Začiatok nového školského roka 2013 / 14 – Mk 10, 13 – 16
Written by radovan on sep 07, 2013 in - No CommentsZačiatok nového školského roka – 1. 9. 2013
„Deti – čo pre ne môžeme urobiť? Čomu sa od nich môžeme naučiť?“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je so všetkými nami!
Mk 10, 13 – 16
13 Prinášali k nemu deti, aby sa ich dotýkal; ale učeníci im dohovárali. 14 Keď to Ježiš videl, namrzel sa a povedal im: Dovoľte deťom prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie. 15 Veru vám hovorím: Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň. 16 A bral ich do náručia, kládol ruky na ne a požehnával ich.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Po čase prázdnin dnes opäť stojíme na začiatku niečoho nového. Je to nový školský rok, ktorý sa od zajtra oficiálne začne. V takýchto chvíľach sme zvyknutí počúvať veľa o dôležitosti vzdelania a potrebe výchovy pre naše deti. Bezpochyby sú to vážne záležitosti, ktoré si zasluhujú pozornosť. No dnes by som chcel našu pozornosť obrátiť iným smerom. Chcel by som sa pozrieť sa na udalosť začiatku nového školského roka akoby z opačného uhla pohľadu. Chcel by som si spolu s vami dať odpoveď na otázku : Čo sa môžeme naučiť od detí? A tiež : Čo by sme pre svoje deti ako rodičia, starí, či krstní rodičia mohli a mali urobiť?
Začnem odpoveďou na druhú postavenú otázku. Tú nachádzame hneď na začiatku nášho kázňového textu : Prinášali k nemu deti, aby sa ich dotýkal… (v 13a). Jednalo sa zrejme o matky, ktoré sa takto správne rozhodli. Evanjelista Lukáš vo svojom spracovaní tejto udalosti hovorí o nemluvňatách. Evanjelista Matúš si zas viac všíma dôvod, prečo tak matky robia – aby na ich deti Ježiš položil svoje ruky a pomodlil sa nad nimi.
Je dobré vedieť, že takýto to bol prastarý zvyk v Izraeli – klásť ruky deťom na hlavu, prednášať nad nimi modlitbu požehnania a takto na deti privolávať ochranu a pomoc Božiu. V Ježišovej dobe bolo zvykom počas sobôt a sviatkov prinášať deti k synagógam, aby im zákonníci alebo starci žehnali.
Na tomto mieste by som sa zastavil a všimol si tento starý židovský zvyk. Skladanie rúk a modlitba požehnania, to je to, čo potrebujú aj naše deti. To je to, čo sa deje aj pri krste svätom. Položme si však otázku : Koľko rodičov aj v tomto meste si nechá svoje deti pokrstiť? Zdalo by sa, že v našom cirkevnom zbore je to neadekvátna otázka. Veď už teraz mám v matrike narodených a pokrstených zapísaných 30 mien a to ešte nekončíme. Viem o viacerých, ktorí si dieťa v tomto roku chcú dať pokrstiť. Otázka možno je : Čo vedie rodičov, aby si svoje deti nechali pokrstiť? Neraz je to povera, že od chvíle krstu budú deti už len zdravé, pokojné a budú dobre spať. Tak to neraz vnímajú Rómovia. Nerómovia zas „excelujú“ inými odpoveďami a názromi. Stojí to neraz mnoho námahy a úsilia búrať tieto predstavy, ktoré s krstom svätým nemajú nič spoločné. Predsa som však Pánu Bohu vďačný aspoň za to, že to mám vôbec komu vysvetľovať a že aj tie zlé dôvody na krst sú dobrou možnosťou vysvetľovať o čo skutočne ide. Že ide aj o to spomínané Božie požehnanie, ale aj o Božiu blízkosť, pomoc, sprevádzanie v živote i ochranu. Že ide o odpustenie hriechov, o ponuku večného života, o Božiu milosť, o prijatie medzi Božie vykúpené deti, o prijatie do Kristovho tela – cirkvi.
Ďalšia forma skladania rúk a požehnania sa neskôr deje pri slávnosti konfirmácie. Položme si opäť otázku : Koľko rodičov v tomto meste si nechá svoje deti vykonfirmovať? Ak s krstami je to neraz tak, že sú vykonávané s prvotnými nesprávnymi očakávaniami rodičov, ktoré sú následným vyučovaním korigované, pri konfirmácii je to tak, že neraz niet čo komu vysvetľovať. Prvé poučenie z dnešného evanjeliového príbehu teda spočíva v tejto skutočnosti : Neukracujme svoje deti o Božie požehnanie, Božiu milosť a blízkosť! Neukracujme svoje deti o večný život! Majme záujem o to, aby naše deti trávili čas v Božej blízkosti! – na hodinách náboženstva, na detskej besiedke, na stretnutiach konfirmácie, dorastu, či mládeže! Veď aj na týchto podujatiach môžu poznávať a učiť sa skutočným morálnym a zdravým životným hodnotám. Ak túto výchovnú úlohu ponecháme na krčmu, bar či herňu, potom sa nečudujme, že svet okolo nás vyzerá tak ako vyzerá!
Bratia a sestry, aká je však reakcia učeníkov na to, čo sa okolo ich Majstra deje? Prinajmenšom udivujúca : … ale učeníci im dohovárali (v 13b). Učeníci, zrejme v dobrej viere, počínanie rodičov pokladali za obťažovanie svojho Majstra. A tak matkám s deťmi bránili v prístupe k Ježišovi. Aké pomýlené konanie, konané navyše v dobrej viere, že tak je to dobré pre Ježiša i pre samotné deti! Pripomína mi to choré konanie mnohých rodičov, ktorí v „dobrej viere“ bránia svojim deťom dozvedať sa o Ježišovi, resp. o Pánu Bohu. Majú totiž strach, aby z ich detí náhodou nevyrástli náboženskí fanatici. Veď s vierou to tiež netreba preháňať! Resp. takú závažnú vec ako viera v Boha nechávajú na slobodnom rozhodnutí svojho dieťaťa. Je zaujímavé, že v iných veciach svojim deťom až takú slobodu nedávajú, ale vo veciach náboženstva a viery zrazu koľká benevolentnosť! Akoby malé dieťa vedelo zodpovedne posúdiť, čo je pre neho dobré a čo nie!
V tom je, milí priatelia, druhé ponaučenie dnešného príbehu. Naše deti potrebujú pozitívne vzory, a to aj vo viere v Pána Boha. Na nás ako na kresťanských rodičoch, starých, či krstných rodičoch je, aby sme pre svoje deti urobili maximum, čo sa ich duchovnej, kresťanskej orientácie týka. To znamená, aby sme my sami predovšetkým ako kresťania žili a k Bohu, či do kostola svoje deti a vnúčatá nie posielali, ale šli tam s nimi.
Reakcia Pána Ježiša je v tomto smere pochopiteľná. Je to namrzenosť nad nechápavosťou učeníkov. Ježiš predsa na tento svet neprišiel preto, aby mal od ľudí pokoj. Prišiel, aby hľadal a spasil, čo by bez Neho bolo zahynulo. Nuž a to si predsa vyžaduje jeden dôležitý predpoklad : byť s ľuďmi, byť medzi ľuďmi, byť pri ľuďoch. Byť im k dispozícii, byť tu pre nich. Nuž a druhá vec je tá, že On prišiel nielen pre veľkých, múdrych, či bohatých. Neprišiel len pre celebrity svojej doby. Spása, ktorú On prináša je aj pre malých a nedospelých, ktorých vo vtedajších časoch nepovažovali za hodných povšimnutia. Bratia a sestry, nerobme ani my Krista nedostupným pre druhých ľudí! A to možno práve svojimi falošnými predstavami, že On tu je len pre jedných a pre druhých nie! Nie je našou vecou sortírovať ľudí. Nemáme právo nikoho ukracovať o spásu, o Krista, či o večný život! Naopak! Naša úloha je v tom, aby sme každému umožnili dostať sa do Ježišovej blízkosti. Naša úloha je v tom, aby sme ľudí – veľkých i malých, významných i málo významných, mladých i starých, bohatých i chudobných pozývali do Ježišovej prítomnosti.
Milí priatelia, čo by sme pre svoje deti ako rodičia, starí, či krstní rodičia mohli a mali urobiť? To bola otázka, ktorú som si spolu s vami položil. Prinášať ich k Ježišovi, umožňovať im, aby pri Ňom boli blízko, aby boli požehnané. Neukracovať ich o túto možnosť a príležitosť. Nuž a druhá vec je : byť pre svoje deti dobrým príkladom a pozitívnym vzorom vo viere.
Bratia a sestry, a čo je to, čo Ježiš na deťoch tak veľmi oceňuje? To je odpoveď na našu prvú otázku : Čo sa môžeme naučiť od detí? Je to ich dôvera a pokora, ktoré sú predpokladom vstupu do nebeského kráľovstva. Dovoľte deťom prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie. Veru vám hovorím: Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň (v 14b – 15). To určite neznamená, že kráľovstvo nebeské je určené len pre deti a dospelí nemajú šancu vstúpiť a dostať sa doň. To nie. Ide o niečo iné. Človek, tým že rastie, starne a dospieva, sa pomaly aj zbavuje detinských spôsobov. No čo sa kráľovstva nebeského týka, tam sa práve že určitá detinskosť vyžaduje ako podmienka. Vojsť do kráľovstva nebeského sa teda viaže na určité predpoklady. Je treba ho prijať ako pokorné dieťa. Dieťa je dôverčivé. Je ochotné dať sa viesť, nechať si poradiť i pomôcť. Ak chce mať dospelý účasť na tomto kráľovstve, musí zanechať všetku sebavedomú domýšľavosť, aby s detskou prostotou a čistou dôverou otvoril svoje srdce evanjeliovému posolstvu. Každá povýšenosť, či domýšľavosť totiž vylučuje zo spásy. A potom je to viera. Viera, to je dôvera, akú nachádzame u detí. Tie sa ochotne dávajú viesť za ruku a s radosťou si nechávajú naplniť prázdne rúčky. To je to, čo nám dospelým robí nemalé ťažkosti. Nemáme radi, keď nás niekto má viesť. Hanbíme sa a je to pre nás trápne. My sami chceme ísť svojou cestou. Nechceme si priznať, že máme pred Bohom prázdne ruky. Tým by sme totiž uznali svoju závislosť a kapituláciu. A to si dnes nemôžeme dovoliť. Tak sa radšej silou mocou snažíme naplniť si tie ruky sami. No nie vždy sa nám to darí a nie vždy si ich plníme správnymi vecami.
Zvesť o deťoch sa tak stáva radostnou zvesťou pre dospelých. Vojsť do Božieho kráľovstva, prijať ho, znamená vstúpiť pokorným, dôverčivým a poslušným podrobením samého seba. Niečoho takého je schopné len dieťa. To je teda to, čomu sa môžeme naučiť od detí : pokore pred Bohom a viere v Boha na spôsob dôvery. Poníženosti pred Bohom a závislosti na Ňom. Bratia a sestry, staňme sa deťmi v tomto smere! A síce v spomínanom správaní detí, ktoré vedia, že potrebujú pomoc a sú rady, keď sú obdarované. To sú vlastnosti nevyhnutné pre vstup do Božieho kráľovstva. Prijatie do tohto kráľovstva sa totiž neuskutočňuje úsilím človeka, ale je to dar od Boha.
Slová o deťoch napokon Ježiš plne realizuje aj „v praxi“. Skutkom vyjadruje, čo krátko predtým vyjadril slovami. Berie ich do náručia, kladie na nich svoje ruky a žehná im. Ježiš nie je len náboženský teoretik. Náboženstvo totiž pokiaľ nie je spojené s každodenným životom, nestojí za veľa. Tým nám On sám dáva príklad ako máme vieru pri našich deťoch aj prakticky realizovať. Nemáme im o Bohu len hovoriť, ale máme sa s nimi k Bohu modliť. Nemáme im len o krste hovoriť, ale dať ich pokrstiť. Nemáme im len o konfirmácii hovoriť, ale prihlásiť ich na ňu. Nemáme im len o náboženstve hovoriť, ale posielať ich naň. Nemáme im o kostole a cirkvi len hovoriť, ale brať ich tam so sebou. To je, bratia a sestry, náboženstvo v praxi. Toto sme povinní pre naše deti urobiť. Nuž a na oplátku sa od nich máme učiť tomu, na čo sme možno počas skúšok, zápasov, bojov a ťažkostí života zabudli : na pokoru, dôveru a radosť z obdarovania. Amen.
