20. po sv. Trojici – nevyužitá príležitosť
Written by radovan on okt 22, 2020 in - No Comments
- po sv. Trojici – 25.10.2020
Milosť vám a pokoj od Toho, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde! Amen.
Matúš 22, 1 – 14
1 Ježiš im znova hovoril v podobenstvách: 2 „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. 3 Poslal sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Tí však nechceli prísť. 4 Opäť poslal iných sluhov so slovami: Povedzte pozvaným: ‚Hostinu som už prichystal, voly a kŕmny dobytok som pozabíjal a všetko je pripravené. Poďte na svadbu!‘ 5 Pozvaní však na to nedbali a odišli, jeden na svoje pole, druhý za svojím obchodom. 6 Ostatní pochytali jeho sluhov, zhanobili ich a zabili. 7 Tu sa kráľ rozhneval, poslal svoje vojská, zničil vrahov a ich mesto vypálil. 8 Potom povedal svojim sluhom: ‚Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní. 9 Choďte teda na rázcestia a koho nájdete, toho pozvite na svadbu.‘ 10 Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých, a svadobná sieň sa naplnila hodovníkmi. 11 Keď kráľ vošiel pozrieť na hodovníkov, videl tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného rúcha. 12 Povedal mu: ‚Priateľu, ako si sem vošiel, veď nemáš svadobné rúcho?‘ On onemel. 13 Vtedy kráľ povedal sluhom: ‚Zviažte mu nohy a ruky a vyhoďte ho von do tmy. Tam bude plač a škrípanie zubami.‘ 14 Lebo je veľa povolaných, ale málo vyvolených.“
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
V tomto čase, keď počujeme o svadbe, zrejme spozornieme. Od 1. októbra sú totiž svadobné hostiny na Slovensku zakázané, a síce jednak preto, aby sa aj takýmto spôsobom zamedzovalo šíreniu koronavírusu medzi populáciou. Jednak preto, že práve na svadobných hostinách sa potvrdilo rýchle šírenie vírusu, a to najmä v lokalitách Oravy a východného Slovenska. Svadby sa stali takpovediac nebezpečnými a rizikovými podujatiami, ktorých zákaz organizovania bude platiť zrejme ešte dlhší čas.
Dnes pred sebou i my máme jedno Ježišovo podobenstvo, ktoré sa týka svadby. A to nie hocijakej. Jedná sa o svadbu samotného kráľovského Syna. Na rozdiel od tých súčasných slovenských, táto svadba je bezpečná. Nie je riziková a nešíri sa na nej žiaden vírus. A keď tak, len „vírus lásky, vzájomného prijatia, odpustenia a zmierenia“. Ide len o to, či o takúto svadbu máme záujem a prijmeme na ňu pozvanie. Alebo zareagujeme nepochopiteľne, tak ako aj ľudia zo samotného Ježišovho príbehu. Pozrime sa teda na toto Ježišovo podobenstvo v danej chvíli precíznejšie, a síce v kontexte témy dnešnej 20. nedele po sv. Trojici, ktorá znie : „Stratená príležitosť“.
Drahí priatelia, správne pochopenie tohto podobenstva si vyžaduje, aby sme sa najprv pozreli na obrazy, ktoré v ňom Pán Ježiš používa, tiež však na samotný kontext v akom sa nachádza a v akom bolo vyslovené. Ustálenými obrazmi, tak ako aj v iných Ježišových podobenstvách, sú : kráľ, večera a sluhovia. Kráľ v tomto prípade predstavuje samotného Pána Boha. Večera je Božie kráľovstvo, nuž a sluhovia – to sú Boží sluhovia. Môžu to byť tak starozmluvní proroci ako aj novozmluvní apoštoli. Boh je večný Kráľ a Jeho kráľovstvo je radostná večera, kde budú vysušené všetky slzy. Proroci a apoštoli sú Jeho služobníkmi, ktorí vykonávajú Jeho svätú vôľu.
Samotné podobenstvo je pritom potrebné vnímať ako vrchol obvinení, ktoré Ježiš vznáša proti najpoprednejším duchovným a politickým vodcom svojho ľudu. V predchádzajúcich podobenstvách (o rozdielnych synoch, resp. o zlých nájomníkoch vinice) týmto vodcom vytýkal, že sa vyhýbajú Božej požiadavke: Dávajú prednosť niečomu, čo sa im v danej chvíli zdá dôležitejšie. Tým sa však sami pripravujú o hostinu. Inak povedané: dávajú prednosť svojim starostiam a súčasne sa pripravujú o Božie kráľovstvo. Sami sa teda potrestajú tým, že im hostina unikne. V tomto podobenstve však Ježiš vznáša oveľa ťažšiu obžalobu : Vodcovia národa Božie pozvanie odmietajú. Toto odmietanie sa prejavuje odopretím poslušnosti. Vedie k usmrcovaniu Božích poslov, ktorí pozvaným mali odovzdať Božiu výzvu. Pod týmito poslami v danej chvíli nemôžeme nevidieť starozmluvných prorokov, ktorí boli neraz pre svoje slová prenasledovaní a zabíjaní. Vidíme tu však aj apoštolov a učiteľov prvotnej kresťanskej cirkvi, z ktorých mnohí z tohto sveta tiež zišli ako mučeníci viery a oddanosti Kristovi. Vždy a v každej dobe je totiž veľa ľudí, ktorí netúžia po pravde. Nechcú ju počuť, pretože je nepríjemná. Bolí, usvedčuje a odhaľuje. A preto si radšej vytvoria svoje „pravdy“. Také, aké im vyhovujú. Také, ktoré ich z ničoho neobviňujú, ktoré nebolia. Nuž a šíriteľov skutočných právd potom buď systémovo likvidujú. A keď to nejde po telesnej stránke, tak potom aspoň ironizujú, pošpiňujú, ponižujú, zosmiešňujú a pod.
Bratia a sestry, jadro tohto príbehu spočíva teda v pozvaní. Je to pozvanie k viere, bázni, poslušnosti, vernosti a láske tak k Bohu ako aj k blížnemu. Je to pozvanie k novému spôsobu života. Je to pozvanie ku skutočnej bohoslužbe nášho života, na ktorej sa uctieva Ten, ktorý si to jediný zaslúži a nie k modloslužbe, ktorá uctieva veľkosť človeka. Je to pozvanie k pokániu, k ľútosti nad hriešnym životom. Je to pozvanie k náprave, reforme, zmene a obráteniu života smerom od človeka – k Bohu.
V tomto pozvaní národ izraelský dostáva poslednú, rozhodujúcu výzvu od Boha. Ináč môže očakávať prísny, ale aj spravodlivý Boží hnev a trest. Nuž a ten napokon aj prichádza. Musí prísť. Božie zmilovanie je síce veľké, ale nie neobmedzené, neohraničené. Raz i Pán Boh povie svoje : Dosť! Evanjelista Matúš, keď píše o zahubení vrahov a podpálení mesta, zrejme tak robí pod vplyvom udalostí, ktoré sa v Jeruzaleme odohrali v roku 70 po Kristovi, keď Rimania toto mesto naozaj spustošili, tak povediac zrovnali so zemou a mnoho jeho obyvateľov pozabíjali. Nuž a pokiaľ sa to ešte nestalo a on toto podobenstvo evanjelia píše pred rokom 70, potom zrejme politická situácia nasvedčuje, že všetko to smeruje k tejto národnej katastrofe, ktorú Ježiš predpovedal.
V tomto bode, bratia a sestry, by som si však dovolil túto výzvu presmerovať a aktualizovať na nás. Pozvanie na svadbu, teda pozvanie k večnému životu, k uznaniu Boha ako Pána a autority, je tu dnes pre nás. Je to jasné a zrozumiteľné pozvanie. Platí pre každého. Nedá sa inakšie pochopiť. Nedá sa mu nerozumieť. Je to vzácna príležitosť, ktorú nám náš dobrý nebeský Otec ponúka. Každá ponuka je však časovo obmedzená. Neplatí navždy. Obmedzuje nás predovšetkým dĺžka nášho života. Alebo nás v jej prijatí môže obmedziť druhý Ježišov príchod v moci a sláve k súdu. V jednom i druhom prípade bude však už neskoro. Téma tejto nedele hovorí o tzv. „stratenej príležitosti“, resp. o nevyužitej príležitosti. Akoby sa predpokladalo, že nakoniec bude mnoho tých, ktorí z každej generácie žijúcej na zemi toto pozvanie na svadbu neprijmú. I z tej našej, žiaľ.
Príležitosť treba využiť, doslova ju uchmatnúť vtedy, keď sa nám ponúka. Keď je aktuálna, keď platí, keď z nej môžeme niečo získať, doslova: vyťažiť. Využiť túto príležitosť pritom znamená : prijať Božie pozvanie. Prijať pozvanie k novému spôsobu života : k viere, láske, porozumeniu, trpezlivosti, krotkosti, miernosti, vernosti, pokoju, radosti, zdržanlivosti, k pomoci jeden druhému, k vzájomnému rešpektovaniu sa. Zahrávať sa pritom s Božou trpezlivosťou sa nevypláca. Ináč i my budeme musieť vážne počítač s následkami, doslova s katastrofou. Veď ako ináč sa dá nazvať zatratenie a večné odsúdenie ak nie osobná katastrofa. My, bratia a sestry, sa preto snažme „stratenú, nevyužitú príležitosť“ zmeniť vo svojich životoch na „príležitosť využitú“! Využi čas a ponúkanú možnosť na svoju záchranu a spásu! Veď nikdy nevieš, dokedy tá možnosť potrvá! Nenechaj túto možnosť prejsť popri sebe len tak, ako tí, o ktorých Ježiš hovorí : Ale oni nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Kiežby sa preto raz aj o nás a kvôli našej zaťatosti, zadubenosti, tvrdohlavosti a samospravodlivosti nemuselo konštatovať : Svadba je pripravená, ale pozvaní neboli jej hodní.
Bratia a sestry, na tomto mieste azda ešte treba pripomenúť, že odmietanie Božieho volania, ktoré k nám prichádza v Ježišovi, nevedie k neutralite, ale k boju proti Nemu. Už či si to uvedomuješ alebo nie! Dôsledkom takéhoto postoja nie je potom len vylúčenie z kráľovstva. Toto vylúčenie znamená doslova „smrť“.
Takto sa dostávame k záveru podobenstva. Dochádza tuná k novému obratu. Ak sa doposiaľ podobenstvo obracalo s výstrahou, ba dokonca s hrozbou na izraelský – Boží vyvolený národ, ak sa tuná zdôrazňovala vážnosť rozhodnutia, ktoré je nutné počas života urobiť – teraz sa záver obracia na tých, ktorí dostanú pozvanie, potom ako ho odmietli tí pôvodne pozvaní. Píše sa o nich ako o cudzincoch. Sú to bez výnimky všetci, ktorých možno stretnúť : dobrí i zlí. Sú to cudzinci, ktorí bez akejkoľvek zásluhy dostávajú vzácne pozvanie. Sme to my všetci, sestry a bratia, ktorí tvoríme cirkev.
Keďže však reč bola o pozvaní všetkých – dobrých aj zlých, chce sa tým povedať, že i v cirkvi sa môžu vyskytnúť nečestné elementy. Cirkev nie je „societas perfecta“. Nie je to spoločnosť dokonalých. Je to vždy len spoločenstvo hriešnikov, uvedomujúcich si svoje zlyhania. Túžiacich po odpustení. Snažiacich sa o dokonalosť, ku ktorej sú volaní svojim Pánom. Ten však perfektný a dokonalý je. Že cirkev nie vždy kráča v napodobňovaní svojho Zakladateľa, vidíme i na mužovi, ktorý nemá oblečené svadobné, slávnostné rúcho. Chce sa tým povedať to, že ani príslušnosť k cirkvi nedáva záruku. Nemôžem sa uspokojiť len s tým, že som evanjelik a patrím do cirkvi, alebo že som bol pokrstený. Posledné rozhodnutie padne až vtedy, keď sa na nás pozrie Boh.
Je tu teda nastolená vážna požiadavka : svadobné rúcho. Nemať slávnostné rúcho znamenalo v krajinách Orientu citeľné porušenie zvyku. Niečo ako pohŕdanie hostiteľom, ktoré bolo rovnocenné s ignorovaním jeho pozvania, či odmietnutím. Tak ako to urobili pozvaní v prvej časti podobenstva. Bratia a sestry, ako členovia cirkvi tu teda dostávame serióznu výstrahu : Povolanie, ktoré sme dostali, nám ukladá aj žiť v zhode s týmto povolaním. Bol si pokrstený? Potom aj ži ako pokrstené Božie dieťa a nerob svojmu nebeskému Otcovi tu na zemi hanbu! Bol si konfirmovaný? Potom aj dodržuj sľub vernosti , ktorý si Pánu Bohu i svojej cirkvi dal! Obrazne povedané spolu s apoštolom Pavlom : Pred Bohom sa nedá obstáť v šatách vlastnej spravodlivosti. Nuž a čo sú tie šaty? Čo je to rúcho, o ktorom je tuná reč? Je to nové bytie. Je to nový život s novými hodnotami, ktoré človeku daruje Ježiš. Opäť použijúc apoštola Pavla : Ktorýkoľvek ste boli pokrstení, Krista ste si obliekli. Teda ste na seba prijali Jeho spôsoby, Jeho učenie, Jeho myslenie. Hosť, u ktorého sa takéto „rúcho“ nenašlo v našom podobenstve, bol človekom, ktorý i napriek príslušnosti k cirkvi sa pred všetkým tým „novým“ uzatvoril. Neprijal to. Naproti tomu zotrval vo svojich vlastných spôsoboch, vlastnej spravodlivosti a zbožnosti. V namýšľaní si, aký je dobrý a lepší ako tí druhí, v čom všetkom ich prevyšuje. Ako sa k takémuto postoju stavia Hostiteľ (Boh) je jasné. Neprijíma ho. Niečo podobné Ho uráža. Takto zmýšľajúci človek pred Ním nemá šancu.
Drahí priatelia, základom tohto Ježišovho podobenstva i pre nás dnes je pozvanie. Pozvanie stále platí. Je to pozvanie k spáse. Kto však toto pozvanie ignoruje, venuje sa len sebe a svojmu „biznisu“, riskuje vlastnú osobnú katastrofu, ktorá nie je ničím iným ako odsúdením v pekle. No ani my, ktorí sme súčasťou cirkvi, však spásu nemáme zaručenú automaticky. Preto nebuďme spokojní sami so sebou! Pokiaľ si spolu s Kristom neprijal to nové, pokiaľ to na tvojom živote, správaní, uvažovaní, či vyjadrovaní nevidno, že žiješ ináč, novým spôsobom, potom vykonaj s Božou pomocou nápravu, kým je čas! Cesta namyslenosti na to, kto ja som – cesta samospravodlivosti, cesta „podľa mňa“ a nie „podľa Krista“, má totiž zakaždým jasný koniec : vonkajšiu tmu. Tam, kde je plač a škrípanie zubami. Jedným slovom : peklo, zatratenie. Ja nechcem zostať von! Chcem zostať dnu, spolu s mojím Pánom! A kde chceš byť ty? Amen.
