Posledná nedeľa v cirkevnom roku – Pominuteľnosť vs. Večnosť

Written by radovan on nov 22, 2017 in - No Comments

Posledná v CR – 26.11.2017

„Pominuteľnosť vs. Večnosť“

Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista!

Kazateľ 1, 2

2 Márnosť nad márnosti – hovorí Kazateľ. Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť.

Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!

Týmto známym výrokom začína starozmluvná kniha Kazateľ. Je to spis, ktorý ešte aj dnes privádza do rozpakov mnohých čitateľov Písma svätého. Patrí takýto pesimizmus ešte vôbec do Biblie? Veď tieto slová akoby rozbíjali akúkoľvek nádej v človeku.  Akoby sa tuná jednalo až o akúsi chorobnú únavu zo života. Je to vôbec šťastné kázať v poslednú nedeľu cirkevného roka, v nedeľu večnosti, o márnosti, resp. pominuteľnosti? Veď sa jedná a dve celkom odlišné fenomény!

Hneď na úvod by som si chcel všimnúť samotný preklad tejto pasáže z hebrejčiny do slovenčiny. Všetky slovenské preklady na tomto mieste hovoria o márnosti – tak evanjelický ako aj katolícke, resp. ekumenický. Akoby sa na tomto mieste hovorilo o niečom, čo je zbytočné alebo klamlivé. V skutočnosti je však lepšie a hlavne presnejšie hovoriť na tomto mieste o nestálosti, či pominuteľnosti v zmysle : Všetko do času, Pán Boh na veky.

Tento dôraz na pominuteľnosť mal svoje opodstatnenie najmä  v čase, keď sa Kazateľ čítal ako liturgický text v synagóge počas slávností stánkov, keď sa v Izraeli začína nové vegetačné obdobie. Susedia Izraela vtedy slávili slávnosť prebudenia prírody, presnejšie povedané slávnosť prebudenia boha Baala. Rôznymi obradmi ho chceli primäť k tomu, aby vylial svoje požehnanie na úrodu a plodenie vo všeobecnosti. Podstatou tejto viery bolo presvedčenie, že je možné použiť plodenie a rodenie ako nástroje k prekonaniu smrti a takýmto spôsobom si vydobyť z časnosti večnosť.

Autor knihy Kazateľ, podľa tradície nik iný ako sám múdry kráľ Šalamún, na to však hovorí : osudný omyl. Kniha Kazateľ je tak dodnes akousi studenou sprchou pre všetkých tých, ktorí si to myslia. Je studenou sprchou pre tých, ktorí si pomocou pozemských činností chcú získať nebo – napríklad pomocou dobrých skutkov.

To všetko, bratia a sestry, sú falošné predstavy, ktorým Kazateľ až dodnes čelí. No okrem toho nám prináša aj pozitívne posolstvo. Svojim dôrazom na pominuteľnosť a dočasnosť všetkého ľudského a pozemského tu Kazateľ vyznáva, že prijíma ohraničenosť človeka a jeho života. Je to v prísnom protiklade k pokušiteľovej myšlienke, na základe ktorej človek zatúži byť ako Boh. Začne veriť, že môže byť neohraničený tak vo svojich možnostiach ako aj nárokoch, ba dokonca aj v čase. Milí priatelia, táto ľudská túžba byť ako Boh, ba dokonca byť sám Bohom, poslednou autoritou, je prameňom a podstatou hriechu.

Aby Boh čelil hriechu, aby ho ohraničil, ohraničuje aj toho, kto sa hriechu odovzdal. V tom známom rajskom príbehu Adamovi, a tým aj človeku vo všeobecnosti hovorí : Prach si a do prachu sa vrátiš (1M 3, 19). – To je tvrdé slovo. Pán Boh tu človeku ukladá hranicu, ktorú človek neprekročí. Nie je nesmrteľný. To vieme všetci od mladosti. Všetci raz zomrieme. Nikto sa smrti nevyhol ani nevyhne. Vedieť o svojej vlastnej ohraničenosti a konečnosti je jedným z najpríznačnejších rysov ľudstva. Len pre porovnanie: zviera sa síce bojí smrti, keď sa ocitne v smrteľnom nebezpečenstve. Vopred však na smrť nemyslí. Nedokáže uvažovať nad svojou konečnosťou. To dokáže iba človek.

Pravda je však taká, že nie každý to robí. Reagovať na to, že sme smrteľní, sa dá rôzne. Prinajmenšom trojakým spôsobom :

  1. Snažiť sa zabudnúť na to, že sme smrteľní. Žiť prítomným okamžikom a nemyslieť na koniec. To je akýsi pokus vrátiť sa do blaženej nevedomosti zvieraťa, do vysnívaného raja, kde nie som za nič zodpovedný. Je to akoby zaradená spiatočka vo vývoji – návrat do ríše zvierat. Takýto únik sa ľuďom ako tak darí, dokiaľ smrť nie je na obzore. Čím je však bližšie, tým to ide ťažšie. To všetko, milí priatelia, poukazuje na jedno : je to cesta veľmi problematická a vedie k tomu, že človek sa nakoniec vzdáva duchovného sveta, svojich úloh voči druhým, svojej zodpovednosti a nakoniec aj svojho ľudstva a poslania. V takomto uvažovaní sa viac podobá na zviera ako na nositeľa Božieho obrazu.

 

  1. Druhá cesta nie je o nič lepšia. Je to cesta vzbury voči ľudskej smrteľnosti. V každom prípade je to márna snaha. Prelomiť toto obkľúčenie smrti za každú cenu je totiž vopred odsúdené na neúspech. Spôsoby sú pritom rôzne : môže to byť údajné sebazvečnenie vo svojom diele, ktoré tu po mne ostane, akási cesta ľudskej slávy. Alebo snaha byť večný vo svojich deťoch, ktoré ma prežijú. Alebo cesta akéhosi splynutia s večnosťou, čím si síce večnosť nezískam, ale mal som alebo aspoň mám zážitok s ňou. Týmto mystickým smerom sa prevažne uberajú náboženské systémy Východu. Lenže ono sa to všetko až príliš nápadne podobá tomu, ako keď väzeň samým sebou naráža do mreže, ktorá je okolo neho, v naivnej predstave, že ju rozbije. V konečnom dôsledku je to cestu vzdoru i vzbury proti takejto ohraničenosti, a tým aj proti Božiemu rozsudku smrti.

 

  1. Je tu však ešte tretia cesta. Tým spurným sa javí skôr ako cesta rezignácie. V každom prípade je to cesta realistickej pokory : prijať svoj údel, svoju určenosť k pominuteľnosti. Už praotec Abrahám hovorí Hospodinovi, keď sa prihovára za Sodomu a Gomoru : Hľa, odvážil som sa hovoriť so svojím Pánom, i keď som len prach a popol (1M 18, 27). Abrahámovo vyznanie je v tomto smere pozoruhodné. Abrahám tým nerobí nič iné len to, že vyznáva svoju pominuteľnosť. Zatiaľ čo sa v Egypte stavajú mŕtvym faraónom príbytky pre večnosť – pyramídy, Abrahám vyznáva svoju pominuteľnosť. Podobne i ďalší z praotcov viery – Jákob, ležiac na smrteľnej posteli, si nič nenahovára ani nenamýšľa. Naopak! Celkom triezvo a vecne vyznáva : Hľa, ja umieram, ale Boh bude s vami (1M 48, 11). Po Mojžišovi neostal dokonca ani hrob. A o slávnom kráľovi Dávidovi sa čítame iba stručnú správu : Potom Dávid usnul so svojimi otcami a pochovali ho v Dávidovom meste (1Kr 2, 10). Nič, žiadne nároky, žiaden vzdor, žiadna pompa, ktorá býva často iba maskou strachu a vnútornej prázdnoty.

Drahí priatelia, až uznanie vlastnej pominuteľnosti a zmierenie sa so skutočnosťou vlastnej smrti, keď viem, že si večnosť nezaslúžim, vytvára priestor pre Božie dary. Pre všetko, čo k nám prichádza z druhej strany, od Boha. Nová zmluva to nazýva večný život. Je to skôr tajomstvo ako niečo, čo by sme si vedeli predstaviť, uchopiť alebo dokonca pyšne privlastniť a mať vo svojej moci. V každom prípade Písmo sväté hovorí, že „kto verí v Krista, má večný život“ (J 3, 36). Nie však tak, že by sme ho my sami mali vo svojich rukách. Dovidieť k večnosti, k večnému životu môže iba viera. Pred svojim telesnými očami máme totiž zatiaľ iba pominuteľnosť. Ako už bolo povedané – na to sa dá buď snažiť zabudnúť alebo sa tomu spierať. Jedno i druhé je však zbytočné. No dá sa ešte aj niečo iné – prijať to v moci Ducha Svätého ako spravodlivý údel z ruky Toho, ktorý jediný je večný. Prijať to ako dar. Prijať to ako výsadu, že v tomto nedokonalom tele a hriešnom svete nemusíme ostať naveky, ale je tu pre nás možnosť ísť na lepšie miesto a prijať telo duchovné, ktoré nepodlieha ani skaze, ani smrti, ani hriechu.

Bratia a sestry, prijatie vlastnej pominuteľnosti nie je samozrejme vec jednoduchá. Je to možné iba pre tých, ktorí sa nechávajú viesť, prenikať a napĺňať Božím svätým Duchom. Je to možné iba pre tých, ktorí kráčajú po ceste pokánia a odovzdanosti Bohu. Bohu, ktorý nám za hranicou nášho horizontu pripravil to, čo sa Jemu samotnému zapáčilo. To nie je to, čo sme my sami vysnívali. Je to niečo omnoho lepšie. Je to tak jednoducho preto, pretože je to od Neho, od Otca nášho vzkrieseného Pána. Nuž a Ten nám všetkým i dnes hovorí : V dome môjho Otca je mnoho príbytkov (J 14, 2). Aj pre teba, aj pre mňa. Amen.

Použité materiály : Jan Heller – Stezka ve skalách /Postila/ Kalich 2006

 

48.819538,20.363907