Pamiatka Reformácie – Cirkev nie je tržnica
Written by radovan on okt 26, 2015 in - No Comments
Pamiatka reformácie – 31. 10. 2015
„Cirkev nie je tržnica“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
J 2, 13 – 22
13 Blížila sa židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. 14 V chráme našiel tých, čo predávali dobytok, ovce a holuby, i peňazomencov, čo tam sedeli. 15 Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a voly. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly 16 a tým, čo predávali holuby, povedal: Odneste to odtiaľto! Nerobte tržnicu z domu môjho Otca! 17 Tu si jeho učeníci spomenuli, že je napísané: Horlivosť za tvoj dom ma stravuje. 18 Židia sa ho pýtali: Aké znamenie nám ukážeš, že to smieš robiť? 19 Ježiš im odpovedal: Zbúrajte tento chrám a ja ho za tri dni postavím. 20 Židia však hovorili: Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni? 21 No on hovoril o chráme svojho tela. 22 Po jeho vzkriesení si jeho učeníci spomenuli, že to hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré Ježiš povedal.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
„Peniaze vládnu svetom!“ – tak sa to zvykne hovoriť. A cirkev v tom nie je výnimkou. Cirkevné zbory, kresťanské spoločenstvá sa musia snažiť, aby to rok čo rok finančne zvládli, povyrovnávali si záväzky, našli dosť peňazí na rekonštrukcie, opravy, energie, ale aj na misijné aktivity. Pekne to vidno napríklad na zasadnutiach našich presbyterstiev, a to na rôznych úrovniach správy cirkvi, že drvivú časť rokovaní venujeme práve finančným, či materiálnym záležitostiam. Tie vnímame ako existenčné. Diakonia, ktorú stále berieme ako službu lásky a pomoci blížnemu, a ktorá napríklad spravuje aj cirkevné domovy dôchodcov, sa postupne stáva okrem služby lásky aj dobrým biznisom. Cirkev, ak chce prežiť, musí si na seba zarobiť. Aj tak by sa to dalo povedať. Preto čím ďalej, tým viac i v cirkvi je všetko postupne podriaďované zákonom ekonomiky, zákonom trhu. Nuž a keď dôjde k sľubovanej odluke cirkvi od štátu, potom sa to zrejme prejaví naplno. Len aby sme potom v tej snahe o prežitie nezabudli na to, čo je našou skutočnou úlohou a poslaním ako cirkvi i ako kresťanov!
Peniaze vládli svetu, ale i cirkvi aj pred 500 rokmi. Stredoveká cirkev si na svojom svetskom bohatstve a majetkoch dosť zakladala. Za peniaze sa v cirkvi dal kúpiť biskupský, či arcibiskupský stolec, neraz aj stolec pápežský. To, či daný jedinec na danú pozíciu mal predpoklady alebo nie, nezaujímalo takmer nikoho. Hlavne, že bol solventný a mal z čoho platiť. Za peniaze sa dala kúpiť aj Božia milosť, milosrdenstvo i odpustenie hriechov, či skrátenie trestov v očistci. Nuž a za získané peniaze sa potom viedli sväté vojny proti Turkom, či križiacke výpravy v svätej zemi proti moslimom. Alebo sa za ne stavali prepychové pápežské a biskupské sídla, či veľkolepé katedrály. Nič na tom, že obyčajný človiečik živoril a umieral v biede a chorobách. Darmo : Kto si čo zaslúži, to má!
Dá sa povedať, že stredoveká cirkev bola vo svojej oficiálnej podobe skôr ekonomicko – manipulatívnou, vyciciavacou inštitúciou, než čistou, zbožnou, nefalšovanou a nepoškvrnenou nevestou Kristovou, či telom Kristovým, kde sa evanjelium o Božej milosti káže a sviatosti sa prisluhujú. Vďaka Bohu za to, že v tých všetkých bludoch stredovekého kresťanstva sa predsa len našli osvietení ľudia, ktorí si otvorili aj Písmo sväté, evanjeliá, nielen pápežské encykliky a výroky koncilov. A práve tam, v Božom slove, títo Boží vyvolení ľudia objavovali a zisťovali, že všetko je to trochu inak ako sa to verejne prezentuje. Úžasné je, že si to nenechali len pre seba, ale s pravdou Božieho slova sa museli podeliť s celým svetom, riskujúc pritom zväčša vlastnú existenciu, bezpečnosť a život. Jednoducho nemohli mlčať. Nemohli byť ticho, keď videli, aké celé zle to je a aké by to podľa Písma svätého malo byť. Najprv to boli tzv. predreformátori – Ján Hus, Peter Vald, John Wycliff, Hieronym Sanonarola. Tých sa ešte vtedajšej cirkevnej mašinérii podarilo umlčať. No o 100 rokov neskôr na scénu vstupuje muž, ktorého umlčať sa, vďaka Bohu, už nepodarilo – Dr. Martin Luther, nositeľmi odkazu ktorého sme dnes my.
Práve do tejto situácie, i nám evanjelikom, ktorí si dnes pripomíname 498. výročie od významného Lutherovho počinu zverejnenia 95 téz proti odpustkom, zaznievajú Ježišove slová z prečítaného kázňového textu : Odneste to odtiaľto! Nerobte tržnicu z domu môjho Otca! Cirkevný biznis na jednej strane a Ježiš na strane druhej, to akosi nejde dokopy! Nešlo to dokopy pred 2000 rokmi a nie je tomu inak ani dnes.
Milí priatelia, čo konkrétne Ježišovi vadilo na tom, že v jednom z nádvorí jeruzalemského chrámu sa predávali obetné zvieratá? Veď keď sa niekto chcel Hospodinovi poďakovať, napríklad za uzdravenie, podľa predpisov Mojžišovho zákona musel Pánu Bohu priniesť nejakú obeť, tak ako to ustanovoval zákon. Keď však takýto človek chcel zvieraciu obeť priniesť, musel ju najprv mať. Tí, ktorí bývali bližšie, si ako obete so sebou privádzali svoje vlastné zvieratá. No nakladať sa s tým na dlhšie vzdialenosti, to veru nemalo zmysel. A preto sa veriacim pútnikom vychádzalo v ústrety a za stanovený poplatok si zvieratko mohli zadovážiť, zakúpiť priamo v chráme. Rovnako tak tomu bolo aj s peniazmi. Kto chcel v chráme kupovať, napríklad spomínané zvieratká, alebo len chcel priniesť Bohu milodar, tak ako to dnes robíme aj my, nemohol tak urobiť s bežnými rímskymi mincami, ktoré sa vtedy používali ako platidlo na území rímskej ríše. Veď na minciach bol znázornený obraz aktuálneho rímskeho cisára, a ten sa vtedy nechával uctievať ako boh. Platiť takýmito mincami v chráme, to by predsa bola urážka Hospodina! Nimi nebolo možné uctiť si Pána Boha prinášaním milodarov. To znamená: rímska svetská mena sa musela rozmeniť na tzv. chrámovú menu, ktorou bolo možné platiť a kupovať v chráme a ktorá Hospodina neurážala.
Bratia a sestry, čo teda Pánovi Ježišovi na tomto prekážalo? Veď to bolo nanajvýš praktické, voči veriacim ústretové a dobre vymyslené. Nuž, myslím si, že mu prekážalo najmä to, že z domu Jeho Otca sa postupne stáva obchod, kšeft – tržnica. Nuž a na tržnici sa zvykne zjednávať cena, „hadlovať“, ale čo je ešte horšie – podvádzať. A to predsa nie je spôsob, akým možno pristupovať k Bohu, zaobchádzať s Ním a uctievať Ho. Veď my Bohu v podstate nemáme čo ponúknuť, za čo by nám On bol povinný dávať nejakú protihodnotu. Nie! Všetko od Boha je dar. Dar, dávaný nám z Jeho milosti.
Pred Pánom Bohom sa počíta iná hodnota, iná mena. Nie sú to peniaze, ale život nášho Pána Ježiša Krista. Túto najvyššiu hodnotu všetkých hodnôt Boh určil, aby zaplatil za viny našich životov a zaplatil obrovský dlh hriechu, ktorý nad nami ako jedincami i nad ľudstvom vo všeobecnosti, visel. Život Božieho Syna – to je adekvátna cena za večnosť! Viac nepotrebujeme! To stačí! Nič viac k tomu nehodno ani nemožno pridávať! Ináč, hoci aj nevedomky, degradujeme dokonalé a neopakovateľné dielo Božieho Syna len na úroveň významného potulného židovského učiteľa, odkaz ktorého ostal nepochopený.
Bratia a sestry, to, čo nám Pán Boh daruje, možno do života prijať jedine vierou. Nedá sa to ani kúpiť, ani zjednať, ani Bohu ponúknuť niečo na oplátku. My ľudia sme a ostaneme celý život v pozícii tých, ktorí môžu iba veľa prijať. Predsa však : adekvátnou odpoveďou človeka na túto neopakovateľnú Božiu ponuku je týmto veciam bezvýhradne veriť a nepochybovať o nich. Veď je to práve naša viera v Boha, ktorá nás v očiach Božích robí spravodlivými a prijateľnými. Nie sú to naše dobré skutky, i keď aj každý úprimne a nezištne vykonaný dobrý skutok má u Boha svoju odmenu. No je to predovšetkým viera, ktorá sa pred Bohom počíta. Viera – činná skrze lásku. Viera, ktorá sa vie obetovať a angažovať pre dobro toho druhého. Zdá sa vám to s touto vierou ľahké, priatelia? Boli by ste prekvapení, koľkí s týmto princípom, s týmito „pravidlami hry“, ktoré určil sám Boh, majú problém! Mnohým sa to zdá nezmyslené, priam až kruté a nehodné Boha, že vydá na smrť svojho vlastného Syna, len aby my sme mohli byť zachránení. Mnohí majú vážne pochybnosti o tom, ako im smrť dokonalého Božieho Syna môže pomôcť. Sú presvedčení, že nijako. A preto sa snažia sami svojou dobrotou dostať sa „do neba“, alebo kam vlastne. No to je iba slepá ulička, ktorá nikam nevedie, a čím skôr to človek pochopí, tým lepšie pre neho.
Dnes je deň, keď si chceme opäť nanovo pripomenúť základný objav reformácie a základnú pravdu Písma svätého : Sola fide (jedine viera), sola Christus (jedine Kristus), sola gratia (jedine milosť), sola redemptione Christi (jedine vykúpenie v Kristovi). V tejto pravde chceme i v 21. storočí ako evanjelici žiť, v nej sa chceme posilňovať, ju zvestovať a o nej nepochybovať. Veď je to pravda, za ktorú Kristus Pán položil svoj vlastný svätý život. To je napokon aj pravda, za ktorú kládli svoje životy mnohí martýri – mučeníci kresťanskej cirkvi. Bohu vďaka za dielo Jeho Syna! Bohu vďaka za všetkých tých, ktorí pre svet znovu objavili svetlo evanjelia a pravdu slova Božieho! Amen.
