6. po sv. Trojici – najprv sa zmier s bratom, a potom príď …
Written by radovan on júl 23, 2025 in - No Comments
- nedeľa po sv. Trojici – 27.7.2025
„… najprv sa zmier s bratom, a potom príď …“
Milosť vám a pokoj od Toho, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde! Amen.
Matúš 5, 21–26
21 Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ; kto by však zabil, prepadne súdu. 22 Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá na brata, prepadne súdu, a kto by bratovi povedal: Hlupák! – prepadne najvyššiemu súdu; kto by mu však povedal: Blázon! – prepadne ohnivému peklu. 23 Keby si teda prinášal dar na oltár, a tam by ti prišlo na um, že tvoj brat má niečo proti tebe, 24 nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď; najprv sa zmier s bratom, a potom príď a obetuj svoj dar. 25 Pokonaj sa čím skôr so svojím protivníkom, dokiaľ si s ním na ceste, aby ťa protivník neodovzdal sudcovi, sudca strážcovi a neuvrhli ťa do väzenia. 26 Vpravde hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do poslednej koruny.
Milí bratia a sestry v Kristovi!
Dnešné Ježišove slová z reči na vrchu nás stavajú pred zrkadlo, v ktorom sa nevidíme tak, ako by sme sa možno chceli vidieť – ako slušní, pokojní, úctiví ľudia, ktorí by si na vraždu nikdy netrúfli. Ale Ježiš odkrýva niečo hlbšie. Odkrýva, že vražda nezačína pri skutku, ale v srdci. A že tam, v srdci človeka, sa odohráva boj, ktorý rozhoduje, či budeme žiť životom podľa tohto sveta, podľa zákona alebo životom v Kristovi.
Pán Ježiš nás nechce len vyučovať o prikázaniach. Neprišiel ako druhý Mojžiš s novým súborom pravidiel. On prišiel ako Ten, ktorý je nad zákonom – ako Pán zákona. Jeho slovo nie je doplnkom Starého zákona, ale jeho naplnením. A preto Jeho výklad prikázaní ide ďalej, než sme zvyknutí. Nezostáva pri skutkoch – ide k motívom. Nezostáva pri dôsledkoch – ide k príčinám. A preto dnešné evanjelium je tak náročné – lebo hovorí o niečom, čo nosíme hlboko v sebe: o hneve.
„Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ! A kto by zabil, pôjde pred súd. Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá na svojho brata, pôjde pred súd.“ Takto začína Pán Ježiš. On nepopiera 5. prikázanie. Naopak! Ukazuje, že jeho skutočný rozsah je omnoho širší, než sme si ochotní pripustiť. Čo je to vražda? V očiach Boha je vraždou nielen to, keď niekomu vezmeme život. Vražda sa môže začať oveľa skôr – v myšlienke, v pocite, v postoji. Je to hnev, ktorý nechce druhému nič dobré. Je to nenávisť, ktorá chce, aby druhý zmizol. Je to opovrhnutie, ktoré vnútorne degraduje hodnotu druhého človeka.
Piatym prikázaním nás Boh učí: „Chcem, aby si nechal druhého žiť.“ To znamená viac než len nezabiť ho. Znamená to rešpektovať jeho život, chrániť ho, vážiť si ho, priať mu dobro. A to je v ostrom protiklade k hnevu. Hnev je ako oheň. Rozhorí sa rýchlo, rozšíri sa ľahko a ničí všetko naokolo. Jeho iskra preskočí z rany, z nepochopenia, z urážky, z pocitu krivdy. A keď ho neuhasíme, môže nás strhnúť k tomu, čo by sme inak neurobili – k slovám, ktoré zraňujú. K skutkom, ktoré ubližujú. K mlčaniu, ktoré zabíja blízkosť.
Vražda totiž nemusí byť len fyzická. Ježiš vie, že človeka možno „zabiť“ aj slovom. Že možno niekoho umlčať, odvrhnúť, vymazať zo svojho života bez jedinej kvapky krvi. Niekedy stačí „rachá“ – hebrejské slovo pohŕdania – výraz, že si niekto nezaslúži našu úctu, ba ani našu prítomnosť. A Ježiš hovorí: aj ten, kto toto urobí, pôjde pred súd. To je tvrdé slovo. Tvrdé, lebo sa týka každého z nás. Veď kto z nás by mohol povedať, že nikdy nezhrešil hnevom? Že sa nikdy nepovyšoval nad druhého? Že nikdy nevyslovil alebo aspoň nepomyslel niečo, čo by ubíjalo? Priznajme si to! V každom z nás sa ukrýva vrah. Ak nie v rukách, tak v srdci. Ale práve preto nás Pán Ježiš nechce nechať v tom stave. On nie je len sudca – On je Spasiteľ. A preto vedie našu pozornosť ďalej – k zmiereniu.
V strede tejto reči zrazu zaznie zvláštna výzva: „Ak teda prinášaš svoj dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť s bratom; potom príď a obetuj svoj dar.“ Ak máme predstavu, že náš vzťah s Bohom možno udržiavať oddelene od našich vzťahov s ľuďmi, Ježiš nám ju berie. Hovorí: ak máš problém s bratom, máš problém s Bohom. Ak si nezmierený so svojím blížnym, tvoja bohoslužba je neúprimná.
Bratia a sestry! To je nesmierne vážna vec. Lebo my niekedy radi zametáme veci pod koberec. Utešujeme sa tým, že Boh predsa rozumie, že sa modlíme, že chodíme do kostola. Ale Ježiš hovorí: ak má tvoj brat niečo proti tebe – nie len ty proti nemu! – choď sa zmieriť. Ty máš konať. Ty máš urobiť prvý krok. A to je tá ťažká, pokorujúca časť. Lebo povedať niekomu: „odpusť mi“ je jedna z najťažších vecí. Vyžaduje si to priznať chybu, zložiť masku, vystaviť sa možnému odmietnutiu. Ale práve to je cesta za Kristom. Nie cesta pohodlia, ale pokory. Nie cesta vlastnej spravodlivosti, ale Jeho milosti.
Drahí priatelia! Život v Kristovi je životom zmierenia. Nie je to len jednorazové „prepáč“, ale postoj srdca. Ochota opakovane vystupovať z hrdosti, vstupovať do vzťahov a niesť bremeno odpustenia. A to nie je ľahké – ale je to nevyhnutné. Kto si nesie v srdci hnev, zášť, pomstu, ten sa vzdialil od Krista. Ten nežije v Ňom, ale v sebe. Ježiš ide ešte ďalej. Nehovorí len o vzťahoch medzi ľuďmi. Hovorí, že ak niečo také máme vo svojom živote, potom ani naša modlitba, ani naše vyznania viery, ani naše spevy a obete nemajú zmysel. Boh nechce naše slová, ak sú naše vzťahy plné mlčania. Boh nechce naše piesne, ak naše srdcia v sebe držia nenávisť. A to je obrovská výzva. Lebo to znamená, že život v Kristovi nie je len otázkou medzi mnou a Bohom, ale aj medzi mnou a druhými. Nemôžeme milovať Boha, ktorého nevidíme, ak nevieme žiť v láske s bratom, ktorého vidíme.
Sestry a bratia! Na záver Ježiš pripomína ešte jednu vec. A síce, že je čas. Že žijeme ešte v čase milosti. „Zmier sa rýchlo so svojím protivníkom, kým si ešte na ceste s ním, aby ťa neodovzdal sudcovi.“ Ježiš hovorí: teraz je čas konať. Teraz je čas odpustiť. Teraz je čas prosiť o odpustenie. Kým ešte kráčame vedľa seba. Kým ešte máme možnosť dotknúť sa jeden druhého, podať ruku, vysloviť slovo. Lebo príde čas, keď už to nepôjde. Nevieme, koľko máme času. Nevieme, dokedy budeme môcť hovoriť. Ale práve preto je každá chvíľa, keď žijeme so svojím bratom a sestrou, darom. Milosťou. Príležitosťou zmieriť sa. A tým naplniť to, čo znamená žiť v Kristovi – žiť ako ten, kto sa zmieril s Bohom, a preto sa zmieruje aj s ľuďmi.
Bratia a sestry, dnešné evanjelium je tvrdé. Ale je aj krásne. Lebo nám neponúka len zákon – ponúka nám Krista. A len v Ňom môžeme naplniť zákon. Nie zo strachu pred súdom, ale z lásky, ktorá nám bola daná. Preto nechajme Krista, aby nás viedol na ceste zmierenia! Nechajme, aby v nás hasol hnev a vzplanula milosť! Lebo tam, kde sa brat stretne s bratom, sestra so sestrou a obaja sa sklonia k odpusteniu, tam prebýva Kristus. A tam je pravý život – život v Kristovi. Amen.
Kajúca modlitba pred Večerou Pánovou
Pane Ježišu Kriste, stojím pred Tebou so sklonenou hlavou a srdcom plným nepokoja. Tvoje slovo ma dnes zasiahlo – ostré ako meč, pravdivé ako svetlo. Ukázal si mi, čo nosím vo svojom vnútri. Nie ruky, ale moje srdce je poškvrnené. Nie skutky, ale hnev, ktorý v sebe živím, ma usvedčuje pred Tebou. Priznávam, že som sa často hneval, že som voči svojmu bratovi alebo sestre prechovával zlobu, že som ich zneuctil slovom, myšlienkou alebo mlčaním. Niekedy som im neprial život – ani ich blízkosť, ani odpustenie. Namiesto pokoja som niesol v sebe tvrdosť, namiesto zmierenia som volil odstup, namiesto Tvojej cesty som si vybral svoju vlastnú. Preto Ťa prosím, Pane: odpusť mi. Zmiluj sa nado mnou pre svoju lásku, nie pre moje zásluhy. Ty si zomrel aj za môj hnev, za moju pýchu, za každé tvrdé slovo. Daj mi nové srdce, ktoré sa nebojí skloniť, ktoré vie poprosiť o odpustenie, ktoré túži po zmierení viac než po vlastnej pravde. Pane, ak som ja zarmútil brata – daj mi silu a odvahu ísť a zmieriť sa. Ak má brat niečo proti mne – daj mi múdrosť a pokoru, aby som neodkladal čin milosti na neskôr. Prosím Ťa, Pane, nedopusť, aby som sa priblížil k Tvojmu stolu s nezmiereným srdcom. Nech nie je moje prijímanie iba vonkajším gestom, ale skutočným prijatím Teba – Pána zmierenia a pokoja. Obmy ma svojou krvou, obnov ma svojím Duchom a priveď ma opäť do spoločenstva s Tebou i s mojimi bratmi a sestrami. Ty si jediný, ktorý má moc uzdraviť, odpustiť a darovať nový začiatok. Tebe patrí vďaka, česť a chvála teraz i naveky. Amen.
