5. nedeľa po Veľkej noci – dúfajte … ja som premohol svet
Written by radovan on máj 21, 2025 in - No Comments
- nedeľa po Veľkej noci – 25.5.2025
„… dúfajte … ja som premohol svet …“
Milosť vám a pokoj od vzkrieseného a živého Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Ján 16, 33b
Na svete máte súženie, ale dúfajte! Ja som premohol svet.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
V túto nedeľu, ktorú voláme Rogate – Modlite sa – nám Kristovo slovo otvára pohľad na realitu, ktorej sa nijako nevyhneme: „Na svete máte súženie.“ Nie je to len prísľub budúceho trápenia. Niečo, čo možno príde, ale konštatovanie skutočnosti, ktorú dôverne poznáme. Je to realita, v ktorej žijeme. Súženie. Strach. Úzkosť. Hrozby, ktoré visia nad našimi dňami, niekedy ako ťažké oblaky, inokedy ako nenápadný tieň, ktorý sa ťahá za každým rozhodnutím.
Žijeme vo svete, ktorý nás opakovane konfrontuje so strachom. Strach, to je niečo, čo je v nás ľuďoch hlboko zakorenené. Bojíme sa o svojich blízkych, o budúcnosť, o zdravie, o prácu. O to, či ešte dokážeme v tomto rýchlom svete obstáť. Deti, resp. študenti majú často strach z toho, či zvládnu skúšku, ktorá je pred nimi. V starobe zas prichádza strach z choroby, ktorá sa môže objaviť s oveľa väčšou pravdepodobnosťou ako keď bol človek mladý. Ale tiež to môže byť strach z blížiacej sa smrti. Momentálne snáď prežívame strach z toho, ako sa ďalej bude vyvíjať geopolitická situácia. A to nielen v samotnej Európe, ale aj vo svete. Strach, to nie je fenomén, ktorý prežívame iba dnes my. Rovnako tak mnohí martýri a svätí dobre poznali strach z pokušenia a zlyhania … Áno … A potom prídu tie tiché chvíle, keď už niet nikoho nablízku, len my a naše myšlienky. Tam sa strach často usádza najhlbšie. Tam sa pýta: „Ako to zvládneš?“; „Čo ak to nezvládneš?“ A tam, ak nie sme opatrní, začne tento hlas znieť silnejšie ako ten Boží.
Pán Ježiš však hovorí: „Dúfajte! Ja som premohol svet.“ Sú to slová, ktoré sa nachádzajú napísané aj na pomníku mojej starej mamy. Sú to vskutku silné slová. Viete, priatelia! My ako ľudia, akokoľvek to myslíme úprimne, dokážeme v tomto smere iba jedno: prejaviť, resp. vyjadriť sústrasť. Ale to je aj všetko, čo dokážeme. Avšak keď tieto slová vysloví Ježiš, zrazu to má celkom iný rozmer, kvalitu a hĺbku. Áno, my, ľudia, vieme v takej smutnej chvíli niečo milé povedať. Možno objať smútiacich, aby cítili pri sebe ľudské teplo. No pravda je taká, že ani tieto milé a nežné gestá ani slová neprekonajú hĺbku strachu, ktorý sa nás v tej chvíli zmocňuje. To dokáže iba Jeden – Duch Boží.
Pán Ježiš šiel cestou utrpenia a smrti – za nás. Prekonal dokonca brány pekla. Skrze svoje vzkriesenie nám daruje život, ktorý už nikdy nekončí. Už toto samotné je útecha a potešenie, ktoré dokáže prekonať všetok strach. Nuž a s touto útechou, s týmto potešením môžeme nielen žiť, ale aj odchádzať vo chvíli smrti z tohto sveta a raz aj vkročiť do samotnej večnosti.
Drahí priatelia! Tak či onak: Ježiš nepopiera, že súženie existuje. Nevytvára ilúziu života bez bolesti. Hovorí o nej priamo, bez príkras, a práve preto sa Jeho slová môžu stať skutočnou oporou. Ježiš vie, o čom hovorí. V tejto časti Evanjelia podľa Jána sa nachádzame v predvečer Jeho ukrižovania. Je to záver Jeho rozlúčkovej reči s učeníkmi. Už o chvíľu ich opustí. Už o chvíľu na nich doľahne tma Getsemanskej noci, roztrúsenosť, strach, zrada, bolesť. Ježiš vie, že prichádzajú hodiny, keď sa ich svet otrasie v základoch.
A predsa, práve v tejto chvíli, v tejto temnote, im hovorí: „Dúfajte!“ Nie je to len výzva k odvahe. Je to výzva k zakotveniu. V Ňom. V Tom, ktorý už vopred hovorí: „Ja som premohol svet.“ On nehovorí: „Premôžem svet, ak všetko pôjde dobre.“ Ale: „Premohol som.“ Už teraz. Skôr než príde ukrižovanie, Ježiš hovorí ako víťaz. Nie preto, že by kríž a smrť neboli skutočné, ale preto, že ich skutočne prekonal. Prešiel najhlbším strachom. V Getsemanskej záhrade ho naplno okúsil. „Moja duša je smutná až na smrť,“ povedal svojim učeníkom. Modlil sa, potil krv, prosil Otca, či by kalich bolesti nemohol minúť. A práve tam, práve v modlitbe, sa Ježiš stretáva so svojím strachom. Nie útekom od neho, nie snahou ho umlčať, ale v rozhovore s Otcom. Tam sa rodí sila, ktorá Ho vedie na kríž. A tam sa aj pre nás otvára cesta, ako žiť vo svete súženia. Tou cestou je modlitba, drahí priatelia!
Rogate! Modlite sa! Nie ako posledná možnosť, keď už nič iné nepomáha, ale ako spôsob života v tomto svete. Ako každodenné dýchanie duše. Modlitba nie je kúzelná formulka, ktorá odháňa problémy. Je to rozhovor so živým Bohom. Je to hlas srdca, ktoré sa nenechá zničiť strachom, ale ktoré sa otvára dôvere. Nie však dôvere vo vlastnú silu, ale v Toho, ktorý povedal: „Ja som premohol svet.“
Modlitba v Ježišovom mene je viac než len prosba o pomoc. Je to pripomenutie si, ku komu patríme. Kto za nás zápasil. Kto vošiel do najväčšej temnoty a vyšiel z nej ako víťaz. Keď sa modlíme v Ježišovom mene, neprichádzame pred Boha sami. Neprichádzame ako ľudia, ktorí musia dokázať, že si zaslúžia vypočutie. Prichádzame ako tí, za ktorých sa už niekto prihovoril. Prichádzame v mene Syna, ktorého Otec vždy počúva. To je sila modlitby, ktorá premáha strach.
Bratia a sestry, nebojme sa priznať, že máme strach! Modlitba nezačína tam, kde sme silní, ale tam, kde sme slabí. Tam, kde nevládzeme. Tam, kde nevieme, čo povedať. Tam sa Duch prihovára za nás vzdychmi, ktoré nemožno vyjadriť slovami. A práve tam sa učíme, že modlitba nie je len o našich slovách, ale o Božej prítomnosti. V modlitbe sa nemusíme hrať na niečo, čím nie sme. Nemusíme predstierať, že všetko zvládame. Stačí byť úprimní. Tak ako aj Ježiš v Getsemane.
Tento svet nás učí, že strach treba prehlušiť. Zábavou, výkonmi, hlukom, útekom. Ale Kristus nám ukazuje inú cestu. Vstúpiť do strachu modlitbou. Nie kvôli tomu, aby sme ho zázračne odstránili, ale aby sme ho prežili s vedomím, že nás Boh nesie. Aby sme ho prežili nie sami, ale v spojení s Ním.
Možno si poviete – ale mne sa často modliť nechce. Alebo neviem ako. A možno ste sa modlili a nič sa nezmenilo. Ježiš ani nám nesľubuje, že všetko sa zmení hneď. On sám na modlitbe prežil odmietnutie – „Otče, ak je možné, nech ma tento kalich minie…“ – ale odpoveď bola kríž. A predsa bol vypočutý. Nie tým, že kalich obišiel, ale tým, že Ho Otec nenechal v samote. Vstal z mŕtvych. A aj my, keď sa modlíme, možno neodídeme s vyriešenými problémami. Ale môžeme odísť s vedomím, že nie sme sami. Že náš strach nie je väčší než Jeho láska. Že naše súženie nemá posledné slovo. Posledné slovo patrí Kristovi – „Ja som premohol svet.“
A tak dnes, v túto nedeľu Rogate, nás Boh pozýva: Rozprávajte sa so mnou! O svojich strachoch, o svojich nádejach, o svojich ťažkostiach. Nezatvárajte si srdce! Nezostávajte sami v tichu svojich obáv! Príďte! Volajte! Niekedy stačí len jedno slovo: „Pane!“ Ale to slovo, keď je vyslovené zo srdca, otvára nebo. Viete, možno aj v tejto chvíli niekto z vás nesie niečo ťažké. Možno máte obavy z budúcnosti, možno vás tlačí minulosť. Možno vám zoviera hrdlo niečo, čo nikomu neviete povedať. Ale Kristus to počuje. Kristus to nesie. On, ktorý premohol svet, nie je ďaleko. Je blízko. A pozýva vás: „Modlite sa.“
Nie ako povinnosť. Ale ako cestu. Cestu dôvery. Cestu, na ktorej sa strach nerozplynie ako ranná hmla, ale kde získava inú váhu – lebo už ho nenesieme sami. Už ním nekráčame sami. Ježiš hovorí: „Ja som premohol svet.“ A práve preto, keď sa modlíme, dejú sa zázraky. Možno nie tie, ktoré čakáme. Ale zázrak pokoja. Zázrak dôvery. Zázrak tichej istoty, že svet – aj s celým svojím súžením – už nemá posledné slovo.
Drahí bratia, milé sestry, nech je táto nedeľa Rogate pre nás pozvaním obnoviť ten tichý, no mocný rozhovor s Bohom. Nielen v chráme, ale aj doma. V kuchyni. V nemocničnej izbe. Na prechádzke. V noci, keď nemôžeme spať. V dňoch, keď sa nám trasie zem pod nohami. Dúfajte! Modlite sa! Lebo On, ktorý premohol svet, ide s vami. Amen.
Pomodlime sa: Pane Ježiši Kriste, Ty si povedal: „Na svete máte súženie, ale dúfajte! Ja som premohol svet.“ Ďakujeme Ti, že tieto slová si nevyslovil z výšky a bezpečia, ale z lásky, ktorá pozná aj bolesť, aj strach, aj osamelosť. Ty vieš, čím prechádzame. Vieš, čo nás trápi. Ty si vošiel do tmy, aby si nám priniesol svetlo. Vošiel si do zápasu, aby sme my v Tebe našli pokoj. Ďakujeme Ti za dar modlitby – za tú tichú cestu k Tebe, po ktorej môžeme prichádzať aj s trasúcimi sa slovami, aj so srdcom, ktoré nevie hovoriť, aj s bremenami, ktoré nevieme uniesť sami. Ďakujeme, že nás neodmietaš. Že nás nežiadaš, aby sme boli silní, ale nás voláš, aby sme boli úprimní. Prosíme Ťa, Pane, uč nás modliť sa. Uč nás nevzdávať sa, keď neprichádzajú rýchle odpovede. Uč nás dôverovať aj vtedy, keď sa veci nedejú podľa našich predstáv. Daj nám milosť vnímať, že nie sme sami – že v modlitbe nás nesieš, a v modlitbe nás premieňaš. Buď nablízku všetkým, ktorí dnes bojujú so strachom. Tým, ktorí sa boja o svoje zdravie, o deti, o budúcnosť. Buď svetlom tým, ktorých zahaľuje tma. Buď oporou tým, ktorí sa cítia slabí. A nám všetkým daj srdce, ktoré sa k Tebe každý deň obracia. Nie zo zvyku, ale z lásky. Nie zo strachu, ale z dôvery. Veď nás, Pane, k Tebe. V každej chvíli, v každom súžení, v každej modlitbe. Lebo Ty si náš Víťaz. Ty si premohol svet. Tebe patrí vďaka, sláva i nádej – dnes i naveky. Amen.
S použitím viacerých prameňov
