435. výročie vpádu Turkov do Dobšinej
Written by radovan on okt 17, 2019 in - No Comments
- po sv. Trojici – Spomienka na 435. výročie vpádu Turkov do Dobšinej – 20.10.2019
„… Ja som Hospodin, tvoj Boh…“
Milosť vám a pokoj od Toho, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde! Amen.
2 Mojžišova 20, 2a.3.5a
Ja som Hospodin, tvoj Boh … Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! … Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť …
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Nie náhodou som si dnes vybral tieto slová, ktorými sa začína nám dobre známych 10 Božích prikázaní, resp. Desatoro (Dekalóg). Nie náhodou som si vybral tieto slová dnes, keď si na službách Božích pripomíname 435. výročie vpádu Turkov do Dobšinej, ktorý sa odohral v noci zo 14. na 15. októbra 1584. Ja som Hospodin, tvoj Boh – povedal pred niekoľkými tisíckami rokov Boh Mojžišovi na hore Sinaj. Od tej chvíle si však človek počas mnohých generácií stihol vytvoriť množstvo kadejakých iných bohov či bôžikov. Raz uctieval slnko a mesiac. Inokedy zas samého seba. Raz sa klaňal soškám zo zlata či kameňa. Inokedy to zas boli veci ako peniaze, vplyv, svetská sláva, či moc – vojenská alebo politická.
Žiaľ, pred 435 rokmi si aj obyvatelia mesta Dobšiná vyvolili za svojho boha iného, nie Toho biblického. Autor spomienkovej tabule, ktorá visí v sakristii nášho chrámu a ktorá pojednáva práve o tejto udalosti, Tureckú pohromu vníma predovšetkým ako Boží trest nad pýchou a duchovnou ľahostajnosťou obyvateľov mesta. Nad ich nekajúcnosťou a predovšetkým nad tým, že si za svojho boha nevyvolili Jeho, ale materiálne zabezpečenie, peniaze, materiálny profit a bohatstvo. Vníma to tak, že ľuďom bolo už až príliš dobre, a tak na Hospodina začali nielenže zabúdať, ale sa od Neho aj odvracať, a tak prišiel tvrdý úder. Nuž a za vykonávateľov tohto súdu si Boh vybral pohanských Turkov.
Sestry a bratia, s takýmto výkladom historických udalostí dnes mnoho ľudí nemusí vôbec súhlasiť. Iba sa nad tým pousmejú. V každom prípade nám však história dáva za pravdu. Pán Boh človeku dlho zhovieva. Naozaj dlho. Avšak nedovolí, aby sme si z Neho robili posmech. Uráža Ho, keď Jeho – skutočného, jediného a pravého Boha vymeníme za pominuteľné statky tohto sveta. Uráža Ho, keď stvorené veci uctievame viac ako Stvoriteľa.
Zdá sa, že pred 435 rokmi si Dobšiná zvolila práve takúto cestu. Mestu sa vďaka banskej činnosti na tú dobu dobre darilo. A keď sa človeku darí, väčšinou je to tak, že rýchlo zabudne na svojho Boha. Ako však taká cesta končí, o tom nám v prípade mesta Dobšiná jasne svedčí história. Múdry sa nechá poučiť, urobí si analýzu života a v prípade zistenia nedostatkov robí okamžite potrebné opatrenia a nevyhnutné korekcie. Blázon si z toho naopak ťažkú hlavu nerobí. Neanalyzuje nič a ani nemá potrebu nič korigovať. Verí, ba dokonca je presvedčený, že všetko je tak ako má byť. Nevidí pohromu, ktorá sa na neho valí. Presne tak ako aj vtedajší mestskí páni, ktorí popíjali, údajne v pivnici pod našim dnešným zborovým domom a nedbali na varovania…
Je to potom presne tak, ako o tom hovorí Pán Ježiš vo svojom známom podobenstve : 24 Každý, kto počúva tieto moje slová a plní ich, podobný bude múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. 25 A prišiel príval, privalili sa rieky, strhli sa vetry, oborili sa na ten dom, ale nepadol, lebo bol na skale založený. 26 A každý, kto počúva tieto moje slová, a neplní ich, podobný bude mužovi-bláznovi, ktorý si postavil dom na piesku. 27 A prišiel príval, privalili sa rieky, strhli sa vetry, narazili na ten dom i padol a jeho pád bol veľký (Mt 7, 24 – 27). Takto aj pád mesta Dobšiná bol pred 435 rokmi veľký. Ľudia síce Božie slovo počúvali, no neplnili ho.
Drahí priatelia, sestry a bratia! A kto je našim Bohom dnes? Koho sme si my vyvolili? Komu my v 21. storočí chceme slúžiť? Komu, či čomu v skutočnosti slúžime? Na ktorú postavu z Ježišovho podobenstva sa podobáme viac? Na muža, ktorý nielen počúva Božie slová, ale ich aj plní, a tak si svoj život postavil na skale, ktorá vydrží búrky životy a nápory sveta? Alebo azda skôr na muža, ktorý síce počúva, ale i tak si nakoniec robí po svojom? Božie slovo sa ho v skutočnosti nedotýka, a tak klame samého seba. Presne ako každý, kto si myslí, že piesok je dobrý základ pre dom.
Ja som Hospodin, tvoj Boh … povedal raz dávno Hospodin na Sinaji Mojžišovi. A od tej doby to stále platí. I keď človek má enormnú snahu zmeniť to, na tejto skutočnosti sa nič nemení. A kto verí, že sa to zmení, ten stavia na vratkom a nestabilnom piesku. Jeho námaha i všetko úsilie nakoniec padne. Ja som Hospodin, tvoj Boh … – my, evanjelickí kresťania pri týchto slovách zaiste myslíme na výklad nášho reformátora Dr. Martina Luthera, ktorý nám podáva vo svojom Malom katechizme, kde pri týchto slovách čítame : Máme sa Pána Boha nadovšetko báť, Jeho milovať a len Jemu dôverovať. Na základe toho výkladu potom evanjelická etika vyvodzuje tzv. 3 povinnosti, ktoré ako kresťania máme voči Bohu. Sú to : bázeň, láska a dôvera. Prečo sa máme Pána Boha báť? Pretože on je naša najvyššia autorita, pred ktorou máme mať rešpekt a ktorú máme poslúchať. Prečo máme Pána Boha milovať? Pretože On ako prvý miloval nás. Správny vzťah k Pánu Bohu nie je možný bez lásky k Nemu. A prečo máme Pánu Bohu dôverovať? Pretože On je náš milujúci Otec, ktorý svoje dietky nikdy nesklame. Bratia a sestry, tak to stojí v učebnici pre konfirmandov „Verím a sľubujem“. Je naozaj dobré a potrebné toto vedieť.
Ja som tvoj Boh. To znamená – akoby i tebe Boh inými slovami hovoril: Som tu pre teba v každom čase. On nás povzbudzuje : 15 Vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem ťa, a ty ma budeš oslavovať! (Ž 50,15). Náš Boh nie je neprístupný a nedostupný ako vládcovia, panovníci tohto sveta. On je našim milujúcim Otcom. Vo všetkom, čo hovorí, môžeme počuť Jeho veľkú lásku, i keď hovorí o pokání a súde. Pretože Jeho najväčším záujmom pri nás je : naša záchrana.
Bratia a sestry, v súvislosti s tým, o čom dnes hovoríme ako aj v súvislosti s dnešnou spomienkou by som si dovolil zacitovať proroka Ezechiela. Jeho slová nestratili ani behom dlhých storočí nič na aktuálnosti. Práve naopak! Tak ako platili voľakedy, tak ostávajú v platnosti aj dnes : Takto vraví Hospodin, Pán: Obráťte sa a odvráťte sa od svojich modiel a odvráťte svoje tváre od všetkých svojich ohavností! 7 Lebo ktokoľvek z domu Izraela, alebo z cudzincov, ktorí sa zdržujú v Izraeli, sa odvráti odo mňa, prijme modly do srdca … tomu ja, Hospodin, odpoviem: 8 obrátim svoju tvár proti tomu človeku, urobím ho znamením a úslovím a vyhubím spomedzi svojho ľudu. Potom poznáte, že ja som Hospodin (Ez, 14, 6 – 8).
Drahí priatelia, akí sú to teda tí bohovia, ktorí nás zvádzajú k skaze a od ktorých sa nám treba odvracať? Predtým, než si na ne poukážeme, vypočujme si najprv Lutherov výklad 1. článku Viery všeobecnej kresťanskej – o stvorení, tak ako nám ho podáva vo svojom Malom katechizme : Verím, že ma Pán Boh, ako aj všetky ostatné stvorenia, ráčil stvoriť a dal mi telo i dušu, oči, uši i všetky údy, rozum i všetky zmysly a ich doteraz zachováva; k tomu mi hojne a na každý deň dáva odev i obuv, pokrm i nápoj, dom, dvor, manželku (manžela) i dietky, pole, dobytok a rozličný majetok so všetkými potrebami života, mňa pred každým nebezpečenstvom chráni a od všetkého zlého ma zachováva. To všetko činí z púhej otcovskej a božskej dobroty a milosr-denstva, bez akýchkoľvek mojich zásluh a hodností. Za to všetko povinný (povinná) som Jemu ďakovať, Jeho chváliť, Jemu slúžiť a Jemu byť poslušný (poslušná). To je iste (verná) pravda!
Akí sú to bohovia, ktorí nás zvádzajú k skaze a od ktorých sa nám treba odvracať? Peniaze, majetok, ctižiadostivosť a moc – tieto štyri stoja na prvých priečkach. Nie menej nebezpečné sú karierizmus a narcizmus. No pozor si dnes najmä mladá generácia musí dávať aj na svet sociálnych sietí. Pokiaľ to totiž nemám pod kontrolou, môžem sa pristihnúť pri tom, že už ani nerozmýšľam nad tým, čo „postujem“ (zverejňujem). Ide mi len o to, aby som mal čím viacej „lajkov“ alebo „followerov“. To všetko sa spočiatku zdá byť ako neškodná vec. No v konečnom dôsledku sú to fenomény, ktoré majú tú moc viesť nás k tomu, aby sme postupne na Boha viac a viac zabúdali, tak ako na Neho zabudli aj pred 435 rokmi. Dokonca aj hodnotné a vzácne veci ako „dom a dvor, manželka a dietky, pole dobytok a rozličný majetok“ – ktoré Luther menuje ako dobré Božie dary, sa pre nás môžu stať bohom, pokiaľ ich postavíme na prvé miesto v živote.
Svoju dnešnú úvahu by som zakončil myšlienkou, ktorú som zazrel na internete : Pokiaľ je Boh na prvom mieste, všetko ostatné je na správnom mieste. Pred 435 rokmi Pán Boh nebol na prvom mieste v srdciach a životoch ľudí, ktorí tu žili. Prišlo to, čo prišlo. Máte pocit, že po 435 rokoch sme na tom lepšie? Ja osobne si to netrúfam povedať. A preto celkom na záver by som si dovolil použiť Ježišove slová o pokání, tak nám ich pre nás zaznamenal evanjelista Lukáš : 1 V tom čase prišli niektorí a rozprávali Mu o Galilejcoch, krv ktorých zmiešal Pilát s ich obeťami. 2 Ježiš im odpovedal: Myslíte si, že títo Galilejci, keďže tak trpeli, boli väčší hriešnici, než všetci ostatní Galilejci? 3 Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete. 4 Alebo myslíte si, že oní osemnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci, než všetci ostatní, ktorí bývajú v Jeruzaleme? 5 Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci takisto zahyniete (L 13, 1 – 5).
Drahí priatelia, kiež nás teda spomienka na 435. výročie vpádu Turkov do Dobšinej motivuje predovšetkým k sebareflexii, k úvahe nad sebou samým. Nuž a kiež je výsledkom tejto sebareflexie naše skutočné, opravdivé pokánie pred Bohom. Pokánie, ktorého výsledkom bude náš zmenený život. Život, v ktorom bude Boh na prvom mieste. Život, ktorý bude Pánu Bohu na radosť, česť a chválu. K tomu nech nám On sám pomáha mocou svojho Svätého Ducha! Amen.
