Pamiatka posvätenia chrámu – Záleží len na vernosti

Written by radovan on sep 28, 2016 in - No Comments

kostol_skica.optPamiatka posvätenia chrámu – 2. 10. 2016

„Záleží len na vernosti“

Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho Pána Ježiša Krista! Amen.

3 Mojžišova 26, 3. 11 – 15.31

Ak budete chodiť podľa mojich ustanovení a budete zachovávať moje príkazy a plniť ich, postavím svoj príbytok medzi vami, nesprotivím si vás. Budem chodiť medzi vami, budem vám Bohom a vy budete mojím ľudom. Ja som Hospodin, váš Boh, ktorý som vás vyviedol z krajiny Egypťanov, aby ste im neboli otrokmi; polámal som ihlice vášho jarma a dal som vám chodiť so vztýčenou hlavou.  Ak ma však nebudete poslúchať a nebudete plniť všetky tieto moje príkazy,  ak zavrhnete moje ustanovenia a moje právne predpisy vám budú odporné, takže nebudete plniť všetky moje príkazy a narušíte moju zmluvu, Vaše mestá zmením na rumovisko a spustoším vaše svätyne; nechcem voňať vaše obete príjemnej vône.

Slávnostné kresťanské zhromaždenie, milé sestry, drahí bratia v Pánovi!

Opäť po roku sa schádzame, aby sme v „prvú nedeľu po Michalovi“, ako je to v našom cirkevnom zbore zvykom, zasvätili slávnosť pamiatky posvätenia chrámu. Vychádzajúc z roku 1480, kedy sa objavuje prvá zmienka o existencii tohto chrámu, tohto roku si pripomíname jeho 536. výročie. Takto sa náš chrám Boží radí medzi najstarší evanjelický na dobšinskej doline a tiež medzi jedny z najstarších chrámov v Gemerskom senioráte vôbec. Dovolím si povedať, že pamiatka posvätenia chrámu  je jedna z najkrajších a najradostnejších slávností, ktoré počas roka máme. Veď to, že máme chrám; to, že sa máme kde schádzať; to, že tu má ešte kto prichádzať – to všetko, bratia a sestry, vôbec nie je také samozrejmé akoby sa to na prvý pohľad mohlo zdať. Veď len sa pozrime na to, koľko chrámov i v našom senioráte zarastá burinou, zíva prázdnotou, pustne, zapadá prachom a pavučiny v nich sa dajú takpovediac strihať nožnicami.

Každý rok, sláviac pamiatku posvätenia tohto chrámu, myslíme s vďačnosťou a úctou i na našich predkov, na ich obetavosť, pracovitosť, úsilie  i štedrosť. To všetko totiž stojí za tým, že tu dnes môžeme mať nádherný chrám, čo do architektúry i čo do vnútornej výzdoby – nádherné stredoveké maľby a fresky, veľké terazzo pred oltárom, dômyselne postavený organ, vysoký oltár, mohutné zvony s vysokou vežou, to je len zlomok veľkoleposti tohto chrámu.  Za tým všetkým, milí priatelia, vidíme veľkú túžbu našich predkov, uctiť si Pána Boha naozaj vo „veľkom štýle“.

Dovolím si povedať, že ako nasledovníci našich predkov ani my nezaháľame. Takto i tohto roku sa snažíme, aby dielo opravy, rôzne rekonštrukcie, prerábky, či výspravky v tomto chráme nezastali. Pustili sme sa do opravy vnútorných častí okolo organu, ktoré boli vskutku zničené, špinavé a v dezolátnom stave. Zrejme už aj tí, ktorí tu boli pred nami si pred tým zatvárali oči a radšej to ani nechceli vidieť. A tak všetko len pustlo a zhoršovalo sa. Ale s Božou pomocou je aj táto práca pred dokončením. Pustili sme sa do náročnej opravy samotného organu. Bolo to takpovediac v hodine dvanástej. Avšak i tieto práce postupne napredujú podľa finančných možností, ktorými disponujeme. To všetko, bratia a sestry, robíme v čase, keď medzi ľuďmi niet príliš veľa lásky k Pánu Bohu, o obetavosti, horlivosti a štedrosti ani nehovoriac. To všetko robíme v čase, keď mnohí len skonštatujú, čo všetko na kostole ešte treba spraviť, no sami nijako nepomôžu ani neprispejú. Chcem tým povedať, že to máme svojim spôsobom ťažšie ako naši predkovia. My síce máme technické prostriedky a technológie, ktoré oni nemali. Oni však v sebe mali oduševnenosť a túžbu, ktoré zas chýbajú mnohým nám. Chcem tým povedať jedno : môže byť technológia bárs aká chce, no pokiaľ chýba oduševnenosť a vzťah, je len málo platná.

Drahí priatelia, možnože tie všetky práce nenapredujú takým tempom ako by sme si to priali, ale dôležité je, že nezastali, ale pokračujú. To je dôkaz toho, že nám aspoň niektorým na tomto chráme ešte záleží. Záleží nám na tom, aby sa zaskvel vo svojej plnej kráse. Uvedomujeme si, že veľký kus práce je za nami, no veľký ešte pred nami. Jedná sa o práce, ktoré za nás nemá kto vykonať. To, že sme totiž po svojich predkoch práve my zdedili tento chrám, nie je len prejav pocty, ale predovšetkým zodpovednosť, aby sme ho v dobrom stave odovzdali aj generáciám po sebe. My sami sme ho, žiaľ, neprebrali v najlepšej kondícii, o to viac práce na ňom máme, o viac obetavosti, času a prostriedkov to stojí.

Bratia a sestry, nejde však len o nejakú poctu či zodpovednosť. V úvode som čítal slová z Písma svätého z 3. knihy Mojžišovej. Priznám sa, že medzi kazateľmi to nie je príliš obľúbená kniha a káže sa z nej naozaj len minimálne. Celá kniha je totiž plná príkazov, zákazov, predpisov, inštrukcií a ustanovení, ktoré má Boží vyvolený ľud dodržiavať. Je to niečo ako dnešná zbierka zákonov. No predsa i v nej sa nájdu state, ktoré sa nám dokážu prihovoriť, dotknúť sa nás a osloviť nás celkom osobitým spôsobom. Mám za to, že prečítané verše z úvodu takými sú. Pochádzajú z predposlednej kapitoly tejto knihy a svojim spôsobom sumarizujú to, o čom sa v nej doteraz písalo. A síce, o Božom požehnaní pre ľud, ktoré je viazané na dodržiavanie Božích ustanovení, ale aj o Božom treste, ktorý príde ako následok systematického, svojvoľného a tvrdohlavého porušovania Božích predpisov.

Čo je dôležité je to, že tuná počujeme aj slová zasľúbenia o Božom príbytku medzi vyvoleným ľudom : Ak budete chodiť podľa mojich ustanovení a budete zachovávať moje príkazy a plniť ich, postavím svoj príbytok medzi vami, nesprotivím si vás. Budem chodiť medzi vami, budem vám Bohom a vy budete mojím ľudom. Počujeme tu teda, že to bude Pán Boh sám, kto si medzi svojim ľudom postaví svoj chrám. Určite sa tým nemyslí to, že Boh zoberie do ruky kelňu a začne murovať. To nie! Pán Boh si k tomuto cieľu použije ľudí. Chce sa tým však povedať, že Hospodin o svoj ľud stojí. Chce byť Bohom pre svoj ľud a rovnako chce, aby ľud patril Jemu samému. Chce mať s človekom úzke spoločenstvo a blízky vzťah. To isté však rovnako tak požaduje na oplátku. Jedným z dôkazov Božieho požehnania bude aj to, že medzi ľuďmi bude stáť chrám ako symbol Jeho prítomnosti a blízkosti. No všetko za jedného dôležitého predpokladu – ľud bude chodiť podľa Božích ustanovení, bude zachovávať Jeho príkazy a plniť ich.

Mám za to, drahí priatelia, že tieto inštrukcie a zásady neboli dané len samotným Izraelcom, ale týkajú sa a platia pre všetky spoločenstvá na svete hlásiace sa k viere v biblického Boha. Týkajú sa teda aj nás. V nich sa i nám chce povedať jedna podstatná vec : chrám Hospodinov uprostred nás bude prospievať a stáť len vtedy, bude krásny, bude sa skvieť len vtedy, pokiaľ i my sami budeme kráčať po Božích cestách. Dobre si všimnite, priatelia, že tu nie je reč o peniazoch! Nehovorí sa tu o tom, že Hospodinov chrám bude stáť len vtedy, pokiaľ bude mať cirkevný zbor na účte 100 000 EUR. Nie! Pre Pána Boha to nie je vec peňazí. Hospodinu ide predovšetkým o našu poslušnosť a vernosť. Pokiaľ tieto dve veci  na nás On uvidí, požehná aj materiálne zdroje a postará sa o ne, a to možno aj takým spôsobom, s ktorým sme my vo svojej obmedzenosti absolútne nepočítali. Len tomu musíme veriť a spoľahnúť sa na to. Ináč to všetko bude iba naša ľudská lopota, avšak bez akejkoľvek radosti, bez akéhokoľvek veľkého výsledku a požehnania.

Ono to napokon  má svoju logiku a historická skúsenosť nám to len a len potvrdzuje. A do tej histórie nemusíme chodiť zas až tak ďaleko. Stačí možno nejakých 50 rokov dozadu, keď sa aj rožňavský okres pýšil svojim ateizmom a tým, že ako v prvom okrese v bývalej ČSSR sa tuná prestalo vyučovať náboženstvo na školách, kvalitní kňazi boli perzekvovaní a zatváraní do väzenia, medzi nimi jeden aj z Dobšinej. Vždy vtedy, keď sa ľudia odkláňali od Božích ciest, pustli aj Božie chrámy. Nuž a keď som videl fotky tohto kostola zo začiatku 90. rokov, bol to pohľad viac než žalostný. Človek sa až pýta : Ako mohli ľudia dovoliť, aby ich kostol až tak spustol? Vôbec im to nevadilo? Nemrzelo a netrápilo ich to? Bolo im to až také ľahostajné? Nuž, zrejme hej.  Bojovať s ľudskou ľahostajnosťou je jeden z najťažších zápasov.

Ja som Hospodin, váš Boh, ktorý som vás vyviedol z krajiny Egypťanov, aby ste im neboli otrokmi; polámal som ihlice vášho jarma a dal som vám chodiť so vztýčenou hlavou.  Bratia a sestry, každý chrám, i ten náš, chce a má byť svedectvom o tom, kto je skutočne Bohom a Pánom tohto sveta. Kto je skutočná autorita, koho treba poslúchať, komu treba byť verný. O tomto svedčil slávny jeruzalemský chrám, o tomto svedčí i ten náš. Je svedectvom aj o tom, že Hospodin je Boh, ktorý oslobodzuje z otroctva. Je to Boh, ktorý dáva slobodu. Izraelcov vyslobodil z otroctva v Egypte, nás oslobodil z otroctva hriechu a strachu pred večným zatratením a smrťou. Boh na tento svet poslal svojho Syna – Ježiša Krista – ktorý ponúka slobodu od otroctva všetkých závislostí. Chrám tu teda nie je ako dôkaz vnútornej neslobody a poviazanosti všetkých tých, ktorí doň chodia. Je tu predovšetkým ako svedectvo toho, že práve v Hospodinovom chráme môžeš byť sám sebou. Tu môžeš byť slobodným. Tu nemusíš nikomu nič dokazovať, ani ľuďom ani Bohu. Tu môžeš stáť so vztýčenou hlavou, ako to čítame – teda ako omilostený, ospravedlnený hriešnik. Tu môžeš stáť so vztýčenou hlavou očakávajúc svojho Spasiteľa, tak ako to aj Pán Ježiš hovorí : Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie (L 21, 28).

Milí priatelia, minca má však dve strany. Ak ma však nebudete poslúchať a nebudete plniť všetky tieto moje príkazy,  ak zavrhnete moje ustanovenia a moje právne predpisy vám budú odporné, takže nebudete plniť všetky moje príkazy a narušíte moju zmluvu, vaše mestá zmením na rumovisko a spustoším vaše svätyne; nechcem voňať vaše obete príjemnej vône. Bratia a sestry, pokiaľ sa človek dopytuje po pôvode zla, mal by sa dopracovať k tomu, že pôvod zla je predovšetkým v neposlušnosti a v porušovaní Božej zmluvy. Je to v podstate pohŕdanie Bohom. Bez Boha sa však človek vrhá do skazy, či už si to uvedomuje alebo nie. Nuž a Boh ju dopúšťa, aby si svojvoľník uvedomil, kam to sám dopracoval. V ďalších veršoch našej 26. kapitoly 3. knihy Mojžišovej tak máme možnosť čítať, čo všetko sa bude diať, keď sa vyvolený ľud od Božích ciest odvráti – nemoci, hlad, neúroda, nepriatelia, strach, neúspech, otroctvo … Dokonca hrozí, že sväté miesta – chrámy budú spustošené. To je opäť symbol. Pokiaľ chrámy tu boli vždy ako symboly Božej blízkosti a prítomnosti, ich spustošenie je presne opačným symbolom – Božej neprítomnosti a vzdialenosti. Tak ako sa ľud odvrátil od svojho Boha, tak sa aj Boh odvráti od svojho ľudu. Je pritom zaujímavé, aká prekvapivo húževnatá je ľudská tvrdošijnosť. Je to často tak, že čím viac je bitá, tým viac sa zatvrdzuje.

Ak ma však nebudete poslúchať a moje právne predpisy vám budú odporné, vaše mestá zmením na rumovisko a spustoším vaše svätyne. Bratia a sestry, to sú vážne, veľmi vážne slová, ktoré tu počujeme. Tie slová nás nemajú vystrašiť. Neberme ich ani ako nejaké vyhrážanie sa zo strany Pána Boha!  Skôr nás majú primäť k tomu, aby sme i pri príležitosti pamiatky posvätenia nášho chrámu skúmali, ako je to s našou poslušnosťou a vernosťou voči Hospodinovi. Pretože najmä na tom Pánu Bohu predovšetkým záleží. Myslím si, že v tomto smere máme všetci veľké resty. A preto pracujme na tom, čo je pred Bohom najpodstatnejšie. Na našej poslušnosti voči Jemu i na našej vernosti Jemu. A potom, verím, i On zošle svoje požehnanie – na tento chrám i práce, ktoré sa na ňom konajú, na naše spoločenstvo a cirkev i na mesto, v ktorom žijeme. Amen.

48.819538,20.363907