Predposledná nedeľa v CR – myslíš aj na svoju večnosť?
Written by radovan on nov 11, 2026 in - No Comments
Predposledná nedeľa v CR – 15.11.2026
… myslíš aj na svoju večnosť? …
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Lukáš 16, 1–8
1Povedal aj učeníkom: Bol bohatý človek, ktorý mal šafára; toho obžalovali pred ním, že mu márni majetok.2Zavolal si ho teda a povedal mu: Čo to počúvam o tebe? Vydaj počet zo šafárenia, lebo ďalej nemôžeš už šafáriť.3Tu si šafár pomyslel: Čo urobím, keďže mi pán odníma šafárstvo? Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím.4Viem, čo urobím, aby ma prijali do svojich domov, keď stratím šafárstvo.5Zavolal si každého pánovho dlžníka a spýtal sa prvého: Koľko si dlžen môjmu pánovi?6Odpovedal: Sto mier oleja. Povedal mu: Vezmi si úpis, sadni si a chytro napíš päťdesiat.7Potom sa opýtal druhého: A ty koľko si dlžen? Odpovedal: Sto kórov pšenice. Povedal mu: Tu máš úpis, napíš osemdesiat.8I pochválil pán tohto nespravodlivého šafára, že opatrne urobil, lebo synovia tohto sveta sú opatrnejší voči seberovným než synovia svetla.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Človek je zvláštny tvor. Dokáže premýšľať o svojej budúcnosti celé roky dopredu. Dokáže plánovať, počítať, zabezpečovať sa a pripravovať na najrozličnejšie životné situácie. Mladý človek rozmýšľa, akú školu si vyberie, aby raz získal dobré zamestnanie. Rodičia premýšľajú, ako zabezpečiť svoje deti. Ľudia v strednom veku uvažujú, čo ešte potrebujú v živote dosiahnuť. A tí starší sa neraz zamýšľajú nad tým, či budú mať dostatok prostriedkov na dôstojnú starobu. Staráme sa o svoje domy, opravujeme strechy, odkladáme si peniaze. Keď sa blíži zima, pripravujeme drevo, kontrolujeme kúrenie, prezúvame pneumatiky na autách. Robíme to preto, lebo vieme, že zima príde. Nevieme síce presne, aká bude, ale vieme, že sa na ňu treba pripraviť.
Nie je na tom nič zlé. Naopak! Je to prejav zodpovednosti a rozumného uvažovania. Lenže práve tu sa pred nami otvára jedna oveľa vážnejšia otázka. Ak dokážeme venovať toľko úsilia príprave na budúcnosť, ktorá potrvá možno niekoľko rokov alebo desaťročí, koľko pozornosti venujeme budúcnosti, ktorá sa týka večnosti? Na túto otázku nás dnes privádza Pán Ježiš Kristus prostredníctvom jedného zo svojich najzvláštnejších podobenstiev. Priznajme si, že keď ho počujeme prvýkrát, môžeme zostať trochu zaskočení. Ježiš totiž rozpráva príbeh o človeku, ktorý sa nesprával čestne, ktorý zneužíval svoje postavenie a ktorý sa napokon pokúsil zachrániť svoju budúcnosť veľmi pochybným spôsobom. A predsa sa v závere podobenstva dozvedáme, že jeho pán ho pochválil. Ako je to možné? Vari Pán Ježiš schvaľuje nepoctivosť? Vari nám chce povedať, že na dosiahnutie svojho cieľa môžeme používať aj nespravodlivé prostriedky? Samozrejme, že nie.
Aby sme správne porozumeli tomuto podobenstvu, musíme sa pozrieť na to, čo sa v ňom vlastne odohráva. Istý bohatý človek mal správcu, ktorému zveril starostlivosť o svoj majetok. Správca mal hospodáriť v jeho mene, spravovať jeho záležitosti a nakladať so zverenými prostriedkami zodpovedne. Lenže k bohatému človeku sa dostala správa, že jeho správca rozhadzuje majetok. Pán si ho preto zavolá a adresuje mu slová, ktoré museli zaznieť veľmi nepríjemne: „Vydaj počet zo svojho správcovstva, lebo už nemôžeš ďalej spravovať.“ V tej chvíli sa správcovi rúca svet. Zrazu chápe, že jeho doterajší spôsob života sa končí. Stráca zamestnanie, postavenie, istotu aj zabezpečenie. A čo teraz? Sám pred sebou priznáva, že na ťažkú telesnú prácu nemá síl a žobrať sa hanbí. A tak začne rozmýšľať. Uvedomuje si, že času má málo. Jeho budúcnosť je ohrozená a on musí konať okamžite.
Zavolá si dlžníkov svojho pána a začne im znižovať dlhy. Jednému zo sto mier oleja odpíše polovicu, druhému zo sto mier pšenice zníži záväzok na osemdesiat. Tým si chce zabezpečiť ich priazeň. Dúfa, že keď príde o svoje miesto, nájdu sa ľudia, ktorí ho prijmú do svojich domovov. Jeho konanie je prinajmenšom veľmi pochybné. A predsa jeho pán oceňuje jednu vec: správca dokázal pochopiť vážnosť svojej situácie a podľa toho konal. Nie jeho nepoctivosť, ale jeho prezieravosť sa stáva predmetom pochvaly. A práve v tomto bode sa podobenstvo obracia k nám.
Milí bratia a sestry! Pán Ježiš nám dnes nastavuje zrkadlo. Ukazuje nám človeka, ktorý v rozhodujúcej chvíli chápe, že jeho doterajší život sa končí. Nezatvára pred tým oči. Nepresviedča sám seba, že sa nič nedeje. Nenahovára si, že ešte má dosť času a všetko sa nejako vyrieši. Vie, že musí konať. A Ježiš sa nás prostredníctvom tohto príbehu pýta: Prečo dokážu byť ľudia takí prezieraví vo veciach pozemského života, a pritom takí ľahostajní vo veciach večnosti?
Veď aj náš život má svoje hranice. Možno o nich neradi premýšľame. Možno sa nám zdá, že ešte máme pred sebou veľa času. A tak žijeme. Deň za dňom. Týždeň za týždňom. Rok za rokom. Lenže niekedy stačí jediná udalosť, aby sme si uvedomili, aký krehký je ľudský život. Stačí vážna choroba, nešťastie alebo nečakaná smrť niekoho blízkeho. Zrazu sa zastavíme a uvedomíme si, že všetko, čo sme považovali za samozrejmé, je v skutočnosti veľmi neisté. Práve preto nás cirkevný rok v týchto novembrových dňoch vedie k zamysleniu nad poslednými vecami človeka. Nie preto, aby nás strašil. Ale preto, aby nás naučil žiť múdro.
Predposledná nedeľa cirkevného roka nesie tému Posledného súdu. Pripomína nám, že raz príde chvíľa, keď aj my budeme stáť pred Bohom. A vtedy už nepôjde o to, koľko sme zarobili, aký veľký dom sme postavili, aké postavenie sme dosiahli alebo koľko majetku sme po sebe zanechali. Pôjde o niečo oveľa podstatnejšie. Ako sme žili? Čomu sme verili? Čo sme urobili s časom, ktorý nám bol darovaný? Ako sme sa správali k ľuďom, ktorých nám Boh postavil do cesty? Dokázali sme milovať, odpúšťať, pomáhať a prejavovať milosrdenstvo?
V dnešnom podobenstve zaznieva veta: „Vydaj počet zo svojho správcovstva.“ A tieto slová sa netýkajú iba správcu z Ježišovho príbehu. Týkajú sa každého z nás. Veď aj my sme v istom zmysle správcami. Náš život nie je naším vlastníctvom v tom zmysle, že by sme si ho sami dali. Dostali sme ho ako dar. Rovnako sme dostali čas, zdravie, schopnosti, príležitosti, ľudí okolo seba a mnohé ďalšie požehnania. To všetko nám bolo zverené. A raz sa nás Boh opýta, ako sme s týmito darmi naložili.
Možno sme mali dostatok príležitostí urobiť niečo dobré, ale nevyužili sme ich. Možno sme mali možnosť niekomu odpustiť, ale radšej sme v sebe pestovali hnev. Možno sme videli človeka, ktorý potreboval pomoc, ale prešli sme okolo neho. Možno sme celé roky odkladali zmierenie s niekým blízkym, pretože sme si mysleli, že na to ešte bude čas. A možno sme podobne odkladali aj svoj vzťah s Bohom. „Raz sa začnem viac modliť.“ „Raz si nájdem čas na Božie slovo.“ „Raz prídem častejšie do kostola.“ „Raz sa vážnejšie zamyslím nad svojím životom.“ Lenže, milí bratia a sestry, večnosť sa nezačína pripravovať až vo chvíli, keď sa náš pozemský život končí. Na večnosť sa pripravujeme už dnes, spôsobom, akým žijeme.
A tu sa dostávame k ďalšej dôležitej myšlienke nášho podobenstva. Nepoctivý správca vedel, že jeho budúcnosť závisí od toho, či ho niekto prijme do svojho domu. Preto sa usiloval získať priazeň ľudí, ktorí mu neskôr môžu pomôcť. Aj my potrebujeme myslieť na svoju budúcnosť. Ale naša nádej nespočíva v tom, že si dokážeme zabezpečiť večnosť vlastnou šikovnosťou. Tu sa totiž končí podobnosť medzi nami a nepoctivým správcom. On sa pokúšal zachrániť sám seba. My však vieme, že naša záchrana spočíva v niekom inom. V Pánovi Ježišovi Kristovi. A práve toto je radostné posolstvo dnešnej nedele.
Keď hovoríme o Poslednom súde, nesmieme zabudnúť, kto bude naším Sudcom. Nebude to neznámy, ľahostajný sudca, ktorý nikdy nepoznal naše bolesti, slabosti a zápasy. Bude to Ježiš Kristus. Ten istý Ježiš, ktorý sa skláňal k chorým, odpúšťal hriešnikom, prijímal odmietaných, zastával sa slabých a prinášal nádej tým, ktorí ju už strácali. Ten istý Ježiš, ktorý za nás zomrel na kríži a tretieho dňa vstal z mŕtvych. To však neznamená, že Posledný súd môžeme brať na ľahkú váhu. Božia milosť nie je ospravedlnením našej ľahostajnosti ani našich hriechov. Práve naopak. Človek, ktorý skutočne poznal Kristovu lásku, nemôže zostať rovnaký. Jeho viera sa začína prejavovať v živote.
Pán Ježiš nám tým pripomína, že naša viera nie je iba súkromnou záležitosťou medzi nami a Bohom. Má svoje konkrétne dôsledky. Prejavuje sa v tom, ako sa správame k druhým ľuďom. Živá viera prináša ovocie. Ak človek prijal Božie milosrdenstvo, učí sa byť milosrdným. Ak mu bolo odpustené, učí sa odpúšťať. Ak zakúsil Božiu lásku, učí sa milovať. A práve toto je múdrosť, ku ktorej nás dnes Pán Ježiš pozýva. Nie múdrosť nepoctivého správcu, ktorý sa usiloval zabezpečiť si budúcnosť na úkor svojho pána. Ale múdrosť Božích detí, ktoré poznajú hodnotu večnosti a podľa toho sa usilujú žiť.
Milí bratia a sestry! Niekedy sa hovorí, že človek by mal žiť tak, akoby každý deň bol jeho posledným. Táto myšlienka má v sebe kus pravdy. No kresťan nemusí žiť v neustálom strachu, že zajtra zomrie. Kresťan má žiť predovšetkým s vedomím, že jeho život patrí Bohu. A preto každý deň môže byť príležitosťou na niečo dobré. Každé ráno je novou príležitosťou poďakovať za život. Každé stretnutie s človekom môže byť príležitosťou prejaviť lásku. Každá skúška môže byť príležitosťou naučiť sa dôvere. Každé zlyhanie môže byť príležitosťou na pokánie a nový začiatok. A každý deň, ktorý nám Boh daruje, je zároveň príležitosťou pripraviť sa na stretnutie s Ním.
Spomeňme si ešte na jednu vec. Nepoctivý správca z dnešného podobenstva začal konať až vtedy, keď sa dozvedel, že sa jeho správcovstvo končí. My však nemusíme čakať na podobnú chvíľu. Nemusíme čakať na vážnu chorobu, na nešťastie alebo na chvíľu, keď nám lekár oznámi nepríjemnú diagnózu. Nemusíme čakať na starobu. Boh nás pozýva už dnes. Už dnes môžeme obnoviť svoj vzťah s Ním. Už dnes môžeme prosiť o odpustenie. Už dnes môžeme urobiť niečo, čo sme dlho odkladali. A práve v tom spočíva skutočná duchovná prezieravosť. Vedieť rozpoznať, čo je v živote naozaj dôležité. Vedieť rozlišovať medzi tým, čo je iba dočasné, a tým, čo má večnú hodnotu. Vedieť sa rozhodovať nielen podľa okamžitého prospechu, ale aj podľa Božej vôle.
Na konci cirkevného roka nám Božie slovo pripomína, že náš život smeruje k určitému cieľu. Nie je to cesta, ktorá by sa definitívne končila pri hrobe. Pre človeka, ktorý verí v Ježiša Krista, je to cesta k nebeskému Otcovi. A preto môže kresťan aj pri pohľade na svoju smrteľnosť prežívať nádej. Veď náš Pán povedal: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov.“ To je zasľúbenie, ktoré nám dáva odvahu pozerať sa aj za hranice pozemského života. Nepoctivý správca sa usiloval nájsť ľudí, ktorí ho prijmú do svojich domovov. My máme Spasiteľa, ktorý nám pripravuje miesto v dome nebeského Otca. A práve preto sa nemusíme svojej budúcnosti báť. Môžeme sa na ňu pripravovať s dôverou.
Milí bratia a sestry! Keď dnes odídeme z chrámu, čakajú nás opäť naše každodenné povinnosti. Budeme sa starať o svoje rodiny, o domácnosti, o prácu, o všetko, čo patrí k nášmu životu. A je správne, že to robíme. Ale skúsme si popri tom všetkom uchovať v srdci jednu jednoduchú otázku: Myslím aj na svoju večnosť? Nie iba na to, čo bude zajtra, o týždeň alebo o rok. Ale aj na to, čo bude potom, keď sa môj pozemský život skončí. A nech nás táto otázka nevedie k strachu, ale k viere. Nech nás nevedie k ľahostajnosti, ale k zodpovednému životu. Pretože múdry nie je iba ten, kto si dokáže dobre zariadiť svoj pozemský život. Skutočne múdry je ten, kto už dnes žije s vedomím, že jeho život patrí Bohu a jeho budúcnosť spočíva v rukách Ježiša Krista.
A keď raz aj nám zaznie výzva, aby sme vydali počet zo svojho správcovstva, nech sa nemusíme spoliehať na vlastnú dokonalosť, ktorú nemáme, ale na milosť nášho Spasiteľa. Na Toho, ktorý nás miloval až do smrti. Na Toho, ktorý za nás položil svoj život. Na Toho, ktorý nás svojím vzkriesením uistil, že smrť nemá posledné slovo. Lebo naša najväčšia nádej nespočíva v tom, že sme si dokázali zabezpečiť svoju budúcnosť. Naša najväčšia nádej spočíva v tom, že našu večnú budúcnosť nám otvoril Ježiš Kristus. Amen.
Pokázňová modlitba
Pane Ježiši Kriste, náš Spasiteľ a náš budúci Sudca! Ďakujeme Ti za Tvoje sväté slovo, ktorým nás aj dnes pozývaš k múdremu a zodpovednému životu. Vyznávame pred Tebou, že často venujeme veľa času a úsilia veciam, ktoré sú iba dočasné. Staráme sa o svoje každodenné potreby, o svoj majetok, o svoje plány a o svoju pozemskú budúcnosť, ale neraz zabúdame na to, čo má večnú hodnotu. Odpusť nám našu ľahostajnosť, naše zanedbané príležitosti, naše tvrdé srdcia i chvíle, keď sme odkladali pokánie a zmierenie. Prosíme Ťa, daruj nám múdrosť, aby sme správne využívali čas, ktorý nám ešte dávaš. Nauč nás rozpoznávať Tvoju vôľu, konať dobro, odpúšťať a prejavovať milosrdenstvo tým, ktorí ho potrebujú. Posilňuj našu vieru, aby sme sa v skúškach života neodvracali od Teba. Daj nám odvahu hľadieť aj za hranice pozemského života a s dôverou očakávať naplnenie Tvojich zasľúbení. Pane, keď raz príde chvíľa, v ktorej sa skončí aj naše pozemské putovanie, prijmi nás vo svojej milosti. Nech našou jedinou nádejou nie sú naše skutky a zásluhy, ale Tvoja láska, ktorou si nás vykúpil. Veď nás svojím Svätým Duchom, aby sme už dnes žili ako deti svetla a aby sme raz mohli prebývať v Tvojom večnom kráľovstve. Amen.
