6. pôstna nedeľa (Kvetná) – posledné slovo pred krížom, prvé slovo z kríža
Written by radovan on mar 26, 2021 in - No Comments
- pôstna nedeľa (Kvetná) – 28. 3. 2021
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Lk 23, 26 – 34
26 Keď Ho viedli, pochytili istého Šimona Kyrenejského, ktorý šiel z poľa, a položili naňho kríž, aby ho niesol za Ježišom. 27 Nasledoval Ho veľký zástup ľudu a žien, ktoré žialili nad Ním a oplakávali Ho. 28 Ale Ježiš sa obrátil k nim a povedal: Dcéry jeruzalemské, nenariekajte nado mnou. Ale nariekajte radšej nad sebou a nad svojimi deťmi! 29 Lebo, ajhľa, prichádzajú dni, v ktorých sa bude hovoriť: Blahoslavené neplodné a životy, ktoré nerodili, a prsia, ktoré nekojili. 30 Vtedy začnú hovoriť vrchom: Padnite na nás! a pahorkom: Prikryte nás! 31 Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa bude diať so suchým? 32 A viedli aj iných dvoch zločincov, aby ich popravili s Ním. 33 Keď prišli na miesto, ktoré sa menuje Lebka, tam Ho ukrižovali, aj tých zločincov, jedného sprava a druhého zľava. 34 Ježiš povedal: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.
Drahí bratia a milé sestry!
To, čo sme dnes čítali, to bolo posledné slovo Ježiša Krista pred krížom a Jeho prvé slovo na kríži. Slovo pred krížom hovorí o Božom súde a to slovo na kríži zas o Božom odpustení. Ak chceme pochopiť, o čo vlastne pri Kristovej smrti ide, musíme sa naplno otvoriť pre jedno i pre druhé slovo. Oni totiž nerozlučne patria k sebe. Obidve hovoria o Božom riešení ľudského hriechu. Boh je spravodlivý Boh, ktorý súdi a ktorý trestá hriech. Boh je však aj milostivý Boh, ktorý odpúšťa hriech. Keby sme si dnes prečítali len slovo o odsúdení a súde, tak by nám nezostalo nič, len si zúfať. A keby sme tu mali iba slovo o odpustení, tak by sme zas nerozumeli, pred čím sme vlastne boli zachránení a čoho sme boli ušetrení. Len ten, bratia a sestry, kto s plnou vážnosťou vezme slovo o skutočnosti súdu, ten s plnou vážnosťou vezme aj slovo o potrebe odpustenia.
Drahí priatelia, kríž Pána Ježiša by nebol potrebný, keby to s nami nebolo až také zlé. Naša situácia by nebola taká vážna, keby Boh nebral vážne náš hriech. Veď tam, kde niet odsúdenia, tam netreba ani odpustenie. Kde nič nehrozí, netreba sa ničoho báť. Lenže Boh berie náš hriech veľmi vážne a inak ani nemôže, pretože je svätý a spravodlivý Sudca celého sveta. A preto je naša situácia taká vážna. Avšak do tejto napätej chvíle zaznieva slovo o odpustení. Ak máme, milí bratia a sestry, v tento dnešný deň prežiť vďačnosť za odpustenie, musíme najprv prežiť veľkosť našej stratenosti. Musíme prežiť vážnosť situácie pred Bohom. Lebo ten, kto neprežije veľkosť svojej biedy, ten neprežije ani veľkosť Božej milosti. A tak sa spoločne pozrime na tieto slová – na slovo o súde i na slovo o odpustení.
Rímski vojaci vedú Ježiša z Jeruzalema na miesto popravy, na Golgotu. Čítali sme, že Ho tam sprevádza veľký zástup ľudí, medzi ktorými je aj mnoho žien. Tie nad Ním nariekajú. V Orientálnom svete sa zvyknú pri pohreboch najímať tzv. „plačky“. Ich úlohou je vytvárať takú typickú pohrebnú atmosféru, tým, že budú hlasno nariekať a kvíliť. V tomto prípade však nešlo o najaté plačky, ale o ženy, ktorých plač bol prejavom úprimného súcitu s Kristom. Veď Ho čaká najhroznejšia smrť, akú v tej dobe poznali. A tu prichádza prekvapenie! Ježiš tieto slzy a súcit žien odmieta. Prečo to robí? Hrá sa tu snáď Ježiš na nejakého hrdinu a plač nad Ním je pre Neho len akýmsi prejavom slabosti? Prečo to robí? Preto, bratia a sestry, lebo plač a súcit je tu v danej chvíli nad nepravou osobou. „Dcéry jeruzalemské, nenariekajte nado mnou! Ale nariekajte radšej nad sebou a nad svojimi dietkami!“ Ježiš tak vtedy ako ani dnes nepotrebuje náš súcit. Tak ako vtedy, tak aj dnes hovorí : „Vy ste tí, ktorých treba ľutovať, nie mňa. Vy ste tí, ktorí potrebujete môj súcit, nie ja váš!“ Ježiš ide na kríž, no neľutuje seba, keď ide na kríž. On ľutuje nás, a práve preto ide na kríž. A prečo nás ľutuje? Pretože naša situácia je vážna. „Dcéry jeruzalemské, keby ste vedeli, čo vás čaká, plakali by ste nad sebou a nad svojimi deťmi.“ Čo to bolo, milí priatelia, čo mali obyvatelia Jeruzalema pred sebou? To isté, čo máme pred sebou my. A to je Boží súd. Ježiš tu vyslovuje proroctvo o Božom súde, ktorý príde na Jeruzalem a ktorý príde na celý svet. Prečo prišiel Boží súd na Jeruzalem? Pre jeho nekajúcnosť! Izrael odmietol konať pokánie, ku ktorému ich Kristus volal. A tak Ježiš musí zaplakať nad mestom, ktoré nechce zaplakať nad sebou. Ježiš preto nechce vidieť naše slzy súcitu nad Jeho utrpením, ale naše slzy pokánia a ľútosti nad svojim hriechom. Bratia a sestry, všimnime si: Ježiš predtým ako kladie život za nás, nehovorí o Božej láske, ale o Božom súde. Ináč by sme krížu nerozumeli. Nevedeli by sme, na čo bol potrebný. Ježišovo posledné slovo pred krížom je teda posledným varovaním. Je to volanie k pokániu, pretože bez pokánia nám nepomôže ani Jeho kríž. Teda nie slzy súcitu s Ním, ale slzy pokánia nad sebou samým.
Milí priatelia, je možná nejaká záchrana pre týmto trestom? Existuje ešte aj iné riešenie hriechu okrem trestu? Môžeme my niečo urobiť, aby sme svoje hriechy odčinili? Niečo, čo by Boh uznal? Biblia hovorí, že nie. Ale to, čo my nemôžeme urobiť pre seba, to môže Kristus urobiť pre nás. Biblia hovorí, že odplata za hriech je smrť. Hriech teda zabíja. A tu sme svedkami Božej milosti, keď vidíme, že hriech nezabil vinného, ale zabil nevinného. Ak Boh chcel, aby hriech nezabil nás, musel dopustiť, aby hriech zabil toho nevinného, Jeho Syna. Na Ježišovom živote, bratia a sestry, jasne vidíme, že On sa pre hriešnikov a medzi hriešnikov narodil, spolu s nimi žil, zomrel medzi nimi, ba čo viac, zomrel za nich. Z nášho ľudského nazerania, potom ako sme si vysvetlili celý ten nezmyselný a vykonštruovaný proces s Ježišom, by sa nám mohlo zdať, že šlo o vraždu. Z Ježišovho pohľadu to však bola obeť. Dal sa zabiť dobrovoľne. Ako obeť za človeka. Táto obeť tak zmierila svätého Boha s hriešnym človekom. Vďaka tomu môže Ježiš vyriecť prvé slovo z kríža : „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!“
Toto, drahí bratia a milé sestry, je druhé riešenie pre hriech. Teda nielen trest, ale aj odpustenie hriechu. Je fakt, že niet lacného odpustenia hriechu. Možno nám v čase pôstu viackrát napadla myšlienka : Nemohol Boh odpustiť aj bez kríža? Vyriešiť to tak ako my? Keď sa prehrešíme voči sebe, odpustíme si a žijeme ďalej. Nie, nemohol. Boh totiž nie je súkromná osoba. On je, povedzme to tak: „úradná“ osoba. Sudca celého sveta. Keď je niekto v našej spoločnosti vrahom, nečakáme, že ho sudca poklepe po pleci a povie: To je OK! Teraz choď domov a už nikoho nezabíjaj! Veď by to bola do neba volajúca nespravodlivosť! Spravodlivosti predsa musí byť zadosťučinené! Pravda je však taká, že naše zákony trestajú zločiny, ale netrestajú hriechy. Boh však trestá hriech. A tak tu stojíme pred najväčšou Božou dilemou: Boh je spravodlivý a hriech preto musí potrestať. No Boh je aj milostivý a hriešnika chce zachrániť. Čo teda Boh urobí? Potrestá hriech a zachráni hriešnika.
Chváľme za to dnes nášho nebeského Otca! Márne by sme plakali pre svoje hriechy, keby nebolo kríža. Pretože nie naše slzy, ale krv nášho Pána Ježiša Krista nás očisťuje od hriechov. Takisto Boh neprijíma pokánie bez kríža svojho Syna. Nemôže odpustiť hriech, ak sa niekto cíti byť bezhriešnym a spravodlivým. Jedine kríž Božieho Syna a naša viera v to, čo sa deje na kríži, umožňuje odpustenie. Bez kríža je pokánie márne, ale bez pokánia je aj kríž zbytočný. Pamätajme na to dnes, milí priatelia! A síce na to, že Kristova akcia vyžaduje našu jasnú a jednoznačnú reakciu. Kiežby pokánie a ľútosť na sebou samým neboli našou reakciou iba počas Veľkého, resp. Tichého týždňa, do ktorého dnes vstupujeme! Kiežby sa pokánie a ľútosť nad sebou samým stali našim celoživotným programom! Amen.
Pomodlime sa : Drahý náš Pane Ježiši Kriste! Svet sa k Tebe obrátil chrbtom a ukázal Ti chlad odmietnutia a opovrhnutia. Kráčaš v ústrety smrti, na Golgotu – strápený nielen fyzickou bolesťou, ale aj psychickou ťarchou opustenosti, samoty. Hriechy sveta Ťa delia od Tvojho Otca, s ktorým si bol v dokonalom spoločenstve od vekov. Pocit odlúčenia si zatiaľ ešte nikdy neokúsil. Teraz tento kríž musíš znášať, aby sme my mali pokoj a nemuseli my sami znášať Boží hnev a večné utrpenie. Dnes sa s Tebou nachádzame na ceste cez Jeruzalem smerom na Golgotu. Daj, aby sme si plne uvedomili, že tam kráčaš nie kvôli svojej vine, ale kvôli našej. Ďakujeme Ti za to, že si nám tak mocne preukázal lásku. Daj aj nám silu k tomu, aby sme Ťa aj my vedeli nezištne milovať, nasledovať Ťa a dôverovať Ti. Zmiluj sa nad nami a urob si z nás svojich vďačných služobníkov! Amen.
Použité materiály: Myšlienky p. Rastislava Betinu, kazateľa v Cirkvi Bratskej
Video link
