Vstúpenie Krista Pána na nebo – … keď odchod je na prospech …
Written by radovan on máj 23, 2017 in - No Comments
Vstúpenie Krista Pána na nebo – 25. 5. 2017
„…keď odchod je na prospech…“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
1 Kráľovská 8, 22 – 24.26 – 28
22 Potom sa postavil Šalamún pred Hospodinov oltár pred celým zhromaždením Izraela, vystrel dlane k nebu 23 a povedal: Hospodine, Bože Izraela, Tebe podobného Boha niet ani hore, ani na nebi, ani dolu na zemi, ktorý by zachovával zmluvu a neochvejnú lásku svojim služobníkom, ktorí celým srdcom chodia pred Tvojou tvárou. 24 Ty si splnil svojmu služobníkovi Dávidovi, môjmu otcovi, čo si mu zasľúbil. Zasľúbil si vlastnými ústami a vyplnil vlastnou rukou, ako dokazuje tento deň. 26 Teraz teda, Bože Izraela, nech sa potvrdia Tvoje slová, ktoré si dal môjmu otcovi Dávidovi. 27 Veď či môže prebývať Boh na zemi? Hľa, ani nebesá a nebesá nebies Ťa nemôžu obsiahnuť! O čo menej tento dom, ktorý som postavil. 28 Obráť sa s pozornosťou k modlitbe svojho sluhu a k jeho úpenlivej prosbe, Hospodine, Bože môj, vyslyš volanie a modlitbu, ktorú sa dnes pred Tebou modlí Tvoj služobník.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Priznanie sa k niekomu alebo odvrátenie sa od niekoho – to sú v zásade dve možnosti, ktoré máme, keď sa stretávame s druhými ľuďmi. Áno, zažívame to pri druhých ľuďoch, zažívame to aj sami na sebe. Keď sa možno po dlhšom čase stretneme s človekom, ktorého poznáme, samých seba sa v duchu pýtame : Prizná sa ku mne a spozná ma dotyčný alebo sa odo mňa odvráti a bude sa tváriť, že ma nepozná? Keď sa k nám ten druhý prizná, sme radi a teší nás to. O to viac nás to bolí, pokiaľ sa tvári, že nás nikdy nevidel. No podobne kritickí by sme mali byť aj sami na seba, nielen na tých druhých. Koľkokrát sa stalo možno aj nám samým, že sme sa radšej nepriznali a odvrátili ako priznali k druhým ľuďom, najmä k takým, ktorí nám snáď ublížili, sú nám nesympatickí alebo s nimi jednoducho dobre nevychádzame z akýchkoľvek dôvodov?!
Pokúsme sa teraz predstaviť si, aké by to asi bolo, keby naše správanie kopíroval Pán Boh? V akom napätí by sme asi žili, keby sme si nikdy neboli istí v tom, či sa ku nám prizná alebo nám nastaví iba chrbát? Či s nami bude chcieť mať niečo do činenia alebo zavčasu zmení smer, zíde z našej cesty, otočí sa, len aby nás nevidel, len aby sa s nami nemusel stretnúť? Dnes nám naozaj neostáva nič iné len Boha chváliť a ďakovať Mu za to, že On nekopíruje a neriadi sa našimi ľudskými vzorcami správania. Keby totiž Boh bol vo svojom správaní k nám taký vypočítavý ako sme neraz my ľudia k druhým ľuďom, bolo by to s nami asi dosť zlé a úbohé. Naozaj, vďaka, veľká vďaka dnes za to, že On je k nám verný. On ako nebeský Otec sa ku nám, svojim deťom, zakaždým priznáva. Neodvracia sa od nás. Naopak! Obracia k nám svoju tvár a rozjasňuje ju nad nami, dávajúc nám pritom na každý deň svoju milosť a svoj časný a večný pokoj, ako nám to napokon zaznieva v podobe Áronovského požehnania na konci každých služieb Božích.
O tejto Božej vernosti, o tomto Božom priznávaní sa k nám ľuďom, o tomto Božom prinavrátení a obrátení sa k ľuďom vedel svoje aj slávny kráľ Šalamún, syn kráľa Dávida. V dnešnom kázňovom texte sme počuli jeho modlitbu, ktorú prednáša Hospodinu pred celým národom potom, ako bol chrám v Jeruzaleme dokončený a bohoslužba v ňom ako aj prinášanie obetí sa mohli začať. Šalamún si však v súvislosti s Božou vernosťou uvedomuje ešte aj niečo iné. Vie, že Božie priznanie sa k ľudu, Božie pomoci plné a spásonosné obrátenie sa k Izraelu nie je viazané len na jedno konkrétne miesto na zemi. Veď Boh je všadeprítomný! Nemožno Ho predsa zatvoriť do chrámu! Nemožno Ho tam zamknúť na kľúčik. Veď či môže prebývať Boh na zemi? Hľa, ani nebesá a nebesá nebies Ťa nemôžu obsiahnuť! O čo menej tento dom, ktorý som postavil.
Šalamún tak v súvislosti s Božou vernosťou chápe jedno : Tá je viazaná jedine na Božie slovo. Na prisľúbenie, ktoré Hospodin dal ešte svojmu služobníkovi Dávidovi, Šalamúnovmu otcovi. V tomto zasľúbení jasne a zreteľne počuť, že Boh sa od svojich detí nikdy neodvráti, pretože tak by zaprel seba samého. I keď deti na zemi svojho Otca v nebi svojimi slovami, skutkami a rozhodnutiami neraz aj zrádzajú, zapierajú a odvracajú sa od Neho, On to nikdy nespraví, pretože samého seba zaprieť nemôže. Vo svojich zasľúbeniach Hospodin jasne deklaruje, že sa chce o svoj ľud na zemi starať. Hospodine, Bože Izraela, Tebe podobného Boha niet ani hore, ani na nebi, ani dolu na zemi, ktorý by zachovával zmluvu a neochvejnú lásku svojim služobníkom, ktorí celým srdcom chodia pred Tvojou tvárou. 24 Ty si splnil svojmu služobníkovi Dávidovi, môjmu otcovi, čo si mu zasľúbil. Zasľúbil si vlastnými ústami a vyplnil vlastnou rukou, ako dokazuje tento deň.
Mám za to, že podobnú skúsenosť, i keď oveľa neskôr, mali aj Ježišovi učeníci, keď videli svojho Majstra a Pána odchádzať z tohto sveta do neba. Vedeli, že to nie je moment Ježišovho odvrátenia sa od nich. Azda niečo na spôsob : „Konečne od vás môžem vypadnúť. Mám vás plné zuby. Nedá sa to s vami, ľuďmi, už vydržať.“ Naopak! Intenzívne a s napätím očakávajú splnenie zasľúbenia ohľadom Ducha Svätého. Veď tak im to Ježiš zasľúbil, že im Ho skoro pošle, len nech sú na jednom mieste, len nech sa nerozchádzajú. To znamená : aj po svojom odchode chcel s nimi Pán Ježiš ostať v intenzívnom kontakte. Veď to napokon aj veľmi jasne zdôraznil a vyjadril vo svojich slovách na rozlúčku : Ajhľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta!
Drahí priatelia, dnes takto aj my všetci, spolu so Šalamúnom i Ježišovými učeníkmi vieme, že Hospodin sa už od samotného počiatku priznáva k tomuto svetu i k nám všetkým. On každého jedného z nás pozná mene. Veď tak nám to prisľúbil a Jeho slová sú hodnoverné. Jeho slová sú dôveryhodné. Dá sa na ne spoľahnúť. On predsa nikdy nezlyhal, neklamal a svojich verných ani nesklamal. I keď mal všetky dôvody na to, aby to s nami skončil, aby to pri nás „zabalil“, aby nad nami „zlomil palicu“, On predsa len nalomenú trstinu nedolomil a tlejúci knôt neuhasil. I keď mal všetky dôvody na to, aby to pri nás vzdal kvôli našej nevere, tvrdohlavosti, zatvrdilosti a pýche, Jeho slovo zasľúbenia predsa len dodnes platí a znie v našich ušiach. Na túto Jeho vernosť a lásku sa preto i my dnes spoliehame. Dúfame, máme nádej, ba čo viac – veríme, že On má uši pripravené, aby počul volania svojich detí k Nemu.
Milé sestry, drahí bratia, Božie priznanie a obrátenie sa k nám nezávisí od našej krásy či atraktivity. Nie je to o našich výkonoch ani zásluhách. To nie je o našej dobrote. Ono spočíva predovšetkým na Božej dobrote, na Božej vernosti, na Božom odvekom prísľube. Na zasľúbení, ktorému sa oplatí veriť.
Milí priatelia, sviatok Vstúpenia Krista Pána na nebo, ktorý v kresťanskej cirkvi slávime, nám dnes veľmi jasne dáva na zreteľ, ako úzko sú spojené nebo so zemou. Ježiš síce telesne z tohto sveta odchádza, potom ako zavŕšil svoje pozemské dielo. No ostáva s nami v podobe Ducha Svätého, ktorého i nám na každý deň posiela. Zatiaľ čo v telesnej forme na tejto zemi mohol byť v jednom čase iba na jednom mieste, pretože pri svojom vtelení na seba prijal súčasne aj všetky obmedzenia ľudského tela, teraz môže byť skrze svojho Svätého Ducha pri každom vždy a všade. Cesta k Bohu je teraz vskutku priama, bez zbytočných zákrut, obradov a pozemských rituálov. Božie a Kristove slová zasľúbenia spájajú a prepájajú náš svet s tým Božím tak tesne, že svojho nebeského Otca smieme zakaždým prosiť v istote : Požehnaj a ochraňuj nás! Rozjasni svoju tvár nad nami a buď nám milostivý! Obráť k nám svoj obličaj a daj nám svoj časný i večný pokoj! Amen.
