Štedrý večer – a Jeho vlastní Ho neprijali …
Written by radovan on dec 23, 2025 in - No Comments
Štedrý večer – 24.12.2025
„… a Jeho vlastní Ho neprijali …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od narodeného Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista! Amen.
Ján 1, 11
Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, milé sestry, drahí bratia, priatelia!
Pred chvíľkou nám zaznel krátky, takmer nenápadný veršík z Prológu Jánovho evanjelia: „Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali.“ (J 1,11) Je to veta, ktorá by sa dala ľahko prehliadnuť. Nie je v nej žiadny anjel, žiadni pastieri, žiadna hviezda ani spev nebeských zástupov. A predsa je v nej sústredená celá dráma Vianoc. Nielen tých prvých, betlehemských, ale aj tých dnešných, našich. Je to veta, ktorá sa dotýka nielen dávnej histórie, ale veľmi konkrétne sa dotýka ľudského srdca. Lebo hovorí o príchode – a o neprijatí. O blízkosti – a o odmietnutí. O Bohu, ktorý prichádza domov – a o dverách, ktoré zostávajú zatvorené.
Byť niekde neprijatý nie je nič príjemné. Každý z nás to zrejme aspoň raz v živote zažil. Možno v práci, keď sme mali pocit, že tam vlastne nepatríme. Možno v rodine, keď sme zostali nepochopení. Možno v detstve medzi rovesníkmi, keď nás niekto odsunul nabok. Ten pocit, keď prídete a zrazu viete, že s vami nepočítajú, že pre vás niet miesta, že ste navyše – ten bolí. A bolí o to viac, keď ide o miesto, ktoré považujete za svoje vlastné. A práve o tom hovorí Jánovo evanjelium. „Do svojho vlastného prišiel.“ Nie ako cudzinec. Nie ako niekto neznámy. Prišiel k tým, ktorých poznal. K tým, ktorých stvoril. K tým, ktorých viedol, chránil, oslovoval. Prišiel domov. A predsa – „Jeho vlastní Ho neprijali“.
Keď dnes večer hovoríme o Vianociach, často máme pred očami obraz pokoja, tepla, svetla sviečok a rodinnej pohody. Máme radi túto idylku a v podstate nie je na tom nič zlé. Ale Ján nás vedie iným smerom. Vedie nás k pravde, ktorá nie je uhladená ani romantická. Pravde o Bohu, ktorý prichádza do sveta, ktorý pre Neho nemá miesto. Pravde o Bohu, ktorý sa neobjavuje v centre pozornosti, ale na okraji. Pravde o Božom Synovi, pre ktorého sú hostince plné – a ktorý končí v maštali.
Betlehem nebol v tú noc prázdny. Naopak. Bol preplnený. Ľudia mali svoje povinnosti, svoje starosti, svoje dôvody, prečo nemohli urobiť miesto ešte pre niekoho navyše. Hostince boli obsadené, dvere zatvorené, izby plné. To všetko kvôli sčítaniu obyvateľstva, ktoré v tom čase nariadil rímsky cisár Augustus. Nuž a na základe tohto výnosu sa každý musel na istý čas vrátiť na miesto, odkiaľ pochádzal jeho rod a zaplatiť za seba a za svoju rodinu daň. A tak sa pre svätú rodinu našlo miesto iba tam, kde sa obyčajne neubytovávali ľudia. V chlieve. V maštali. Možno to neradi počúvame, lebo sa to nehodí k našim predstavám o Vianociach. Ale taká bola realita. Prvé Vianoce neboli idylické. Neboli pohodlné. Neboli zabezpečené. Bol to zápas, bol to boj o prežitie. O kúsok miesta na tejto zemi. O trochu tepla uprostred chladu.
A tu sa Jánov verš stáva ešte naliehavejším. „Do svojho vlastného prišiel…“ Boh neprišiel ako niekto, kto by si vynucoval pozornosť. Neprišiel s mocou, ktorá by otvárala dvere násilím. Neprišiel s hromom a ohňom. Prišiel ako dieťa. Odkázaný na prijatie. Odkázaný na ľudské srdcia. A práve v tom je napätie Vianoc: Boh, ktorý stvoril svet, sa stáva tým, kto čaká, či ho svet prijme.
A my, ľudia, veľmi dobre vieme, čo znamená mať plno. Plno programu, plno plánov, plno starostí. Aj dnes máme často „obsadené hostince“. Nie kamenné, ale tie vnútorné. Srdce, myseľ, čas, priestor. Všetko je zaplnené. Prácou, povinnosťami, očakávaniami, túžbami. Všetkého chceme mať dosť. Aby nič nechýbalo. Aby bolo jedlo, pitie, pohodlie, pokoj, dobrý pocit. A nie je na tom nič zlé. Ale práve v tejto plnosti sa môže stať, že pre Boha nezostane miesto. Nie preto, že by sme Ho vedome odmietali. Ale preto, že Ho jednoducho nemáme kam dať.
A tak sa opakuje starý príbeh. My od Boha očakávame, prosíme, žiadame. O zdravie, o ochranu, o požehnanie, o pokoj v rodine, o lepšie zajtrajšky. Prichádzame s prosbami, ktoré sú často veľmi úprimné. Ale keď chce niečo Boh, keď prichádza On, aby vstúpil do nášho života, neraz Ho pošleme do chlieva. Akoby sme Mu hovorili: tam je tvoje miesto. Nie v centre. Nie tam, kde sa rozhoduje. Ale bokom. Na okraji. Tam, kde to veľmi neprekáža. Tam, kde nezavadziaš.
Jánovo evanjelium však nejde cestou obžaloby. Nehovorí tento verš preto, aby nás zahanbil, ale aby nám otvoril oči. Aby sme si uvedomili, akým spôsobom Boh prichádza. Neprichádza tam, kde je dokonalý poriadok. Neprichádza tam, kde je všetko pripravené. Prichádza aj do maštale. Prichádza aj tam, kde je chudoba, neporiadok, slabosť, zraniteľnosť. Prichádza aj tam, kde by sme Ho možno nečakali. A práve tým ukazuje, že Ho nezastavia naše zatvorené dvere. Ale zároveň nás pozýva, aby sme Mu ich otvorili.
„Do svojho vlastného prišiel…“ To znamená, že aj dnes prichádza k tomu, čo je Jeho. K nášmu životu. K našim príbehom. K našim radostiam aj sklamaniam. K našim rodinám, vzťahom, tichým túžbam i nevysloveným obavám. Neprichádza ako cudzí. Prichádza ako Ten, komu na nás záleží. A otázka Vianoc nestojí tak, či Boh príde. On prichádza. Otázka znie, či Ho prijmeme.
Možno sme dnes večer prišli do kostola práve preto, že niekde hlboko v nás je túžba po prijatí. Po tom, aby nás niekto prijal takých, akí sme. So všetkým, čo si nesieme. A práve tu, v príbehu o Bohu, ktorý nebol prijatý, zaznieva zvláštna nádej. Boh pozná skúsenosť odmietnutia. Vie, čo znamená nemať miesto. Vie, čo znamená byť poslaný bokom. A práve preto rozumie aj nám.
Vianoce nás teda nevolajú len k sentimentu, ale k rozhodnutiu. K prijatiu. K tomu, aby sme Bohu urobili miesto. Nie okrajové, provizórne, len na chvíľu. Ale miesto, ktoré Mu právom patrí. Miesto v strede nášho života. Miesto, kde sa môže narodiť pokoj, ktorý nevyplýva z dokonalých okolností, ale z Jeho blízkosti.
Drahí priatelia! Keď dnes večer zapálime sviece, keď zaznejú koledy a pôjdeme domov k svojim stolom, nesme si so sebou aj tento Jánov verš. Ako tiché zrkadlo. „Do svojho vlastného prišiel…“ Vianoce sú pozvaním, aby sme k tomu veršu nemuseli doplniť pokračovanie o neprijatí. Ale aby sa v našom živote mohol naplniť iný príbeh: Do svojho vlastného prišiel, a privítali Ho. Pozvali Ho dnu. Prijali Ho. Príbeh o Bohu, ktorému sme otvorili dvere. Nie preto, že by sme boli dokonalí. Ale preto, lebo sme to tak cítili. Že tak je to správne a dobré.
Nech sú teda tieto Vianoce výzvou k prijatiu. K prijatiu Boha, ktorý prichádza ticho, pokorne a s láskou. A nech sa v našom živote nájde miesto, kde už nebude chliev, ale domov. Amen.
Pomodlime sa: Pane Ježiši Kriste, Ty si prišiel do svojho vlastného sveta a predsa sa pre Teba nenašlo miesto. Priznávame, že tento príbeh sa netýka len Betlehema, ale často aj nášho vlastného života. Odpusť nám, keď máme plné ruky, plnú myseľ a zatvorené srdce. Keď Ťa necháme stáť predo dvermi, lebo sa nám práve nehodíš do našich plánov,
do našich predstáv o pokoji, šťastí a istote. Ďakujeme Ti, že si napriek tomu prišiel. Že si sa nevzdal človeka, ani keď Ťa odmietal. Že si sa narodil do chudoby, ticha a noci, aby si bol blízko každému, kto vie, čo znamená nemať miesto, nebyť prijatý, zostať sám. Prosíme Ťa, vstúp dnes do našich životov. Urob si v nás miesto, ktoré nebude len dočasné ani okrajové, ale miesto, kde budeš doma. Nauč nás otvárať Ti dvere nielen dnes večer, ale aj v dňoch, ktoré prídu po Vianociach. Daruj nám srdce, ktoré Ťa dokáže prijať, a život, ktorý bude odpoveďou na Tvoj príchod. Buď uprostred našich rodín, v našich vzťahoch, v našich radostiach i zápasoch. Tam, kde je tma, prines svetlo. Tam, kde je chlad, prines teplo svojej blízkosti. Tebe, ktorý si sa stal jedným z nás, zverujeme seba i celý tento večer. Prijmi nás, Pane, takých, akí sme, a zostaň s nami – dnes i po všetky dni. Amen.
