13. po sv. Trojici – vyhliadnite si, bratia …
Written by radovan on aug 26, 2026 in - No Comments
- po sv. Trojici – 30.8.2026
„… vyhliadnite si, bratia …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Skutky apoštolov 6, 1 – 7
1V tie dni, keď pribúdalo učeníkov, začali Helenisti reptať proti Hebrejcom, že zanedbávajú ich vdovy pri každodennom obsluhovaní. 2Dvanásti zvolali teda všetkých učeníkov a povedali: Neprichodí nám opustiť slovo Božie a obsluhovať pri stoloch. 3Preto vyhliadnite si, bratia, spomedzi seba sedem osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti, ktorých ustanovíme na túto službu; 4my však budeme usilovní na modlitbách a v službe slova. 5Táto reč sa páčila všetkým, a vyvolili si Štefana, muža plného viery a Ducha Svätého, ďalej Filipa, Prochora, Nikánora, Timona, Parména a Mikuláša, prozelytu z Antiochie. 6Postavili ich pred apoštolov, pomodlili sa a ruky kládli na nich. 7A slovo Božie rástlo a počet učeníkov v Jeruzaleme sa veľmi rozmnožoval. A aj z kňazov veľmi mnohí uverili.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
„Preto, vyhliadnite si, bratia…“ Možno nám tieto slová na prvé počutie nepripadajú nijako zvlášť duchovné. Nie je v nich veľké vyznanie viery, nie je v nich reč o nebi, o večnosti, o odpustení hriechov či o vzkriesení. Znejú skoro až organizačne. Treba niečo urobiť, treba nájsť ľudí, ktorí sa toho chopia, preto: „Vyhliadnite si, bratia…“ Lenže práve za touto jednoduchou výzvou sa skrýva niečo veľmi dôležité pre život cirkvi. Pretože cirkev nežije iba zo slov, ktoré vyslovuje. Žije aj z toho, či sa tieto slová stávajú skutkom. Evanjelium sa zvestuje ústami, ale jeho ovocie sa veľmi často ukazuje v rukách, ktoré pomáhajú; v nohách, ktoré prídu tam, kde je človek sám; v ušiach, ktoré sú ochotné počúvať; v očiach, ktoré si všimnú toho, koho ostatní prehliadli.
Udalosť, o ktorej dnes čítame, sa odohráva v Jeruzaleme krátko po sviatku Letníc, po zoslaní Ducha Svätého, v roku vzkriesenia nášho Pána Ježiša Krista. Cirkev je ešte veľmi mladá. Vlastne je na samom začiatku svojej cesty. Apoštol Peter zvestoval Krista, ľudia prijímali evanjelium, dávali sa krstiť a spoločenstvo veriacich rástlo. Na prvý pohľad by sme mohli povedať: nádherné obdobie. Duch Svätý pôsobí, ľudia uverili, cirkev rastie. A predsa ani táto prvá kresťanská cirkev nebola spoločenstvom bez problémov.
Skutky apoštolov hovoria, že pri každodennom posluhovaní boli zanedbávané vdovy helenistov. Vdova vtedajšej spoločnosti sa pritom často ocitala vo veľmi zraniteľnom postavení. Nebol tu sociálny systém, na ktorý sme zvyknutí dnes. Neboli tu úrady a inštitúcie, na ktoré sa človek mohol obrátiť. Ak žena zostala bez manžela a nemala rodinu, ktorá by sa o ňu postarala, mohla sa veľmi rýchlo ocitnúť v biede. Kresťanské spoločenstvo preto týmto ženám pomáhalo.
Lenže spoločenstvo rástlo a s rastúcim počtom ľudí pribúdali aj potreby. A zrazu sa ukázalo, že niekto zostal prehliadnutý. To je veľmi ľudská situácia. Dokonca aj tam, kde existuje dobrá vôľa, sa môže stať, že niekoho nevidíme. Nie preto, že by sme mu úmyselne chceli ublížiť. Jednoducho je ľudí veľa, potrieb je veľa, povinností je veľa – a niekto zostane bokom. A práve tu sa dnešný text veľmi úzko dotýka témy tejto nedele: Môj blížny.
Blížny je totiž veľmi často práve ten človek, ktorého možno ostatní prehliadli. Ten, ktorý sa neozýva najhlasnejšie. Ten, ktorý si nevie vydobyť pozornosť. Ten, ktorý možno ani nevie povedať, čo potrebuje. Ten, ktorého bolesť nie je viditeľná na prvý pohľad. Môj blížny nemusí byť niekde ďaleko. Môže sedieť vedľa mňa. Môže bývať za susednými dverami. Môže byť členom mojej rodiny. Môže sedieť v tom istom kostole. Môže to byť človek, ktorého pravidelne stretávam, ale už dávno som sa ho skutočne neopýtal, ako sa má.
Jeruzalemský zbor si všimol, že niektoré vdovy zostávajú bokom. A apoštoli problém nezľahčovali. Nepovedali: veď väčšine pomáhame, tak čo ešte chcete? Nepovedali: nie je možné vyhovieť každému. Pochopili, že treba niečo zmeniť. A tu zaznieva veta: „Preto, vyhliadnite si, bratia…“ Hľadajú sa ľudia. Hľadajú sa spolupracovníci. Hľadajú sa tí, ktorí budú ochotní vziať na seba konkrétnu službu blížnemu.
Apoštoli si totiž uvedomili jednu veľmi dôležitú vec: nemôžeme robiť všetko sami. Ich hlavnou úlohou bola modlitba a služba Slova. Nemohli túto službu zanedbať. Ale zároveň nemohli povedať, že starostlivosť o hladného, osamelého či zanedbaného človeka nie je dôležitá. Preto sa rozhodli rozdeliť úlohy. To nebolo zlyhanie apoštolov. Bola to ich múdrosť. Vedeli, že jeden človek nemôže robiť všetko a všetko robiť dobre.
A myslím si, že práve toto slovo potrebujeme počuť aj v našej cirkvi. V mnohých cirkevných zboroch sme si totiž zvykli na predstavu, že je tu farár a ten sa má postarať takmer o všetko. Má kázať, vyučovať, krstiť, pochovávať, sobášiť, navštevovať, organizovať, vybavovať, pripravovať, opravovať, zháňať peniaze, telefonovať, administratívne zabezpečovať a ešte si pritom všimnúť každého človeka, ktorý potrebuje pomoc. Lenže to nie je biblický obraz cirkvi. Dokonca ani dvanásti apoštoli si nepovedali: musíme to nejako zvládnuť sami. Povedali: „Vyhliadnite si, bratia…“
Pretože cirkev nie je jeden človek obklopený množstvom divákov. Cirkev je telo Kristovo. A telo má mnoho údov. Každý úd má svoju úlohu. Ruka nemôže povedať nohe, že ju nepotrebuje. Oko nemôže povedať uchu, že je zbytočné. A jeden človek nemôže byť zároveň rukou, nohou, okom, uchom i ústami celého spoločenstva. Ak všetko zostane na niekoľkých ľuďoch, skôr či neskôr prichádza únava. Niekedy sklamanie. Niekedy rezignácia. A neraz aj vyhorenie. Nie preto, že by Kristovi služobníci nechceli slúžiť. Ale preto, že človek jednoducho nie je schopný niesť všetko.
Prví kresťania to pochopili veľmi skoro. A preto zaznelo: „Vyhliadnite si…“ Lenže tu by sme mohli urobiť jednu chybu. Mohli by sme sa začať obzerať okolo seba. Kto by sa na to hodil? Kto má čas? Kto je schopný? Kto by to mohol robiť? Možno nám už v mysli napadne niekoľko mien. Lenže Božie slovo nás dnes nechce viesť iba k tomu, aby sme si vyhliadli niekoho druhého. Možno máme tú vetu počuť ešte osobnejšie: Ty sa nechaj vyhliadnuť. Dovoľ Duchu Svätému, aby si vyhliadol aj teba. Pretože keď zaznie „Vyhliadnite si, bratia“, nejde iba o hľadanie niekoho vhodného medzi ostatnými. Je v tom otázka adresovaná každému z nás: A čo ty?
Nemáš aj ty niečo, čím môžeš poslúžiť? Nemáš ruky, ktoré môžu pomôcť? Nemáš nohy, ktoré môžu zájsť za človekom, ktorý je sám? Nemáš uši, ktorými môžeš vypočuť niekoho, koho už dlho nikto poriadne nepočúval? Nemáš ústa, ktorými môžeš povzbudiť, potešiť, zastať sa druhého alebo povedať dobré slovo? Nemáš čas, schopnosť, skúsenosť, remeslo, vedomosť alebo jednoducho ľudskú ochotu, ktorú by si mohol dať do služby druhým?
Možno práve tu dostáva téma „Môj blížny“ ešte hlbší význam. Často sa pýtame: Kto je môj blížny? Ježišovi túto otázku položil zákonník a Pán mu odpovedal príbehom o milosrdnom Samaritánovi. A na konci vlastne obrátil celú otázku. Nejde iba o to zistiť, kto je môj blížny. Ide o to, komu sa ja stanem blížnym. To je podstatný rozdiel. Môžeme celý život hľadať hranice svojej povinnosti. Komu ešte musím pomôcť a komu už nemusím? Za koho som zodpovedný a za koho už nie? Kde sa končí moja povinnosť? Kristus však vedie človeka iným smerom. Nehľadaj hranicu, za ktorou už nemusíš milovať. Radšej otvor oči a pozri sa, komu sa môžeš stať blížnym. Práve toto robila prvá cirkev. Všimla si vdovy, ktoré zostali bokom, a hľadala spôsob, ako sa k nim priblížiť.
A všimnime si ešte jednu vec! Tých sedem mužov nebolo vybraných iba preto, že mali organizačné schopnosti. Apoštoli povedali: vyberte mužov „dobrej povesti, plných Ducha a múdrosti“. To je nesmierne dôležité. Aj služba pri stole, aj rozdávanie pomoci, aj starostlivosť o chudobných bola vnímaná ako duchovná služba. Dnes máme niekedy zvláštne rozdelenie. Za duchovné považujeme kázeň, modlitbu, bohoslužbu, sviatosti. A potom sú vraj tie „obyčajné“ veci: pomôcť, odviezť, priniesť nákup, navštíviť, opraviť, upratať, podať jedlo, zavolať osamelému človeku.
Lenže Skutky apoštolov takéto ostré rozdelenie nepoznajú. Aj na rozdávanie jedla boli potrební ľudia plní Ducha Svätého. Prečo? Pretože aj ruka, ktorá podáva chlieb hladnému, môže byť rukou, ktorú používa Kristus. Aj nohy, ktoré idú navštíviť osamelého človeka, môžu byť nohami, ktoré posiela Kristus. Aj ucho, ktoré trpezlivo počúva, môže byť nástrojom Božej lásky. Aj obyčajná praktická pomoc sa môže stať svätou službou, ak sa deje z viery a lásky.
A tu sa dostávame k tomu najdôležitejšiemu. Kresťanská služba nezačína tým, že sa rozhodneme byť lepšími ľuďmi. Nezačína ani výčitkou: robíš málo, musíš robiť viac. Začína pri Kristovi. Pri Tom, ktorý si ako prvý vyhliadol nás. Nie preto, že sme boli najschopnejší. Nie preto, že sme boli najlepší. Nie preto, že by bez nás nemohol byť. Vyhliadol si nás z milosti. Povolal nás po mene, prijal nás, odpustil nám a urobil nás svojimi. On sám sa stal naším blížnym. Nezostal ďaleko od ľudskej biedy. Prišiel medzi nás. Dotýkal sa chorých. Zastavoval sa pri odstrčených. Jedol s tými, ktorými iní pohŕdali. Počúval plačúcich. A napokon vzal na seba aj náš hriech a našu smrť. Na kríži sa Kristus stal blížnym človeka až do krajnosti. Preto naša služba nie je pokusom zaslúžiť si Božiu priazeň. Je odpoveďou na priazeň, ktorú sme už dostali. Pretože Kristus poslúžil mne, môžem ja slúžiť svojmu blížnemu.
A možno práve preto dnes Duch Svätý cez staré slová apoštolov hovorí aj nám: „Vyhliadnite si, bratia…“ Pozrite sa okolo seba. Ale nepozerajte sa iba na to, koho by ste mohli poslať. Pozrite sa aj na seba. Možno si Boh vyhliadol práve tvoje ruky, tvoje nohy, tvoje uši, tvoje ústa. Možno schopnosť, ktorú považuješ za úplne obyčajnú. Možno hodinu tvojho času. Možno tvoju životnú skúsenosť či tvoju trpezlivosť. Možno tvoju ochotu prísť tam, kam sa inému nechce. Možnože sa nikdy nepostavíš pred zhromaždenie. Možnože nebude tvoje meno nikde napísané. Možno ti za tvoju službu nikto verejne nepoďakuje. Ale človek, ktorému si sa stal blížnym, môže cez teba zakúsiť niečo z Kristovej blízkosti. A to je veľká vec.
Výsledok udalosti zo Skutkov apoštolov je pritom pozoruhodný. Keď sa služba rozdelila, keď boli povolaní ďalší ľudia a každý prijal svoju úlohu, čítame: „Slovo Božie rástlo a počet učeníkov v Jeruzaleme sa veľmi rozmnožoval.“ To nie je náhoda. Božie slovo rástlo tam, kde cirkev pochopila, že služba nie je úlohou jedného človeka. Rástlo tam, kde jedni zvestovali a druhí slúžili. Rástlo tam, kde ľudia prijali svoje rozličné povolania ako súčasť jedného Kristovho diela.
Drahí priatelia! Mám za to, že aj naše zbory potrebujú práve toto. Nie ďalších divákov, ale spolupracovníkov. Nie ľudí, ktorí povedia: „Niekto by to mal urobiť,“ ale ľudí, ktorí sa opýtajú: „Pane, môžem to urobiť ja?“ Nie všetci môžeme robiť všetko. Ani nemusíme. Ale každý môže robiť niečo. A možno práve toto je dnes odpoveď na otázku, kto je môj blížny. Môj blížny je človek, ktorého mi Boh postavil do cesty. Človek, ktorého potrebu mi dovolil uvidieť. Človek, pri ktorom môžem použiť dar, ktorý mi Boh zveril.
A ja som zasa človekom, ktorého si Boh môže vyhliadnuť pre neho. Preto dnes neprosme iba: „Pane, ukáž mi môjho blížneho.“ Prosme ešte o čosi viac: „Pane, urob zo mňa blížneho pre druhých.“ Daj mi oči, ktoré neprehliadajú. Uši, ktoré počúvajú. Ústa, ktoré povzbudzujú. Ruky, ktoré pomáhajú. Nohy, ktoré sú ochotné vykročiť. A srdce, ktoré sa nedíva iba na seba.„Preto, vyhliadnite si, bratia…“ Táto výzva kedysi zaznela v Jeruzaleme a zmenila život prvého kresťanského spoločenstva. Dnes zaznieva medzi nami. Snáď pri nej nemusíme hneď obracať hlavu a pozerať, koho si vyhliadneme. Možno máme na chvíľu zostať stáť pred Bohom a povedať: „Pane, ak chceš – vyhliadni si aj mňa. Ukáž mi miesto, kde môžem slúžiť. Ukáž mi človeka, ktorému sa môžem stať blížnym. A to, čo si mi dal, použi na dobro a požehnanie druhých.“ Pretože aj so mnou sa počíta. Aj ja patrím do Kristovho tela. Aj mne Boh niečo zveril. A aj cez môj celkom obyčajný život môže Kristova láska prísť k človeku, ktorý ju práve dnes potrebuje. Amen.
Pomodlime sa: Pane Ježiši Kriste, ďakujeme Ti, že Ty sám si sa stal naším blížnym. Nezostal si vzdialený našej biede, slabosti a hriechu, ale prišiel si medzi nás, aby si nám poslúžil svojou láskou, odpustením a milosťou. Prosíme Ťa, daj nám otvorené oči, aby sme neprehliadali ľudí, ktorých nám staviaš do cesty. Daj nám uši ochotné počúvať, ústa pripravené povzbudiť, ruky ochotné pomáhať a nohy pripravené vykročiť tam, kde nás niekto potrebuje. Duchu Svätý, vyhliadni si aj nás. Ukáž každému z nás miesto, na ktorom môžeme slúžiť a daj nám múdrosť i ochotu používať dary, ktoré si nám zveril, pre dobro celého spoločenstva. Chráň nás pred pohodlnosťou, pri ktorej čakáme, že poslúži niekto iný. Uč nás pýtať sa: Pane, čo môžem urobiť ja? Komu sa dnes môžem stať blížnym? Požehnávaj svoju cirkev, aby bola spoločenstvom, v ktorom nikto nezostáva prehliadnutý a v ktorom každý podľa svojho obdarovania slúži druhým. Použi si nás, Pane, aby aj cez naše obyčajné skutky mohli ľudia zakúsiť Tvoju neobyčajnú lásku. Amen.
