Pamiatka Reformácie – Ospravedlnenie z viery – iba jedna nezrozumiteľná dogma?
Written by radovan on okt 26, 2016 in - No Comments
Pamiatka Reformácie – 30. 10. 2016
„Ospravedlnenie z viery – iba jedna nezrozumiteľná dogma?“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je so všetkými vami! Amen.
Rímskym 8, 33
Kto bude žalovať na Božích vyvolených? Je to Boh, ktorý ospravedlňuje.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Ospravedlnenie z viery, o ktorom často pojednáva apoštol Pavol, bolo dôležitým článkom reformačnej vierouky, zvlášť v luteranizme. A predsa, je len málo dogiem, ktoré by boli dnešnému človeku tak vzdialené ako práve táto. Prečo asi? Možno preto, že dnešný človek sa poväčšine necíti byť vinný, a preto sa po ospravedlnení ani nepýta.
Niektorí kazatelia tento článok viery napriek tomu radi a často citujú a hovoria : Pokiaľ si neprijal svoju spravodlivosť od Krista, pokiaľ sa nespoliehaš na ospravedlnenie v Kristovi, potom vlastne ani nie si skutočný kresťan. Iste, je to pravda. No pre moderného, necirkevného človeka sú takéto vyjadrenia načisto nezrozumiteľné. Pravda je taká, že prijať niečo môžem až vtedy, keď tomu rozumiem. Keď pochopím, že sa to týka môjho každodenného života. Nuž a učenie o ospravedlnení z viery takým bezpochyby je! Pozrime sa preto v tejto chvíli na tento vieroučný článok trocha bližšie, priatelia!
V dnešnom evanjeliovom texte z Lukáša 10, 28 – 29 chce jeden zákonník priviesť Ježiša do úzkych, a tak sa Ho pýta : „Učiteľ, čo mám robiť, aby som sa stal dedičom večného života?“ Ježiš na to odpovedá protiotázkou: „A čo je napísané v zákone? Ako tam čítaš?“ Akoby povedal : Ty, zákonník, azda nepoznáš Boží zákon, keď sa ma na pýtaš? A tak je zrazu v úzkych ten, kto sa pýta. Neostáva mu nič, len aby odcitoval Boží zákon, a síce jeho zhrnutie, tzv. dvojité prikázanie lásky k Bohu a blížnemu. Tým priznáva, že odpoveď pozná. Tým však zároveň vychádza na povrch, že sa pýtal neúprimne, že sa nechcel nechať poučiť, ale že chcel Ježiša dostať do pasce. To je mu jasné, a tak, aby zachránil svoju reputáciu, samého seba ospravedlňuje ďalšou otázkou, ktože je to vlastne ten môj blížny. Následne mu Pán Ježiš rozpovie známe podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi.
Vráťme sa však v tejto chvíli k úsiliu zákonníka ospravedlniť samého seba. My totiž často robíme niečo podobné. Z času na čas sa ocitáme v situáciách, ktoré odhaľujú naše hriechy a slabosti, naše kľučkovanie a nepoctivosť. Obviňujú nás pritom ľudia naokolo, či už oprávnene alebo neoprávnene.
Bratia a sestry, stať sa obžalovaným určite nie je nič príjemné. Človek sa začne vyhovárať, presne ako Adam a Eva v raji, po tom ako Boh odhalil ich priestupok. Všelijako vysvetľujeme a zdôvodňujeme svoje konanie. Presne ako obžalovaný na súde. Je azda dobre vedieť, že výraz „ospravedlnenie“ pochádza zo starozmluvnej právnej terminológie. Keď bola niekomu na súde dokázaná vina, hovorievalo sa, že bol „zahanbený“. Keď však bol prehlásený za nevinného, hovorilo sa, že je „ospravedlnený“. Je dôležité, aby sme si tieto skutočnosti vedeli konkrétne predstaviť, pretože sú kľúčové k pochopeniu samotného teologického konceptu.
Niekto sa pri takomto procese obhajuje tým, že obviňuje iných. Tak či onak, snažíme sa sami si vyrobiť svoju spravodlivosť a dokázať svoju nevinu. Skúsme byť však úprimní a priznajme, koľko horkosti a bolesti vzniká z takéhoto seba ospravedlňovania medzi ľuďmi, v rodine, na pracoviskách, v cirkvi, ale aj medzi národmi či štátmi! Pokiaľ sa ja sám vydávam za spravodlivého a odmietam svoju vinu, či spoluvinu, pokiaľ všetko zvaľujem na druhých, odďaľujem tým možnosť zmierenia. Prilievam olej do ohňa svárov a spoločenstvo tým vlastne rozbíjam.
No nielen to! Pokiaľ sa vydávam za spravodlivého, obviňujem tým v podstate Pána Boha, že mi vlastne krivdí, keď dopúšťa rôzne ťažkosti, utrpenia, či obvinenia, ktoré ma sužujú. Len si spomeňme na Jóba! Dlho nemohol pochopiť, prečo musí prechádzať utrpením, keď si nie je vedomý žiadneho hriechu. Až Elihu, posledný z kamarátov, mu pripomína, že Božia spravodlivosť načisto prevyšuje ľudské chápanie a aj keď človek na seba nič nemá a nenachádza, predsa to ešte neznamená, že s ním musí byť všetko v poriadku. V podobnom duchu píše aj apoštol Pavol vo svojom 1K 4, 4 : „Lebo ničoho som si nie vedomý; to ma však ešte neospravedlňuje. Veď Pán je ten, kto ma súdi.“ Toto všetko napokon Jóbovi vysvetľuje Hospodin sám : „Naozaj chceš zrušiť môj rozsudok? Chceš obviniť mňa, aby si ty bol spravodlivý?“
Drahí priatelia, opakom takéhoto seba ospravedlňovania je vziať na seba vinu toho druhého. Práve toto robí Pán Ježiš a Pavol v k tomu dodáva : „Jedni neste bremená druhých, a tak naplníte Kristov zákon.“ (G 6, 2). Myslí sa tým kadečo, určite aj na plné tašky pri východe zo supermarketu J No predovšetkým sa tu myslí na viny, na ich znášanie. Predstavme si takúto situáciu : Niekto v rodine vám krivdí. Vás to veľmi trápi. Ale keď sa ohradíte, aj keď len mierne, vyprovokujete toho druhého k ďalším výčitkám a útokom. Pokiaľ to však vezmete na seba a necháte na sebe, je po sváre. Iste, sú aj v tomto smere určité hranice. Tie sú niekde tam, kde sa už okrem mňa začína diať krivda aj druhým.
Bratia a sestry, uniesť krivé obvinenie, dať si ukrivdiť a prenechať všetko Pánu Bohu, to je to, čo robil Pán Ježiš. Nuž a nie je to ľahké, povedzme si to otvorene! Sami od seba to nezvládneme ani nedokážeme. Ale keď vidíme, ako to znášal Pán Ježiš, dostávame od Neho novú silu. Pokiaľ odovzdáme vo viere všetko Bohu, že On raz zjedná spravodlivosť všetkým strápeným a ukrivdeným, dostane sa nám vnútornej slobody. A mať vnútornú slobodu – to je vám veľká vec! To je zároveň veľké uľahčenie celej životnej situácie. Človek, ktorý je vnútorne oslobodený, ten už nehľadá za každú cenu svoju neraz aj domnelú spravodlivosť. Ináč povedané : Pokiaľ verím v Božiu konečnú spravodlivosť, nemusím sa až úzkostne starať o tú svoju. Pán Boh sa o ňu určite postará lepšie než ja.
Je však celkom možné, že na sebe nenesiem len krivdy a falošné ohovárania. Niekomu som mohol ublížiť možno aj celkom zjavne, úmyselne, a moja vina je skutočná. Toto človek neraz spozná až v spätnom pohľade na svoj život, veľakrát až po rokoch. Vina, či pocit viny, to je ako ťažké životné bremeno, ktoré si so sebou človek musí niesť. Najmä citlivejší ľudia si v takejto chvíli neraz i zúfajú a v konečnom dôsledku sa tiež pokúšajú o akési vnútorné seba ospravedlnenie.
A tu nám opäť pomáha Božie slovo, ktoré nám pripomína, že všetci žijeme z Božieho odpustenia a milosti. Určite, niekomu je treba odpustiť viac, niekomu zas menej. Ale : ten, kto vie, že nám Boh v Kristovi odpustil a naďalej odpúšťa, teda že nás ospravedlňuje (povedané Pavlovým slovníkom) – ten sa prestáva trápiť nad vinami. Nad veľkými i nad malými. Nad svojim vlastnými i nad vinami tých druhých. Nie, že by mu ich nebolo ľúto, ale už ho neprivádzajú do zúfalstva, a to tak zo seba samého ako aj do zúfalstva pred tým ako obstojím kvôli svojim zlyhaniam pred svätým Bohom. Z viery v Božiu milosť a odpustenie dostáva takýto človek vnútornú silu k tomu, aby svoju vinu uniesol aj vtedy, pokiaľ mu ju iní zatiaľ nedokážu odpustiť a prejaviť mu milosť, či milosrdenstvo. Drahí priatelia, to je to, čo mohol aj náš reformátor Dr. Martin Luther prežiť, keď sa začal intenzívne zaoberať Písmo svätým a jeho štúdiom. Smel prežiť pokoj vo svojom svedomí, ktoré na neho žalovalo. Smel prežiť pokoj vo svojom vzťahu s Bohom. Smel konečne zažiť Boha nielen ako prísneho a nemilosrdného Sudcu, ale Boha ako milosrdného Otca, ktorý vie odpustiť. Vie sa zmilovať. Nuž a pokiaľ vierou prijímaš dielo zmierenia Jeho Syna do svojho života, potom na teba hľadí už nielen ako na zahanbeného hriešnika, ale aj ako na ospravedlnené Božie dieťa.
Milé sestry, drahí bratia, toto je zmysel obratu, že Boh sám ospravedlňuje previnilcov a že Kristus je naše ospravedlnenie. Pre tých, ktorí tomu neveria, je to len prázdna bájka. Ale tých, ktorí tomu veria, táto zvesť, táto skúsenosť v živote nesie a nesmierne posilňuje. Práve to mal Pavol na mysli, keď hovorí, že sme ospravedlnení z viery. Je to síce obrat možno trocha starobylý, možno mu však rozumieť, vstúpiť do neho a radovať sa z toho, že Boh to už v Kristovi vybavil za nás. No pozýva nás deň čo deň k tomu, aby sme do toho šli s Ním. Amen.
Ty vieš, Pane, ako často sa vyhovárame a ospravedlňujeme pre Tebou i pred našimi blížnymi. Uč nás svojim Duchom niesť svoje viny pokorne a v láske na seba brať aj viny druhých, aby do tohto sveta mohla vstupovať moc odpustenia a zmierenia, zjavená v diele Tvojho Syna. Amen.
Použité materiály : Jan Heller – Stezka ve skalách /Postila/ – Kalich 2006
