7. po sv. Trojici – k svobodě je dlouhé putování
Written by radovan on júl 10, 2024 in - No Comments
- po sv. Trojici – 14. 7. 2024
„… k svobodě je dlouhé putování …“
Suspírium : Ďakujte Hospodinu, lebo je dobrý, lebo naveky trvá Jeho milosť. Blúdili púšťou, po samote, nenašli cestu k obývateľnému mestu. Hladní a smädní boli, duša im chradla v tele. Vo svojom súžení volali k Hospodinu a On ich vytrhol z ich úzkosti. Viedol ich rovnou cestou, aby prišli k obývateľnému mestu. Nech ďakujú Hospodinu za milosť, za Jeho divné skutky na ľuďoch, že dušu smädnú ukojil a hladnú dušu dobrým nasýtil. Amen. (Ž 107)
2M 16, 2 – 3. 11 – 18
Celý zbor Izraelcov reptal proti Mojžišovi i Áronovi na púšti. Izraelci im povedali: Keby sme radšej boli zomrel rukou Hospodinovou v Egyptskej krajine, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa, keď sme jedávali chleba do sýtosti! Ale vy ste nás vyviedli na túto púšť, aby ste hladom na smrť umorili celé toto zhromaždenie. Vtedy Hospodin riekol Mojžišovi: Počul som reptanie Izraelcov. Povedz im toto: Podvečer budete jesť mäso a vždy ráno sa nasýtite chlebom a spoznáte, že ja som Hospodin, váš Boh. Večer prileteli prepelice a pokryli tábor a ráno ležala vrstva rosy okolo tábora. Keď rosa uschla, hľa, na púšti ostalo čosi na zemi drobné, zrnité, drobné ako inovať. Keď to Izraelci videli, hovorili jedne druhému: Čo je to? Lebo nevedeli, čo je to, a Mojžiš im povedal: To je chlieb, čo vám dal Hospodin za pokrm. To je to, o čom Hospodin prikázal: Zbierajte z toho každý, koľko kto zje, ómer na osobu. Každý si naberte podľa počtu duší, ktorý máte v stane. Izraelci urobili tak. Nazbierali jeden viacej, druhý menej. Keď to potom merali ómerom, ten, čo nazbieral viacej, nemal nadbytok, a ten, čo menej, nemal nedostatok. Každý nazbieral, koľko zjedol.
Milé sestry, drahí bratia v Kristovi!
Myslím, že asi všetci si ešte pamätáme udalosti z novembra ´89. V česko – slovenských novodobých dejinách dostali pomenovanie „zamatová revolúcia“. Vieme, čo sa vtedy stalo, a preto nie je potrebné tu o tom teraz dlho hovoriť. No na jednu vec by som predsa len chcel poukázať. Mnohí noví politici na scéne sa vtedy občanom snažili nahovoriť, že do piatich rokov bude z našej vlasti druhé Švajčiarsko. Čas však plynul, prešlo sľúbených päť rokov a vidina Švajčiarska bola akosi v nedohľadne. Prešlo ďalších päť rokov a vtedy už mnohým začalo dochádzať, že cesta z plánovaného hospodárstva k hospodárstvu trhovému, kapitalistickému až taká jednoduchá, ľahká, rýchla a bezproblémová nebude. Dnes, po takmer 35 rokoch od zmeny režimu už vidíme veci opäť jasnejšie. Iste, nie je našou úlohou, aby sme porovnávali, čo bolo vtedy a čo je teraz. To by bola dlhá téma a myslím si, že nie sme celkom fundovaní k tomu, aby sme vedeli zaujať nezaujaté postoje. Fakt je, že nie vždy sme dokázali a dokážeme chápať demokraciu ako výdobytok tejto zmeny. Mnohí si ju stále mýlia s myšlienkou, že teraz si môžeme robiť, čo chceme. Ale to je už anarchia. Nie vždy sa ľudia, ktorí väčšinu života prežili v komunistickom systéme, dokážu oslobodiť od strachu, či ma niekto nesleduje a neudá za moje presvedčenie, názory a postoje. Ani cirkev, zdá sa, na túto zmenu, keď musela dlhý čas fungovať pod tlakom, v akejsi improvizácii, nebola celkom pripravená. Síce nám bolo umožnené vyučovať náboženstvo na školách, ale my sme dlhé roky nemali poriadne učebnice a didaktické materiály potrebné pre dobrú realizáciu pedagogického poslania. A to je len jeden z mnohých problémov.
Sestry a bratia, cesta v ústrety slobode nie je bez problémov. Cesta z otroctva nie je bez prekážok. Cesta do zasľúbenej zeme je naplnená skúškami. Izraelcov stretávame v nie práve závideniahodnej situácii. Opustili síce Egypt, krajinu, v ktorej boli otrokmi, no teraz sa ocitli uprostred púšte. Zásoby vody sa míňajú. Aj jedla je stále menej a menej. V takejto kritickej situácii snáď ani Izraelcom nebudeme zazlievať, že začínajú reptať proti svojim vodcom – Mojžišovi a jeho bratovi Áronovi. Samozrejme, milí priatelia, Písmo sväté neschvaľuje takúto reakciu človeka. Kto reptá, ten nedôveruje Pánu Bohu. Kto reptá, vidí len problém, no nevidí východisko. Pri čítaní týchto slov sme preto veľmi blízko tomu, aby sme sa nad Izraelcami pohoršili: Nevďačná banda! Stále im niečo vadí! Nikdy nie sú spokojní! No pozrime sa na seba! Nemáme dnes aj my mnohí k Izraelcom blízko? My dokážeme vždy, za každých okolností, bez pochybností Pánu Bohu dôverovať? Som presvedčený, že každý z nás už v živote reptal. Avšak vďaka Bohu za to, že Jeho láska k nám je neskonale väčšia ako naša nedôvera voči Nemu. A tak nás netrestá tak, ako by sme si to zaslúžili. Veď ako sa v tejto chvíli museli cítiť bratia Mojžiš a Áron? Ako sa musel cítiť samotný Boh, keď počuje svoj vyvolený ľud hovoriť takéto slová? – Radšej sme mohli pokapať v Egypte! Ale aspoň s plným bruchom! Nič to, že sme boli otroci!
Áno, sestry a bratia, spomienky na Egypt. To je to, čo ohrozuje v tejto chvíli Boží ľud. Pomery v Egypte sa Izraelcom zdajú po krátkom čase ružové, aj keď skutočná situácia zotročeného ľudu bola podstatne iná. Hrnce mäsa a chlieb do sýtosti? Pokiaľ to Izraelci v Egypte vôbec mali – bolo to zaplatené ťažkou porobou, a to tak hmotnou ako i duchovnou. Veď pravda je taká, že práve v Egypte hrozila vyvolenému národu záhuba, likvidácia. Avšak problémy na ceste do Kanaánu a strádanie na púšti pôsobia na Izraelcov tak, že si úplne falošne skresľujú a prevracajú svoju situáciu, podliehajú ilúziám a klamom.
Áno, milí priatelia! Spomienky na staré časy. Tie dnes nepomôžu ani nám. Fakt je, že pred ´89. sa po určitých stránkach žilo jednoduchšie a ľahšie. Sociálne výhody a zabezpečenie – to všetko je dnes už len hudba minulosti. Dostatok práce, lacné potraviny. Zvlášť my, kresťania, by sme na toto obdobie nemali spomínať a horekovať nad tým, o čo všetko sme prišli. I keď mne osobne ako dieťaťu vtedy vôbec nič nechýbalo. A dodnes smelo každému poviem, že do svojich 12 rokov, kedy ma zastihla nežná revolúcia, som mal šťastné detstvo. No na druhej strane: Mám azda plakať za obdobím, keď kvôli svojim zborovým aktivitám boli zatváraní moji starší kolegovia vo farárskej službe? Mám plakať za obdobím, keď sa podnikali pomalé, ale isté kroky na likvidáciu cirkvi? Niekde rýchlejšie, niekde pomalšie? Mám plakať za časmi, keď sa z kresťanských chrámov stávali výrobné haly alebo pustli len tak, bez povšimnutia? Áno, milí priatelia, ani dnes nevidím veci ružovo. Medzi ľuďmi je stále veľa zla. Snáď ešte viac ako predtým. Niekedy sa tiež kradlo, ale aspoň to ostávalo u nás doma a ľudia si trošku pomohli. I keď tým nechcem povedať, že je to dobré a že schvaľujem krádež ako takú. No teraz sa kradne oveľa viac a naše štátne bohatstvo sa vyváža von, pričom benefit z toho majú iba niekoľkí vyvolení. Fakt je, že zmena politického systému nezmení ľudí a ich myslenie. A práve preto chcem poukázať na Izraelcov a na ich putovanie po púšti. Chcem poukázať na to, čo nás zmeniť môže.
Prechod z Egyptského otroctva do zasľúbenej zeme cez púšť je niečo, čo musí absolvovať každý jeden z nás. Egyptské otroctvo je v Písme svätom symbolom hriechu, v ktorom je človek od svojho narodenia spútaný. Pán Boh nás z tohto otroctva chce vyslobodiť. A spravil pre to maximum v osobe a diele svojho Syna Ježiša Krista. No obeť Božieho Syna je len prvým krokom na tejto ceste v ústrety slobode a večnosti v nebeskom kráľovstve. Je to nevyhnutný predpoklad toho, aby sme po tejto ceste vôbec smeli kráčať. No a práve medzi obeťou Božieho Syna a vstupom do zasľúbenej zeme, nebeskej otčiny sa nachádza púšť. To je náš život na tomto svete. Život, ktorý so sebou prináša množstvo krásnych okamihov, momentov. No takisto život, počas ktorého musíme prejsť množstvom skúšok, v ktorých sa má dosvedčiť naša viera, dôvera v Boha a vôbec to, či sme večnosti s Bohom hodní.
Sestry a bratia, fakt je, že Pán Boh každé naše reptanie počuje. On počul aj reptanie svojho národa. No niečo iné je dnes pre mňa ešte viac fascinujúcejšie, a síce – Božia reakcia na túto skutočnosť: Počul som reptanie Izraelcov. Povedz im toto : Podvečer budete jesť mäso a vždy ráno sa nasýtite chlebom a spoznáte, že ja som Hospodin, váš Boh. Pán Boh sa v hneve neodvracia od svojho ľudu. Naopak! Dáva im aj naďalej prísľub svojej prítomnosti a blízkosti. Aj naďalej im zasľubuje, že sa o nich bude starať a že ich počas putovania neopustí. A tak, každý večer zázračným spôsobom prilietavajú prepelice a ráno sa zas na púšti objavuje rosa, ktorá sa mení na mannu.
Takýmto spôsobom, milí priatelia, neraz zázračným, sa Boh stará i o nás. Veď koľkokrát sme už aj my bedákali ako vyžijeme? Ako budeme splácať to, či ono? No zatiaľ ešte nikto z nás neskončil pod mostom. Nehovorím, že sa dnes žije ľahko a bezproblémovo, no zatiaľ ešte vždy máme toľko, koľko potrebujeme. Iste, je to výsledok aj našej práce, ale nesporne i Božieho požehnania, bez ktorého by sme sa lopotili zbytočne.
Pán Boh sa teda o svoj ľud stará. Svojim požehnaním zachraňuje tých, ktorí sú Mu verní. A to nielen po materiálnej stránke, na ktorú sme si poukázali, ale aj po stránke duchovnej. Veď Hospodin Izraelcom nedaroval len prepelice, mannu a vodu, ale aj svoj zákon, svoju blízkosť a sprevádzanie nehostinnou púšťou. Aj o nás sa ten istý Boh stará. A opäť nielen po materiálnej stránke. Hospodin nás obdarúva aj duchovným požehnaním. Sýti nás svojim slovom. Tým, že vypočúva naše modlitby. V sviatostiach – v Krste svätom a vo Večeri Pánovej – nám odpúšťa hriechy a prijíma nás v nich za svojich synov a dcéry.
Jemu nech je za to od nás vzdávaná česť chvála a nie reptanie, ktoré je prejavom nespokojnosti s Božím vedením a nedôvery v Božie dokonalé plány s nami! Buďme verní v skúškach tohto života, aby sme sa dosvedčili ako tí, ktorí túžia vstúpiť do zasľúbenej zeme nebeského kráľovstva a sú na to pripravení! A napokon buďme vďační Bohu za každý dar z oblasti materiálnej i duchovnej, ktorým nás zahŕňa, lebo všetko je len z Jeho milosti a vôle! Amen.
Pomodlime sa : Pane náš, drahý nebeský Otče, Tebe ďakujeme za to, že nás robíš slobodnými. Nechceš, aby sme boli otrokmi ani vecí, ani ľudí. Nechceš, aby sme boli otrokmi hriechu a skončili vo večnom zatratení. Ty túžiš po tom, aby sme boli Tvojimi služobníkmi, ktorí sú pripravení plniť Tvoju vôľu a nechať sa Tebou viesť. Dnes sme si mohli opäť nanovo uvedomiť, že cesta z otroctva do slobody je neraz náročná a plná skúšok. Púšť nám kladie do cesty rôzne nástrahy. A práve vtedy sme v pokušení vzdať to a nekráčať viac za Tebou. Opäť začíname škúliť po starom živote, v ktorom sme Teba nepoznali a ani neponímali ako svojho Pána. No Ty si predsa nikdy nesľúbil, že nasledovanie Teba bude prechádzka krásnou záhradou. Naopak! Ty hovoríš : Kto chce ísť za mnou, nech vezme na seba svoj kríž a nasleduje ma! A na inom mieste: Tak ako prenasledovali mňa, tak budú prenasledovať aj vás. A preto Ťa prosíme: Pomôž nám vytrvať a zachovať vernosť práve vtedy, keď sme v pokušení rezignovať a nemať s Tebou už nikdy viac nič. Napokon Ti vzdávame vďaku za to, že sa o nás dokonale staráš, či Ťa už o to prosíme alebo ani nie. A tak voláme : Pane, zaopatruj nás i naďalej! Dávaj dostatok darov tak materiálnych ako i duchovných a nedaj zabudnúť na to, že žijeme len kvôli Tvojmu požehnaniu, ktoré nás zachraňuje od pádu i od zatratenia. Spoločne ešte voláme – Otčenáš…
