Vstúpenie Krista Pána na nebo – Odišiel, aby mohol byť bližšie
Written by radovan on máj 07, 2018 in - No Comments
Vstúpenie Krista Pána na nebo – 10.5.2018
„Odišiel, aby mohol byť bližšie“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Matúš 28, 18 – 20
Ježiš povedal : Daná mi je všetka moc na nebi aj na zemi. 19 Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha 20 a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta.
Skutky apoštolov 1, 9 – 11
9 Po týchto slovách sa pred ich očami vzniesol hore, až im ho vzal oblak z dohľadu. 10 A kým uprene hľadeli k nebu, ako odchádza, zrazu pri nich zastali dvaja muži v bielom rúchu 11 a povedali: Muži galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol vzatý od vás do neba, príde tak, ako ste ho videli odchádzať do neba.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
V kresťanskej cirkvi dnes slávime sviatok Vstúpenia Krista Pána na nebo. Treba hneď na úvod a na rovinu povedať, že spomedzi kresťanských sviatkov v slávnostnej polovici cirkevného roka mu asi najmenej rozumieme. Nepripisujeme mu ani veľkú dôležitosť, čo sa prejavuje aj na nie práve najvyššej bohoslužobnej účasti. Pritom sa jedná o deň Ježišovho povýšenia a oslávenia. Jedná sa teda o udalosť, ktorá si zaslúži nielen našu pozornosť a záujem, ale aj účasť.
Ľuďmi najviac navštevované sú Vianoce. Hovoríme o nich ako o najkrajších sviatkoch roka. Možno aj kvôli betlehemskej idylke, ktorú sme si stáročiami poctivo vybudovali, možno kvôli zasneženej krajine. Vianoce – to je taká príjemná romantika. Práve tento sviatok by sme však mali vnímať ako udalosť Ježišovho poníženia. Veď Ježiš opúšťa slávu neba, aby vstúpil do hriechu a biedy tohto sveta. A čo Veľký Piatok? Ten je vnímaný mnohými ľuďmi ako najväčší evanjelický sviatok, i keď ja sa s tým osobne nestotožňujem. Veď to je potom tak, akoby jeden sviatok bol dôležitejší a druhý menej. Pritom v Božom pláne spásy je každý krok dôležitý a jeden nemôže nasledovať bez druhého. Keď už má byť Veľký Piatok najväčší, potom najväčší čo sa Ježišovej potupy týka. Nasleduje Veľká noc. Tá je akoby takým odrazom od dna. Ježiš sa už hlbšie nemohol ponížiť. Veď kvôli nám zostúpil až do pekiel, ako to aj vyznávame vo Viere všeobecnej kresťanskej. A tak v moci svojho Otca prekonáva smrť. Vstáva z mŕtvych a žije. Dnešný sviatok Vstúpenia je však oslavou toho, že On nielen žije, ale nikdy už neumiera. Je to sviatok Ježišovho oslávenia a návratu do slávy neba. Je to oslava Ježišovho panstva a kraľovania nad týmto svetom, tak ako to opäť vyznávame v kréde : „sedí po pravici Boha Otca všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.“ Je teda nanajvýš smutné, že aj medzi kresťanmi sa nádej nemálo tých, pre ktorých je dnešný sviatok len nezaujímavou, či nevýraznou epizódkou medzi Veľkou nocou a Svätodušnými sviatkami. Nič výnimočné v tom však nevidia…
A pritom sa jedná o deň, kedy došlo k prepojeniu nebeských sfér s tými zemskými. Ježiš síce po tom, ako dokončí svoje dielo vykúpenia a zmierenia odchádza telesne z tohto sveta, predsa nám však dáva zasľúbenie, že s nami bude „po všetky dni až do konca sveta“. Na prvý pohľad by sa teda mohlo zdať, že sa jedná o smutný sviatok. Veď Ježiš odchádza. Nuž a odchod, či lúčenie – to zakaždým vnímame ťažko. On však odchádza, aby nám paradoxne mohol byť bližšie. Veď keby bol ostal v tele na tomto svete, mohol by byť v jednom čase iba na jednom mieste, tak ako každý jeden z nás. Teraz je však všade a v každej chvíli. Keby bol ostal v tele na tomto svete, bol by rovnako tak ostal limitovaný našimi pozemskými a fyzikálnymi podmienkami. Len ťažko by sme o Ňom mohli hovoriť ako o Pánovi pánov a Kráľovi kráľov. Teraz ním však je. Ba čo viac, On nám dáva aj jasné inštrukcie, čo máme počas Jeho telesnej neprítomnosti robiť. A práve na tie by som sa dnes chcel sústrediť.
Inštrukcie, ktorými sa máme riadiť pritom jasne vyplývajú z Jeho slov, ktoré svojim učeníkom adresuje tesne pred svojim vstúpením na nebo : 19 Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha 20 a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. Inštrukcie, ktorými sa máme riadiť však vyplývajú aj zo slov anjelov, ktoré učeníkom zaznievajú bezprostredne po Jeho Vstúpení : Muži galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol vzatý od vás do neba, príde tak, ako ste ho videli odchádzať do neba.
Pozrime sa v tejto chvíli na Ježišove slová pred vstúpením, tak ako nám ich zaznamenal evanjelista Matúš. Kresťanská cirkev ich vníma ako tzv. misijný mandát. Sú to slová, ktoré v svojej podstate definujú cirkev, jej poslanie a úlohu v tomto svete. Podľa týchto Ježišových slov Jeho cirkev má byť všetko iné, len nie pasívnym spoločenstvom. Naopak! Má priam hýriť aktivitou. Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch … To znamená : „Neseďte na zadku so založenými rukami a nečakajte na to, kto medzi vás príde do kostola, na biblickú hodinu, do spevokolu, či na modlitebnú skupinku! Nečakajte, kto sa prihlási na náboženstvo či konfirmáciu! Namiesto toho vstaňte, zdvihnite sa a choďte za ľuďmi vy! Choďte za svojimi deťmi, krstnými deťmi či vnúčatami! Choďte za svojimi kamarátmi, kolegami či susedmi! Vydávajte im svedectvo o tom, čo ste doteraz s Pánom Bohom prežili, ako veľakrát sa pri vás mocne dokázal, aké dobré to je byť v Božej ruke, ochrane a požehnaní! Pozvite ich k aktívnej viere v spoločenstve rovnako veriacich!“ – Snáď i takto by sa dali parafrázovať Ježišove slová na našu situáciu. A Jeho slová sa dnes týkajú rovnako mocne tak ordinovaných ako neordinovaných – tak farárov ako aj nefarárov.
… a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha … Podľa Augsburského vyznania, ku ktorému sa ako evanjelici na Slovensku hlásime, cirkev je tam, kde sa káže Božie slovo a prisluhujú sviatosti. Krst svätý je podľa učenia našej cirkvi jednou z dvoch sviatostí. Okrem neho je tu ešte aj Večera Pánova. Sviatosti sú pritom Kristom Pánom ustanovené úkony, v ktorých sa nám pod spôsobom viditeľných Božích darov ponúkajú neviditeľné Božie dary. Viditeľným Božím darom pri krste svätom je voda. Viditeľnými Božími darmi pri Večeri Pánovej sú chlieb a víno, ktoré v danej chvíli predstavujú telo a krv Pána Ježiša. Nuž a neviditeľnými Božími darmi sú Božia láska, milosť, dobrota, milosrdenstvo a odpustenie. Sviatosti sú tu preto, aby to, čo je pre nás božsky a vo viere abstraktné sa stalo aspoň na chvíľu konkrétnym, hmatateľným, dokonca citeľným. Sviatosti sú tu ako taký most medzi nebom a zemou. Vždy keď je niekto pokrstený, vždy keď niekto prijíma Kristovo telo a krv, to je akoby sa kúsok neba prelomil na túto zem. Pánu Bohu vďaka za tieto úžasné momenty, počas ktorých sa posilňuje naša viera v nebo a vo večnosť …
… a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal … áno, drahí bratia a milé sestry, i to je Ježišov jasný odkaz pre nás, ktorí ostávame na tejto zemi, po Jeho vstúpení na nebo. V kresťanskej cirkvi nám nemá ísť len o mystické momenty v prežívaní našej viery. Nejde len o silné emócie a duchovné zážitky. Ináč povedané : mali by sme mať aj niečo v hlave. Mali by sme tomu aj trocha rozumieť, aj sa vedieť orientovať v Božom slove, aj ho vedieť aspoň trocha citovať spamäti, aj sa vedieť trocha vyznať vo vierouke a podobne. Preto i naša cirkev odjakživa bazírovala nie predovšetkým na slepom dodržiavaní predpisov a tradícií, i keď si ich samozrejme ctíme, ale hlavne na tom, aby ľudia rozumeli, prečo veria v to, čo veria. Naša cirkev za týmto účelom zakladala školy a pre náš národ vychovala mysliteľov, vzdelancov, básnikov, národovcov, kňazov a učiteľov, ktorí nás ako národ i ako cirkev podržali najmä vtedy, keď hrozilo, že prestaneme byť autonómnym národom. Keď hrozilo, že zmizneme ako národ i ako cirkev z dejín. Myslím najmä na časy tvrdej a neľútostnej maďarizácie. Naši predkovia boli známi ako tzv. „písmaci“, teda ľudia, ktorí mali Bibliu takpovediac „v malíčku“. Pritom nikdy nechodili na žiadnu teológiu. Ale tak ako chlieb bol ich každodenným fyzickým pokrmom, tak každodenné čítanie Písma svätého bolo ich duchovným chlebom. Kto z nás sa dnes môže pochváliť tým, že má Písmo v malíčku? Ako sme sa my naučili zachovávať všetko, čo nám Kristus Pán prikázal? A ako to učíme zachovávať našich potomkov? Akými sme odovzdávateľmi viery a Kristovho učenia?
Nakoniec sa chceme pristaviť pri poslednej inštrukcii, ktorá bola učeníkom daná bezprostredne po Ježišovom vstúpení. Tentokrát ju učeníkom nedáva Ježiš, ale anjeli : Muži galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol vzatý od vás do neba, príde tak, ako ste ho videli odchádzať do neba.
Bratia a sestry, opäť je tu výzva k aktivite, k pohybu, k činnosti. Slová anjelov by sa snáď dali parafrázovať aj takto : „Čo stojíte? Nepočuli ste, čo vám pred chvíľkou Ježiš hovoril? Čomu ste nerozumeli? Že máte ísť a získavať učeníkov? Alebo že máte krstiť a vyučovať? Čo vám nie je jasné?“ V slovách anjelov však počujeme aj určitú výstrahu : Robte, čo vám prikázal a začnite už dnes! Pretože príde deň, keď sa On vráti tak, ako ste Ho videli odchádzať. Bude to deň súdu, keď každý bude musieť vydať počet zo svojho pozemského šafárenia. Každý bude musieť vydať účet z toho ako chodil a získaval učeníkov, ako vyučoval, aké svedectvo vydával…
Drahí priatelia, po tom, čo dnes v kázni slova Božieho zaznelo, kto z vás si ešte trúfne povedať, že udalosť Ježišovho vstúpenia na nebo je len nezaujímavá epizódka v celom Božom pláne spásy, či v Božích dejinách spásy? Áno, na jednej strane je to historická udalosť. No na druhej strane je to udalosť, ktorá sa bezprostredne dotýka aj prítomnosti, dokonca každej chvíle nášho života. Veď tak to vyplýva z Ježišových slov : A hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta. Je to síce historická udalosť, ale jej odkaz a inštrukcie – tak osláveného Ježiša ako aj nebeských anjelov – nás deň čo deň, práve teraz, i v tejto chvíli, v súčasnosti, v prítomnosti nabádajú k aktivite. K aktivite viery, k aktívnemu svedectvu, k aktívnemu kresťanskému životu, verne očakávajúc Toho, ktorý „príde tak, ako ste ho videli odchádzať do neba.“ Amen.
