Sviatok vierozvestov Cyrila a Matoda + Pamiatka Majstra Jana Husa – strach vs bázeň
Written by radovan on júl 03, 2020 in - No Comments
Cyril a Metod + Majster Jan Hus – 5.7.2020
„… strach vs bázeň …“
Milosť vám a pokoj od Toho, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde! Amen.
Matúš 10, 28
A nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť; bojte sa skôr Toho, ktorý aj dušu aj telo môže zahubiť v pekle.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Pohľad do kalendára nám pripomína každý rok 5. júla Cyrila a Metoda, slovanských vierozvestov. V 9. storočí k nám priniesli kresťanské pravdy v reči zrozumiteľnej ľudu. Ich význam pre náš národ je tým pádom nesmierny. Zmienka o nich sa tak nie náhodou dostala aj do Preambuly ústavy Slovenskej republiky. Nás dnes bude zaujímať predovšetkým ich duchovno – náboženský prínos. Veď pravdy, ktoré z evanjelia hlásali, sú základom aj našej viery a poznania. Svetlo, ktoré priniesli v čase pred rozdelením kresťanstva na západné a východné, svieti v podstate všetkým doposiaľ.
Žiaľ, ani s kresťanstvom na našom území to nedopadlo nijako inak ako všade inde: uchýlilo sa od základnej pravdy evanjelia. A tak, hneď ďalší dátum v kalendári, 6. júl, nám pripomína Majstra Jána Husa, ktorého možno postaviť do jedenej roviny s Cyrilom a Metodom. Veď Husovi nešlo o nič iné, než aby sa pravda Božia hlásala ako čistá kresťanskému ľudu tak, ako tomu bolo na počiatku. Hus sa stal obeťou zdôrazňovania tejto pravdy a svojho smelého obhajovania evanjelia. 6. júl 1415 sa tak stal dňom jeho martýrskej smrti. V spojitosti s jeho mučeníckou smrťou ako aj s neľahkým údelom vierozvestov Cyrila a Metoda sa preto dnes chceme zamyslieť na slovami evanjelia, ktoré nám zazneli v úvode.
Nebojte sa ľudí! To je prvé Ježišovo povzbudenie k nebojácnosti. Evanjelista Matúš v uvedenej kapitole uvádza pokyny, ktoré Pán Ježiš dáva učeníkom, vysielajúc ich do sveta ako apoštolov so zvesťou o Božom kráľovstve. Nuž a medzi nimi je aj výzva k nebojácnosti. Ako vieme, učeníci boli zväčša rybári, ktorí na mori skúsili všeličo. Avšak niesť evanjelium medzi ľudí je jedna vec, rybačka druhá. Najmä židovstvo stálo priam až vo fanatickom odpore voči Ježišovi. A kde je fanatizmus, tam je aj nenávisť. Kde je nenávisť, tam je aj ohrozenie. Hoci boli morom ošľahaní, aj oni boli len ľudia, ktorí sa boja. Pekne to vidno v príbehu o utíšení búrky na mori a tiež vtedy, keď Ježiš kráča po vode. Tak v jednom ako aj v druhom prípade sú učeníci premožení vlastným strachom. Strach je neraz dôsledkom vnútorných psychických stavov a hrozieb zo strany iných ľudí. Len keď Ježiš učeníkov povzbudí slovami: Vzmužte sa! Ja som! Nebojte sa! – strach a vytráca a oni sa upokojujú. Jeho slovo pomáha. Kristov svedok sa preto nemá báť Kristovho nepriateľa. Nepriateľ síce mnoho zmôže, ale Kristus môže oveľa viac. Nie! Ľudí nech sa neboja.
Majster Jan Hus dobre vedel, s kým má do činenia na kostnickom sneme. No celkom určite dobre poznal aj slová evanjelia, ktoré nám zazneli ako kázňový text. Ľudia na tomto sneme, ktorých mal Hus proti sebe, boli preláti, biskupi, kardináli, sám pápež s cisárom. Čo všetko mohli títo s jeho telom urobiť? Ich moc bola takmer neobmedzená. Hus sa však na sneme týchto ľudí nebál. Kričali, zúrili, ale on pred nimi necúvol. Stál tu a tak trocha sa podobal diakonovi Štefanovi.
Nie, bratia a sestry! Ani apoštolovia neboli mužovia z kameňa. Sám zo seba takým nebol ani Jan Hus. Nebojácnosť v rozhodujúcej chvíli pri nich, tak ako aj pri Husovi alebo pri Cyrilovi a Metodovi, prišla odinakiaľ: z Ježišovho slova, z viery v Neho. Keď Jemu uverili, strácal sa strach. Ježišovo slovo takto i dnes pôsobí a vedie k odvahe. Nezľahneš sa, len keď budeš presvedčený, že stojíš za správnou vecou. Za pravdou, ktorou je Kristus.
Majte však bázeň pred Bohom! Ježiš ktorý nabádal na jednej strane k nebojácnosti, povzbudzoval na druhej strane k bázni pred Bohom. Teda inak povedané: báť sa nie „tých“, ale „Toho“. T.j. nie ľudí, ale Boha. Boh je väčší ako ľudia. Je mocnejší ako všetka svetská a cirkevná moc. Vec, ktorú Jeho nasledovníci ponesú medzi ľudí, je Božia. Musia s ňou teda nakladať ako s Božou záležitosťou. On totiž raz požiada o zúčtovanie služby. Ak taký Boží vyslanec viac myslel na seba ako na tú vec, ak sa obzeral viac po ľuďoch ako po Božej vôli, po ľudskej moci viac ako po Božej sile, ako potom obstojí pred Pánom? Poslanie zverené nám od Boha preto treba konať v bázni pred Bohom! Statočne a verne.
Drahí bratia, milé sestry, takúto bázeň pred Pánom Bohom vo svojom živote zažije len ten, kto Božiu pravdu osobne prežil a spoznal. Jan Hus sa nebál zboru biskupov a kardinálov, pretože tá pravda prenikla jeho život a bál sa kvôli nej samotného Pána Boha. Vedel, kto je autorom tej pravdy a o koho záležitosť v Kostnici ide. Preto nemohol nič odvolať. Kto sa bojí Boha, necúvne. A tak kvôli bázni pred Bohom je ochotný podstúpiť smrť na hranici.
Milí priatelia! Bázeň pred Bohom vo všeobecnosti oslobodzuje kresťana od strachu pred ľuďmi. Sme my takto slobodní? Človek napokon zistí, že je v ňom veľa strachu, pretože nežije v bázni pred svojim Pánom. Neraz zabúda, že Bohu sa bude zodpovedať. Potom to dopadne tak, že máme strach z toho, z čoho nemusíme. No nemáme strach, v zmysle bázne a rešpektu pred Tým, pred ktorým by sme ho mať mali. Tí, ktorí v cirkvi poznali jediný strach v zmysle bázne pred Bohom, tí vždy konali najvernejšie Božie dielo. Majster Jan Hus nás k tomu svojim jednoznačným a neochvejným príkladom strhuje. A preto: nebojte sa ľudí! Namiesto toho: Majte bázeň pred Bohom!
Bratia a sestry, tí kostnickí otcovia v roku 1415 boli ľudia vskutku mocní. Moc ich opájala povedomím akejsi všemohúcnosti. V Kostnici sa tak trocha zahrali na Pána Boha. Podľa vtedajších predstáv peklo bolo miesto, kde šľahajú plamene, kde je človek mučený ohňom. Farbistým spôsobom ho predstavovali ľuďom a strašili ním. V nenávisti voči Husovi, ktorý sa ich pre bázeň pred Bohom nemienil báť, odsúdili ho na peklo. Pripravili mu plamene. Husa mohli odsúdiť aj inak, ale cítiac sa byť pánmi na zemi aj na nebi, rozhodli, aby pekelné plamene strávili telo nebojácneho rebela za pravdu Božiu.
I Hus sa mohol rozhodnúť pre únik. Nemohol to však kvôli bázni pred Bohom a kvôli pravde Božej urobiť. Vedel, ako svojou smrťou poslúži k upevneniu pravdy Božej nielen v rodných Čechách, ale zaseje semeno, ktoré vzíde a prinesie úrodu – hoc aj o takých 100 rokov neskôr. Smrť martýrov bola vždy momentom zrodu nových obrancov viery a čistoty evanjelia. Hus okrem toho vedel ešte aj jedno: až sem môžete so svojim kardinálskym a cisárskym peklom, ale nie ďalej. Peklo z dreva ktoréhosi nemeckého šľachtica raz dohorí. Ale Ten, kto má naozaj v rukách človeka, je Boh. Človek je Božím vlastníctvom a Boh s ním môže naložiť ako chce. Dokonca ho aj spravodlivo odsúdiť na skutočné peklo, ktoré nedohorí!
Drahí priatelia, keď na kostnickom sneme pri poslednom vypočúvaní nedovolili Husovi už ani záverečné slovo, zvolal zvýšeným hlasom: ku Kristovi sa odvolávam! K väčšiemu než je pápež a kráľ! On sa nehrá na pána: On je Pán. On súdi naposledy a spravodlivo. Beda tomu, koho On odsúdi! Hus, kráčajúc na hranicu, vie, že plamene skutočného pekla sú iné, než z dreva nemeckých pánov. Peklo, to je miesto bez Boha. Dostať sa tam, kde niet Boha, znamená pre jednotlivca i spoločenstvo – večne zahynúť. „Rád a veselo umriem touto ukrutnou smrťou“, boli posledné Husove slová pri pohľade na prichystaný kôl a naukladané viazanice dreva. Trasúc sa – nie však zo strachu pred ľuďmi, ale v bázni pred Bohom.
Milé sestry, drahí bratia toto všetko nemá byť len spomienková reč na martýra. Ide skôr o pravdu, že strach nemá v Božom pláne spásy miesto. Zatiaľ čo bázeň pred Bohom vedie k spáse. Nie ľudia, Boh je rozhodujúci. Nie strach, ale bázeň pred Bohom je istou cestou života. Kiež nám neprestajne rezonuje v mysli i srdci Ježišovo slovo: A nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť; bojte sa skôr Toho, ktorý aj dušu aj telo môže zahubiť v pekle. Amen.
Použité materiály : Ján Midriak – Budete mi svedkami /Tranoscius 2002/
