči a zatvorené srdce sa snažia hľadať skôr racionálne argumenty, ktoré realitu vzkriesenia popierajú. Prázdny hrob sa podľa toho dá vysvetliť ako to, že v noci učeníci prišli a potajomky Ježišovo mŕtve telo odniesli. No a potom prehlasovali, že vstal z mŕtvych, že Ho videli, že sa s Ním stretli a podobne. Keďže psychicky sa nedokázali vyrovnať so skutočnosťou Ježišovej smrti, vymysleli si svoj vlastný príbeh o vzkriesení. No a anjeli? Prosím vás: Kto by už veril na nejakých anjelov?
25 Ježiš im povedal: „Vy nechápaví a leniví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! 26 Či nemusel Kristus toto všetko pretrpieť a tak vojsť do svojej slávy?“ 27 A počnúc od Mojžiša a od všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho vzťahovalo vo všetkých Písmach. Vzkriesený Ježiš, ktorý doposiaľ iba načúval učeníkom a vystupoval v roli zdanlivo neznalého celého diania, sa teraz ujíma iniciatívy. Nuž a sú to slová kritiky. Tak ako oči učeníkov nie sú schopné poznať, že Ten, kto je po ich boku, je vlastne vzkriesený Ježiš, tak rovnako aj ich srdce je uzavreté. Preto nie sú v stave pochopiť to, o čom hovorili proroci. A tak Ten stále neznámy pútnik obidvom učeníkom začína vykladať Písma sväté Starej zmluvy a proroctvá takým spôsobom, ako im to ešte nikdy nikto nevyložil. Obidvaja učeníci cítia, že prežívajú výnimočný moment vo svojom živote. S neznámym pútnikom je im dobre. Dobre sa pri ňom cítia, a tak Ho prosia, aby sa od nich nevzďaľoval, ale pobudol s nimi.
A tak s nimi zostáva na večeru. Sedia spolu pri jednom stole a Ten neznámy začína lámať chlieb. Presne tak ako v posledný večer pred svojim zatknutím a smrťou. 31 Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Bratia a sestry, v tej chvíli Ho opäť nanovo spoznávajú. Zázrak vzkriesenia sa stáva súčasťou ich existencie, ich vnímania reality. Už to viac pre nich nie je nič nereálne. Už to pre nich nie je žiadna rozprávka. Naopak! Zážitok vzkriesenia sa pre emauzských učeníkov stáva mocnou realitou ich ďalšieho života. Ježiš je naozaj živý. Je reálny. Je s nimi. Je s nami. Srdcia učeníkov, ktoré boli Ježišom označené ako „lenivé“, resp. ťažkopádne, sú behom cesty a rozhovoru zapálené. Vysvetlenie zmyslu Písma sa tak stáva predstupňom k tomu, aby sa učeníkom otvorili aj oči k poznaniu Ježišovej osoby. Drahí priatelia, na tejto „metodike“ sa ani dodnes nič nezmenilo. Človek musí byť najprv ochotný počúvať. Nuž a keď počúva, potom je tu istá šanca, že sa pre to počuté zapáli. Že ho to jednoducho začne zaujímať. Že sa pre to otvorí. Nuž a keď sa otvorí, v tej chvíli mu začne byť jasné ako veľmi v predchádzajúcom živote tápal.
Drahí priatelia, takto vstupuje ten Vzkriesený vždy nanovo aj do našich životov. Niekedy to robí celkom neviditeľne a nepozorovane. Inokedy zas celkom viditeľne a citeľne. Je to On, kto sám nám pomáha, aby sme vládali ísť ďalšou cestou života. A to aj v tých ťažších momentoch nášho žitia. Aj vtedy, keď sa objavia sklamania a na našej ceste sa zrazu objaví akosi veľa balvanov, ktoré nám putovanie sťažujú.
Milé priatelia, stretnutie so vzkrieseným Ježišom učeníkov nenecháva na pokoji. Naopak! Namiesto toho, aby prenocovali v Emauzoch, sa vydávajú okamžite, ešte v tú hodinu, späť do Jeruzalema. Taká veľká je ich túžba čo najskôr informovať svojich druhov o tom, čo prežili. Otvorenie očí zmenilo učeníkom ich svet. Znovu našli orientáciu. Našli správny smer. Putujú do Jeruzalema. Putujú k miestu, odkiaľ bude už čoskoro zvestované posolstvo o vzkriesenom Ježišovi do celého sveta. Takto sa stávajú mocným príkladom a svedectvom i pre nás. Stretnutie s Ježišom a poznanie Ježišovej osoby človeka nemôže nechať chladným či neaktívnym. Naopak! Všetko to musí spustiť, vyvolať proces vydávania svedectva, ktorý nemožno odkladať na vhodnejšiu hodinu alebo na zajtra. Treba konať okamžite.
Tam našli zhromaždených Jedenástich a ostatných, čo boli s nimi. 34 Títo hovorili: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a ukázal sa Šimonovi.“ Drahí priatelia, toto majme na pamäti! A síce, že apoštolská viera vo vzkrieseného Ježiša sa neopiera len o príbeh o prázdnom hrobe. Tiež nie je postavená len na svedectve anjelov. V prvom rade má táto viera pevný základ v skutočnom, reálnom a osobnom stretnutí sa s Ním. O nič viac a o nič menej nejde ani dnes. Ide o to, priatelia, aby sme toto stretnutie so živým a vzkrieseným Ježišom prežili aj my. A prežívali ho deň čo deň. Možno vo chvíli čítania Písma, možno vo chvíli modlitby, možno vo chvíli vypočutia našej modlitby, možno vo chvíli prijímania Kristovho tela a krvi vo sviatosti eucharistie, alebo možno počas príjemnej prechádzky v prírode. Takéto osobné stretnutie s Kristom je potom najlepším dôkazom reality Jeho vzkriesenia. Keď toto človek prežíva, nepotrebuje ďalšie dôkazy pre vieru. Prajem nám, drahí priatelia, aby sme takýchto stretnutí so živým a vzkrieseným Kristom zažili čím viacej. A hlavne: aby nám takéto stretnutia otvorili nielen oči, ale aj srdcia pri Krista a vieru v Neho. Amen.
Video link
