Spomienka na Přerovskú tragédiu – keby som kráčal hoci temným údolím
Written by radovan on jún 16, 2026 in - No Comments
Spomienkové služby Božie na Přerovskú tragédiu – 21.6.2026
„… keby som kráčal hoci temným údolím…“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Žalm 23,4
Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou. Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Sú dni, ktoré sa do dejín zapíšu ako dni radosti. A sú dni, na ktoré sa spomína so slzami v očiach. Dnes stojíme pri jednej z najtemnejších kapitol dejín nášho mestečka. Spomíname na obete Přerovskej tragédie. Na mužov, ženy i deti. Na ľudí, ktorí sa po vojne vracali domov. Na ľudí, ktorí mali svoje sny, svoje plány, svoje rodiny, svoje nádeje. Na ľudí, ktorí si, obrazne povedané, ráno mysleli, že večer budú doma.
A práve v tom je niečo veľmi bolestné a zároveň veľmi blízke každému z nás. Nikto z nás nevie, čo prinesie dnešný deň. Ráno vstávame s plánmi. Vieme, čo chceme urobiť. Vieme, kam chceme ísť. Vieme, koho chceme navštíviť. Myslíme si, že máme svoj deň vo vlastných rukách. A predsa stačí jeden telefonát. Jedna správa. Jedna diagnóza. Jedna nehoda. Jedna udalosť, ktorú sme nečakali. A všetko môže byť zrazu inak.
Presne tak to bolo aj vtedy. Tí ľudia nesedeli vo vlaku ako zločinci. Nesedeli tam ako nepriatelia. Sedeli tam ako matky s deťmi. Ako starí rodičia. Ako ľudia, ktorí sa tešili domov. Sedeli tam ako obyčajní ľudia. Nikto z nich netušil, že sa ich pozemská cesta končí. Nikto z nich netušil, že vlak, ktorý ich mal priviezť domov, sa stane poslednou etapou ich života.
Keď dnes stojíme pred touto spomienkou, prirodzene sa vynára otázka: Prečo? Prečo sa takéto veci dejú? Prečo sa dobrým ľuďom stávajú zlé veci? Prečo musí človek prechádzať utrpením? Prečo existuje zlo? A práve tu musíme byť pokorní. Pretože na mnohé otázky nepoznáme odpoveď. Niekedy by sme si želali, aby nám Boh všetko vysvetlil. Aby nám ukázal dôvody. Aby nám odkryl svoje zámery. Ale často zostávame stáť pred tajomstvom.
A práve preto je také vzácne, čo hovorí Dávid v dnešnom žalme. Všimnime si, že nepovedal: „Keby som kráčal hoci temným údolím, budem všetkému rozumieť.“ Nepovedal ani: „Keby som kráčal hoci temným údolím, nič zlé sa mi nestane.“ A nepovedal ani: „Keby som kráčal hoci temným údolím, Boh ma z neho vždy okamžite vyvedie.“ Nie. Dávid hovorí niečo iné. „Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou.“ To je obrovský rozdiel. Viera totiž nie je zárukou života bez bolesti. Viera nie je poistkou proti utrpeniu. Viera nie je sľubom, že sa človeku nič zlé nestane. Viera je istotou, že ani vtedy, keď sa zlé stane, nezostávame sami.
A práve to je jadro dnešného žalmu. Dávid nehovorí o údolí, ktoré obchádza. Hovorí o údolí, ktorým kráča. Aj veriaci človek prechádza temnými údoliami. Aj veriaci človek plače. Aj veriaci človek trpí. Aj veriaci človek zomiera. Rozdiel je v tom, že tým údolím nejde sám. „Ty si so mnou.“ Tieto štyri slová sú stredom celého žalmu. Nie sila človeka. Nie jeho odvaha. Nie jeho schopnosti. Nie jeho zásluhy. Ale Božia prítomnosť. „Ty si so mnou.“
Keď si dnes pripomíname obete Přerovskej tragédie, práve v tomto nachádzame nádej. Nie v tom, že by sa zlo nestalo. Ono sa stalo. Nie v tom, že by utrpenie nebolo skutočné. Bolo skutočné. Nie v tom, že by smrť neprišla. Prišla. Ale v tom, že ani v tej chvíli Boh svoj ľud neopustil. Aj tam bol prítomný. Aj tam zostal verný. Aj tam držal vo svojich rukách tých, ktorí Mu patrili.
Možno sa nám to zdá zvláštne. Ako môže byť Boh prítomný uprostred takého zla? Ale keď sa pozrieme na Kristov kríž, vidíme, že Boh nestojí ďaleko od ľudskej bolesti. On sa jej postavil tvárou v tvár. Ježiš neprišiel do sveta, aby nám vysvetlil všetky tajomstvá utrpenia. Prišiel, aby ho niesol spolu s nami. Prišiel, aby vstúpil do najtemnejšieho údolia, aké si možno predstaviť. Do údolia opustenosti. Do údolia bolesti. Do údolia smrti. A práve preto môže byť s nami aj v našich údoliach.
Dávid pokračuje slovami: „Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú.“ Na prvé počutie to znie zvláštne. Ako môže prút a palica potešovať? Pastier ich však nenosil preto, aby ubližoval ovciam. Prút slúžil na ochranu pred vlkmi. Palica pomáhala viesť ovce správnou cestou. Boli znakom starostlivosti. Znakom toho, že pastier nestratil svoje stádo z dohľadu. Znakom toho, že ovce nie sú ponechané samy na seba.
A to isté vyznáva Dávid. Hospodin nad svojím ľudom bdie. Aj keď tomu človek nie vždy rozumie. Aj keď mnohé udalosti presahujú naše chápanie. Aj keď sa zdá, že svet sa vymkol spod kontroly. Boh nestratil kontrolu. Jeho ruka stále drží dejiny. Jeho ruka stále drží človeka. Jeho ruka stále vedie svoj ľud.
Bratia a sestry! Dnešná spomienka nás však vedie ešte k jednej veľmi dôležitej veci. Keď spomíname na tých, ktorým bol nespravodlivo odňatý život, uvedomujeme si, aká vzácna je hodnota každého človeka. Každý život je dar. Každý človek nesie v sebe Boží obraz. Každý človek má svoju dôstojnosť. Práve preto nemáme právo rozhodovať o tom, kto smie žiť a kto nie. Nemáme právo deliť ľudí na hodných a nehodných života. Nemáme právo nechať v sebe rásť nenávisť, ktorá nakoniec vedie k násiliu. Veľké tragédie dejín sa totiž nezačínajú zbraňami. Začínajú v ľudskom srdci. Začínajú tam, kde človek prestane vidieť v druhom človeku blížneho. Kde prestane vidieť brata. Kde prestane vidieť Krista.
A preto dnešná spomienka nie je len pohľadom do minulosti. Je aj výzvou pre prítomnosť. Učiť sa úcte. Učiť sa pokore. Učiť sa vidieť v druhom človeku Božie stvorenie. Učiť sa chrániť život. Učiť sa odmietať nenávisť skôr, než stihne priniesť svoje ovocie. A napokon nám dnešný žalm pripomína ešte jednu veľkú pravdu. Hospodin nie je pastierom iba na určitom úseku cesty. Nie je pastierom len počas pekných dní. Nie je pastierom len v mladosti. Nie je pastierom len počas zdravia. On je pastierom od začiatku až do konca. A dokonca ešte ďalej. Pretože cesta veriaceho človeka nekončí smrťou. Smrť nie je poslednou zastávkou. Smrť nie je posledným slovom. Pastier, ktorý nás sprevádza počas života, nás sprevádza aj cez hranicu smrti.
Tak ako pred 81 rokmi sprevádzal tých, na ktorých dnes spomíname. Previedol ich temným údolím smrti. Previedol ich cez utrpenie. Previedol ich cez poslednú hranicu pozemského života. A priviedol ich tam, kde už niet sĺz, bolesti ani strachu. A raz tým istým údolím prevedie aj nás. To neznamená, že sa smrti nebudeme báť. To neznamená, že nebudeme plakať. To neznamená, že nebudeme zápasiť. Ale znamená to, že ani v tej chvíli nepôjdeme sami. Pastier pôjde pred nami. Pastier pôjde vedľa nás. Pastier nás povedie domov. Preto dnes, pri spomienke na obete Přerovskej tragédie, nezostávame len pri bolesti minulosti. Spomíname. Smútime. Modlíme sa. Ale zároveň vyznávame spolu s Dávidom: „Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou.“
A v tejto dôvere chceme žiť. V tejto dôvere chceme niesť svoje radosti i bolesti. V tejto dôvere chceme prechádzať svetlom aj tmou. A v tejto dôvere chceme raz odísť aj z tohto sveta. Pretože náš Pastier nás neopúšťa. Ani na ceste životom. Ani v hodine smrti. Ani vo večnosti. Jemu chvála a vďaka za to! Amen.
Pomodlime sa: Nebeský Otče! V tichosti a úcte predstupujeme dnes pred Tvoju svätú tvár. Prinášame Ti svoje spomienky, svoju bolesť, svoje otázky i svoju vieru. Ďakujeme Ti za slová žalmu, ktoré nás uisťujú, že ani v najtemnejšom údolí nie sme sami. Ďakujeme Ti, že si Bohom, ktorý neopúšťa svoj ľud. Že si bol prítomný pri tých, na ktorých dnes spomíname, a že si ich sprevádzal aj v hodinách, keď sa okolo nich rútil svet a keď ľudská nenávisť pripravila nevinných o život. Pane, vyznávame, že mnohým veciam nerozumieme. Nerozumieme všetkým cestám dejín. Nerozumieme tomu, prečo sa dobrým ľuďom stávajú zlé veci. Nerozumieme tomu, prečo človek dokáže človeku spôsobiť toľko bolesti. Ale aj napriek tomu sa chceme držať Teba. Chceme Ti dôverovať aj tam, kde naše oči nevidia a kde naše srdcia nenachádzajú odpovede. Prosíme Ťa, uč nás vidieť v každom človeku Tvoj obraz. Chráň nás pred pýchou, nenávisťou a ľahostajnosťou. Nedovoľ, aby sme zabúdali na hodnotu ľudského života. Daj nám srdce, ktoré si váži človeka bez ohľadu na jeho pôvod, jazyk, národnosť či postavenie. Uč nás vidieť v našich blížnych Krista, ktorý sa sám stotožnil s trpiacimi, opustenými a poníženými. Prosíme za náš svet, v ktorom aj dnes znejú výstrely, padajú bomby a nevinní ľudia prichádzajú o svoje domovy i životy. Zastav ľudskú nenávisť. Obráť srdcia tých, ktorí šíria násilie. Daj, aby medzi národmi rástla úcta, porozumenie a pokoj. Prosíme aj za nás samých. Ty vieš, aké údolia máme pred sebou. Vieš o našich obavách, chorobách, zápasoch i neistotách. Daj nám silu kráčať cestou, ktorú si pre nás pripravil. Keď budeme prechádzať dňami radosti, zachovaj nás vo vďačnosti. Keď budeme prechádzať dňami bolesti, zachovaj nás vo viere. A keď príde hodina, v ktorej budeme musieť vstúpiť do posledného údolia, daj nám milosť spočinúť v istote, že náš dobrý Pastier pôjde pred nami. Ďakujeme Ti za nádej vzkriesenia a večného života. Ďakujeme Ti, že smrť nemá posledné slovo. Ďakujeme Ti, že Tvoji verní nezostávajú v moci hrobu, ale sú prijatí do Tvojho večného kráľovstva. Tak Ti zverujeme seba, svoje rodiny, svoju cirkev, svoje mesto i pamiatku tých, na ktorých dnes spomíname. Amen.
