Pamiatka Reformácie – byť strážcom na hradbách Jeruzalema

Written by radovan on okt 29, 2019 in - No Comments
article_image_full

Pamiatka Reformácie – 31.10.2019

„… byť strážcom na hradbách Jeruzalema …“

Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.

Izaiáš 62, 6 – 7.11 – 12

6 Na tvoje hradby, Jeruzalem, ustanovil som strážcov. Celý deň a celú noc, nikdy nesmú mlčať; vy, ktorí upozorňujete na Hospodina, nedoprajte si pokoja! 7 Ani Jemu nedajte pokoja, kým neupevní Jeruzalem a nespraví ho chválou na zemi. 11 Ajhľa, Hospodin dáva hlásať až do končín zeme: Povedzte dcére Sion: Ajhľa, prichádza tvoje spasenie, Jeho odmena je s Ním a Jeho odplata je pred Ním. 12 Budú ich volať: Svätý ľud, Vykúpenci Hospodinovi, a teba budú volať Vyhľadávané, neopustené mesto.

Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!

Predpokladám, že každý z nás už videl, predovšetkým na televíznych obrazovkách, mesto, ktoré sa ocitlo vo vojne, pod ťažkou delostreleckou paľbou alebo celkom zničené bombardovaním. Stačí keď si pripomenieme také miesta ako Sýria alebo Mosul v Iraku, a všetko je nám jasné.  Prečo svoju dnešnú kázeň začínam takýmito smutnými obrazmi? Azda preto, nakoľko aj mesto Jeruzalem pred približne 2500 rokmi je v Písme svätom opísané podobne. Tam, kde  niekedy bolo politické a duchovné centrum, tam teraz nenájdete doslova kameň na kameni. Ľudia, ktorí tam ostali bývať, musia deň čo deň bojovať o prežitie. Zaspávajú v strachu pred ďalším útokom zvonku, ale aj zo svojich vlastných radov.

Prorok Izaiáš vníma celú túto pohromu a tragédiu národa duchovnou optikou, dalo by sa povedať. Vníma to tak, že ľud Boží je ohrozený. Nie je ohrozený azda preto, žeby sa k nemu nepriznával Hospodin. Skôr opak je pravdou! Ľud Boží je ohrozený, nakoľko sa on nepridŕža Hospodina.

Drahí priatelia, núdza ľudí, ktorí sa ocitli vo vojne, sa nás vždy nejakým spôsobom dotýka, i keď sa ani nie vždy musí jednať o konflikty v našom blízkom okolí. Prečítané slová dnešného kázňového textu však neboli napísané len preto, aby sme sa my cvičili v súcite a empatii. Boli napísané predovšetkým na to, aby pre nás boli poučením. Nuž a poučenie týchto slov pre nás vyplynie vtedy, pokiaľ sa na ne budeme dívať práve tou prorokovou duchovnou optikou.

Dnes, keď si ako protestanti, pripomíname Pamiatku reformácie, pre nás Jeruzalem spred 2500 rokov chce byť symbolom cirkvi. Áno, priatelia, duchovný Jeruzalem – to je cirkev. A keď je Jeruzalem v ohrození, chce sa tým povedať jedno : To cirkev je v ohrození! Tak zvonku ako aj zvnútra. Pred 500 rokmi tým vonkajším nebezpečenstvom bola najmä rozširujúca sa Osmanská ríša s islamským náboženstvom. Zdá sa však, že ľudia pred 500 rokmi boli omnoho múdrejší ako sme my dnes, a tak expandujúcej islamizácii včas postavili hranicu a povedali : Dosť! Uvedomovali si totiž nebezpečenstvo celého toho diania. Dokázali rýchlo pochopiť ako to všetko môže dopadnúť. Nechceli dovoliť, aby biblický Hospodin a Boží Syn, Ježiš Kristus, boli potupovaní a zneucťovaní, a tak sa dokázali vzácne zjednotiť proti vonkajšiemu nepriateľovi a expanzii islamu urobili rázny koniec. Myslím, že boli omnoho prezieravejší než väčšina dnešných európskych politikov dokopy. Aj preto dnes môžeme tvrdiť, že Európa bola postavená na kresťanských základoch. Pokiaľ by si naši predkovia toto nebezpečenstvo zvonka pred 500 rokmi neboli jasne uvedomili, zrejme by sme dnes nevelebili Hospodina, ale Alaha. Nespievali by sme „Kyrie elejson“, ale „Allahu akbar“.

Dovolím si však povedať, že ešte viac ako vonkajším nepriateľom bol duchovný Jeruzalem – kresťanská cirkev – ohrozená nepriateľom zvnútra : nemravný život kňazov, lipnutie cirkvi na majetku, vzďaľovanie sa od princípov a učenia Písma svätého, zastrašovanie ľudí a ich úmyselné držanie v nevedomosti, vyvyšovanie zásluh svätých nad zásluhy Krista, odpustky, kupovanie si cirkevných úradov a podobné nešváry, ktoré absolútne nekorešpondovali s biblickým učením – to všetko rozkladalo kresťanskú cirkev zvnútra. To všetko bolo dostačujúcim impulzom aj pre vtedajšieho augustiniánskeho mnícha Martina Luthera, aby viac nemlčal, ale svojimi 95 tézami otvoril ľuďom oči.

Bratia a sestry, i dnes je cirkev kresťanská v ohrození. Ten vonkajší nepriateľ, vnímajúc dianie najmä v západnej Európe, sa zdá, po 500 rokoch vrátil. Ba dokonca nikto mu nekladie žiadne prekážky! Práve naopak! Je tu vítaný, je o neho dobre postarané a je takmer nedotknuteľný! Kritické hlasy na tento vývoj sú neželané, vyhlasované za fašistické a nenávistné.  A tak sa stavajú nové mešity, zatiaľ čo nevyužitých kresťanských chrámov pribúda. Tie sa následne predávajú a robia sa z nich telocvične s lezeckými stenami, trhoviská, nočné podniky, diskotéky, night kluby a podobne …

No je tu vždy aj ten vnútorný nepriateľ. A ten mi príde omnoho zákernejší. Sú to všetci tí novopečení intelektuáli, filozofi, teológovia, ktorí k nám prichádzajú  v „ovčom rúchu“, no vo vnútri sú to „draví vlci“, aby som si pomohol Kristovou terminológiou. To sú dnešní falošní proroci! Zákernosť ich učenia spočíva v tom, že ľuďom radi zvestujú to, čo chcú počuť. A tak sa dopúšťajú zrady na Bohu i na Jeho  slove. Prekrúcajú si ho, deformujú ho a vysvetľujú tak, ako to momentálne pasuje módnym trendom, len aby boli obľúbení a nachytali tak politické body.  Majú ústa plné rečí lásky k blížnemu, no tým čo učia, evidentne nemajú ani štipku lásky ku Kristovi a úcty k Bohu a Jeho slovu, pretože inak by ho takto zneužívať nemohli … O ľahostajnosti a chlade ľudí čo sa Božích vecí a vecí viery či cirkvi týka, o tom ani nehovorím. Táto ľahostajnosť, pasivita a nezáujem o Boha je azda najväčším vnútorným zabijakom kresťanskej cirkvi.

Bratia a sestry, v časoch reformácie, ktorú si dnes pripomíname, platilo, že človek si nebo musí zaslúžiť a môže zaslúžiť. A tak sa bazírovalo na dobrých skutkoch, na poslušnosti voči cirkevným autoritám, len na dobrotivého a milostivého Boha sa akosi zabudlo. Rovnako sa tak zabudlo na obeť zmierenia Božieho Syna, ktorého pokiaľ človek prijíma s vierou a vďačnosťou do svojho života, je mu odpustené a je v Božích očiach ospravedlnený. Pred 500 rokmi skôr platilo, že človek sa musí obetovať sám, aby si večnosť zaslúžil. Platilo tiež, že cirkev je inštitúcia, ktorá má slúžiť ľudským cieľom. A tak rímska pápežská mašinéria rozhodovala nielen o tom, kto bude biskup, arcibiskup a kardinál, ale tiež o tom, kto bude kráľom v jednotlivej krajine. Bratia a sestry, za týmto účelom Kristus Pán cirkev nezaložil! Martin Luther preto nemohol viac mlčať!

Žiaľ, človek sa vo svojom uvažovaní ani po 500 rokoch príliš nezmenil. Dnes sa dá často stretnúť s názorom, že človek sa nemusí zodpovedať pred žiadnym Bohom. Tvári sa a presviedča samého seba, že Boha niet. Samého seba robí bohom. Dnešný postmoderný človek nepotrebuje žiadnu milosť od Boha. Je totiž presvedčený, že žije dobre a že Boh mu nemá čo odpúšťať. Nepotrebuje preto ani žiadneho Božieho Syna, ktorý sa za neho obetoval a zomrel. Verí, že Božie zákony si môže prispôsobovať (relativizovať) ruka v ruke dobe, v ktorej žije a módnym trendom, ktoré uznáva.

Na tvoje hradby, Jeruzalem, ustanovil som strážcov. Celý deň a celú noc, nikdy nesmú mlčať; vy, ktorí upozorňujete na Hospodina, nedoprajte si pokoja! 7 Ani Jemu nedajte pokoja, kým neupevní Jeruzalem a nespraví ho chválou na zemi. Prorok Izaiáš v 62. kapitole svojho proroctva nehovorí o strážcoch Jeruzalema po prvýkrát. Pravdepodobne to boli duchovní vodcovia ľudu, predovšetkým kňazi a proroci. Tí však nie vždy verne plnili svoju úlohu a veľakrát sa jej spreneverili. Viac totiž ako na Hospodina upozorňovali na seba.  Presne ako aj kňazi a duchovenstvo pred 500 rokmi. Preto sú na jeruzalemských hradbách ustanovení noví strážcovia, ktorí by vo dne v noci bdeli a upozorňovali na Hospodina.

Drahí priatelia, vychádzajúc z reformačnej zásady tzv. všeobecného kňazstva, dnes sme týmito strážcami viery a kresťanského učenia my všetci. To nám všetkým dnes zaznieva výzva : Nemlčte! Upozorňujte na Hospodina! Nedoprajte si pokoja! Zaznieva to celkom určite nám ako kňazom, ale v podstate nám všetkým : rodičom, starým rodičom, krstným rodičom, manželom, našim predstaveným, veriacim v cirkevných zboroch a pod. To my sme zodpovední za dnešný stav toho duchovného Jeruzalema – cirkvi. Je to vizitka nášho svedectva viery. Bratia a sestry, máte pocit, že sa ozývame dostatočne? Máte pocit, že upozorňujeme na Hospodina dostatočne? Nedoprajeme si toho pokoja niekedy až nad mieru? Nedoprajeme až príliš veľa pokoja samotnému Pánu Bohu, tým, že k Nemu vo svojich modlitbách nevoláme ani Ho neprosíme? Veď to je to, čo vyplýva zo slov : 7 Ani Jemu nedajte pokoja, kým neupevní Jeruzalem a nespraví ho chválou na zemi.

Dnes, bratia a sestry, vďaka Pánu Bohu za to, že si v každej dobe dokázal vzbudiť a ustanoviť duchovných pastierov a strážcov, ktorí dňom ani nocou nemlčali, ale pozývali, oslovovali, nedopriali si pokoja, upozorňovali na Hospodina, písali, „postovali“, „sharovali“ – a to všetko preto, aby takto budovali Kristovu cirkev na zemi. Iba takto totiž môže ona v tomto svete prežiť. I vďaka nim dnes môže aj pre teba platiť : Ajhľa, prichádza tvoje spasenie, Jeho odmena je s Ním a Jeho odplata je pred Ním. 12 Budú ich volať: Svätý ľud, Vykúpenci Hospodinovi, a teba budú volať Vyhľadávané, neopustené mesto. Patríš k nim aj ty, drahý priateľ?

I vďaka týmto duchovným pastierom a strážcom si už dnes skrze vieru smieme privlastniť to, čo pre nás Boží Syn vybojoval : spravodlivosť, pokoj, radosť, život a blaženosť večného života. To je cesta, ako sa dnes má budovať naša viera. Tým sa dnes buduje i Jeho svätá cirkev.

Pane, daj, prosíme, aby sme sa i v týchto časoch, keď sa hodnoty Tvojho svätého slova tak často relativizujú, držali mocne Tvojho slova a jeho pravdy. Daj nám, prosíme, deň čo deň zažívať, že Ty mocne stojíš pri svojej cirkvi. Kiežby sme tak i my stáli deň čo deň mocne pri Tebe i v Tvojej cirkvi, kde si nám blízko, kde sme Ťa mohli spoznať a kde Ťa smieme i naďalej poznávať. Amen.

 

 

 

 

 

 

48.819538,20.363907