Po Deviatniku – S Božím kráľovstvom je to tak …
Written by radovan on feb 15, 2017 in - No Comments
Po Deviatniku – 19. 2. 2017
„S Božím kráľovstvom je to tak…“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Marek 4, 26 – 29
26 Ďalej povedal: S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek zaseje zrno do zeme. 27 Či spí, alebo bdie, vo dne i v noci zrno klíči a rastie, ani sám nevie ako. 28 Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a nakoniec plno zŕn v klase. 29 Keď potom úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Dovolím si povedať, že Ježišovo podobenstvo „o rastúcom zrne“, ktoré je dnešným kázňovým textom, by malo byť akýmsi „povinným čítaním“ pre všetkých, ktorým zvestovanie Božieho slova, šírenie Božieho slova a kráľovstva, či rast cirkvi, leží na srdci. Teda by to malo byť povinné čítanie nielen pre kňazov a kazateľov, ale aj pre presbyterov a napokon všetkých úprimných kresťanov, ktorí svoju vieru a svoj vzťah s Pánom Bohom berú nanajvýš vážne.
Je totiž pravda, že tak ako v iných odvetviach a profesiách, tak i v duchovnej oblasti človeku hrozí vyhorenie, tzv. burn – out syndrom. Ten sa pri človeku môže dostaviť vtedy, pokiaľ je dlhodobo vo svojej práci, či službe frustrovaný a nevidí nejaké konkrétne výsledky. Síce sa snaží ako vie, nasadzuje samého seba, svoj potenciál, všetko najlepšie, čo v sebe má, no aj tak akoby sa nič nedialo, nič nemenilo. Akoby všetko stále ostávalo „po starom“. To potom človeka skoro prejde chuť niečo robiť. Začne sa ľutovať, opúšťať. Začne na všetko frflať, už sa mu nič nechce. Všetko vidí negatívne a pesimisticky. Taký človek dokonca môže byť voči ostatným aj nevrlý. Ovláda ho hnev a už sa nevie tešiť z maličkostí. Milí priatelia, kombinácia takéhoto „koktailu“ negatívnych pocitov a zážitkov skôr či neskôr vedie k pocitu vyhorenia. Človeka začne byť presvedčený a začne uvažovať asi v takýchto intenciách : Už nemám čo ponúknuť. Zlyhal som. Nemám na to. Nehodím sa na to. Neodhadol som to dobre. Výber mojej profesie bol zrejme najväčšou chybou môjho života.
Bratia a sestry, nie je ľahké sa z toho dostať. Keď vás bolí hlava, vezmete si Ibalgin, a malo by to prejsť. Keď máte horúčku, vezmete si Paralen, a ona by mala klesnúť. Keď máte angínu, vyberiete antibiotiká, a malo by to byť v poriadku. Ale čo zaberá na ubolenú, nešťastnú, frustrovanú dušu, ktorá stratila elán, víziu, motiváciu, či chuť do života? Proces uzdravenia je v tomto prípade nesmierne náročný a zdĺhavý. Chce to jednoducho čas. A preto je dobre, že dnes pred sebou máme Ježišovo podobenstvo, ktoré nás pred niečím podobným chce svojim spôsobom ochrániť. Len na okraj poviem, že toto podobenstvo nám zachoval iba evanjelista Marek. To znamená : v ostatných troch evanjeliách sa vôbec nenachádza.
Téme dnešnej nedele pojednáva o Božom slove, ktoré vnímame ako dar. Nuž a Pán Ježiš vo svojich slovách pojednáva práve o Božom slove, i keď na to používa symboliku a obrazy z prírody a poľnohospodárskej oblasti. Čo nám teda náš Pán a Majster chce vlastne povedať, milí priatelia?
Začal by som tým, čo čítame v 1 Mojžišovej 8, 22. Tam Hospodin Noáchovi zasľubuje toto: „Kým bude trvať zem, sejba ani žatva, chlad ani horúčava, leto ani zima, deň ani noc neprestanú.“ Ináč povedané : Kým sa to takto bude striedať, rastu a žatve nič nestojí v ceste. Jedným zo zázrakov prírody, jedným zo zázrakov stvorenia je to, že už jedno maličké semienko má v sebe toľko energie, toľko potrebnej genetickej informácie, že keď je vložené do zeme, automaticky začne klíčiť, rásť a prinášať ovocie.
Ten, kto ho zasial, môže byť pokojný. Nemusí sa naň chodiť každý deň pozerať, či sa niečo deje alebo nie. Pokojne môže zaspávať aj vstávať. Pokojne sa medzitým môže venovať iným záležitostiam, ktoré treba riešiť. To všetko môže preto, nakoľko sa môže spoľahnúť na jednu vec : zasiate semienko určite vzíde, vyrastie a prinesie úrodu – a to aj bez toho, aby sa na neho poľnohospodár chodil každý deň pozerať a sledoval, ako celý proces napreduje. Jednoducho to ide akoby samo od seba.
Takúto dôveru v tento, povedzme to – automatický proces, má mať podľa Ježišových slov každý, kto má akýmkoľvek spôsobom do činenia so šírením Božieho slova a kráľovstva na tomto svete. Za celým procesom totiž stojí sám Trojjediný Boh so svojou mocou. Najprv to bol Boh Otec, ktorý „zasial“ svojho Syna na tento svet. Ten potom rozšíril (rozsial) svoje učenie medzi ľudí a po svojom odchode nám tu zanechal svojho Svätého Ducha, aby skrze nás i naďalej konal svoje dielo, teda rozsieval dobré semeno. Za touto akciou teda nestojí nik iný než samotný Trojjediný Boh. A keď za tým stojí On, potom to musí byť úspešná akcia.
Je to teda tak, bratia a sestry, že ten prvotný rozsievač je Pán Ježiš. Zem je ako akoby Jeho pôda a na tejto zemi On sám ako prvý rozsieva semená svojho dobrého slova – evanjelia. Neskôr nastupujú Jeho učeníci, ktorí majú takisto svoj diel zodpovednosti. Svoju prácu si plnia tak, že medzi ľuďmi ďalej šíria Ježišovo slovo, hovoria o Jeho pozemskom účinkovaní a pôsobení, zvestujú Boží plán a poriadok spásy a konkrétnymi skutkami lásky reprezentujú Božiu lásku k všetkým ľuďom. Nuž a toto „semeno Božieho slova“ má v sebe takisto toľko energie a sily, že si nikto nemusí robiť starosti s tým, či prinesie ovocie a či celá „akcia“ bude úspešná. Už semeno samo je totiž zárukou toho, že sa budú diať veľké veci. Je to presne tak, ako to čítame u proroka : Moje slovo sa ku mne nenavráti prázdne, ale vykoná, na čo som ho poslal – znie výrok Hospodinov.
Bratia a sestry, podobenstvo o rastúcom zrne, ktoré nám zachoval iba Marek, nám teda dnes chce ozrejmiť, aká sila sa ukrýva v slove o Božom kráľovstve. V slove ako takom. Aká moc zvestovania Božej vlády sa v ňom nachádza. Je také mocné a silné, že je takmer nezávislé na ľudskom spolupôsobení. Nezávisle na ľudských vzťahoch uskutoční svoje dielo ako zázrak. Hlavnú myšlienku celého dnešného Ježišovho príbehu by sme pokojne mohli vyjadriť slovami : Boh robí všetko sám. Božie kráľovstvo rastie teda celkom nezávisle od všetkých ľudských snáh a námah!
To je skutočnosť, ktorá pre nás dnes chce byť na jednej strane útechou, na druhej strane výstrahou : nepozerať do zeme, či semienko už klíči, ani neurýchľovať proces, aby to všetko rástlo rýchlejšie, aj keď sa plody tvoria veľmi pomaly. Nijaký záhradník ani poľnohospodár by predsa nikdy nič podobné nespravil. Tak ako je tomu so sejbou v ríši prírody, presne tak je tomu aj so sejbou v Božom kráľovstve, teda vo sfére duchovnej. Bez toho, aby to človek vedel ovplyvniť, všetko sa to deje podľa Božej vôle.
Drahí priatelia, pokiaľ toto vieme, nehrozí žiadne vyhorenie, ani frustrácia, ani demotivácia. Naopak! Byť rozsievačom, je super! S radosťou i spoľahnutím sa na vyššiu moc, s istotou i dôverou majú rozsievači ísť do svojej služby. A to všetko preto, lebo vedia jedno : Kráľovstvo Božie si samo prerazí cestu. Veď semeno evanjelia je plné sily, ktorá sa v ňom ukrýva. Je to opäť tak, ako o tom píše apoštol Pavol: „Veď ja sa nehanbím za evanjelium. Ono je totiž mocou Božou na spasenie každému veriacemu.“ Takýto projekt teda určite nemôže byť neúspešný. Naopak! Pri mnohých ľuďoch prinesie bohatú úrodu. Pri niekom 30 násobnú, pri niekom 60 násobnú a pri ďalšom 100 násobnú. Žiaľ, treba byť však aj realista a povedať si, že pri niekom neprinesie žiadnu. To však už nie je chyba kazateľa, farára, dozorcu, presbytera, či kohokoľvek z ľudí. I keď je semeno Božieho slova silné, nie je násilné. Žiaľ, niekedy je tvrdosť ľudského srdca ešte silnejšia než samotná sila Božieho slova … Je to tak ako to vidíme v inom Ježišovom podobenstve, a síce o rozsievačovi a štvorakej pôde, konkrétne, keď rozsievané zrno padlo aj na kraj cesty. Prišli vtáci a pozobali ho. Neprinieslo teda nijakú úrodu.
Netrápme sa preto, milí priatelia, že v duchovnej oblasti možno nie vždy vidíme výsledky svojej námahy a nie vždy je nám umožnené tešiť sa z dosiahnutých úspechov. V Božom slove čítame, že jeden seje, druhý zalieva a až tretí sa teší z úrody. No keby nebolo tých prvých dvoch, ani úroda by nebola. My si preto len verne, s radosťou, pokojne a zodpovedne plňme svoje poslanie. Ani Pán Boh od nás nič viac nepožaduje. A preto : rozsievajme, kým môžeme a verme, že ovocie viery, lásky a nádeje sa objaví. Keď to nezažijeme my, zažijú to tí, ktorí prídu po nás. No verná, poctivá služba a zodpovednosť každého jedného z nás v celom tomto procese je potrebná a nevyhnutná. Každý z nás je totiž dôležitým článkom. Na službe a vernosti každého jedného z nás záleží. Na mojej i na vašej. Tešme sa preto už dnes z toho, že raz sa budeme radovať aj zo žatvy. Niekomu je dopriate tešiť sa z nej už tu teraz. No všetkým to raz bude dopriate vo večnosti.
My však dnes takto prosme : Dobrý Bože, urob ma prosím dobrou pôdou, keď na mňa dopadá semeno tvojho slova. Kiež sa v mojom živote čím ďalej, tým viac prejavuje ovocie viery, lásky i nádeje. Amen.
