12. po sv. Trojici – priviedli ho k Nemu
Written by radovan on aug 19, 2026 in - No Comments
- po sv. Trojici – 23.8.2026
„… priviedli ho k Nemu …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Marek 7, 31 – 37
31Keď (Ježiš) opustil týrsky kraj, prišiel cez Sidon zase k moru Galilejskému, do prostriedku kraja Desaťmestia. 32Tu priviedli k Nemu hluchého a zajakavého a prosili Ho, aby položil ruku na neho. 33On ho vzal stranou, von zo zástupu, vložil mu svoje prsty do uší a slinou sa mu dotkol jazyka. 34Potom pozdvihnúc oči k nebu, zavzdychol a povedal mu: Effatha! to jest: Otvor sa! 35I otvorili sa mu uši, jazyk sa mu hneď rozviazal a hovoril správne. 36I prikázal im (Ježiš), aby nikomu nehovorili; ale čím viac im prikazoval, tým viac to rozhlasovali. 37A náramne žasli hovoriac: Všetko dobre učinil; aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
„Effatha!“ – „Otvor sa!“ Jedno jediné slovo. Jedno krátke Ježišovo slovo, ktoré zaznelo pred takmer dvetisíc rokmi nad človekom, ktorý nepočul a iba ťažko rozprával. A predsa je v tomto jedinom slove ukryté takmer celé posolstvo dnešného evanjelia. Človek, ktorý bol dovtedy uzavretý vo svojom tichu, sa otvára svetu. Jeho uši začínajú počuť a jeho jazyk sa rozväzuje. Evanjelista Marek potom jednoducho konštatuje: 35I otvorili sa mu uši, jazyk sa mu hneď rozviazal a hovoril správne.
Dnešná 12. nedeľa po Svätej Trojici, nesie tému Boží dar reči. Pri tejto téme by sme mohli hovoriť o tom, akým veľkým darom je schopnosť komunikovať. Mohli by sme hovoriť o sile ľudského slova, o tom, koľko dobra môže človek slovom vykonať a koľko zla ním môže spôsobiť. To všetko by bolo pravdivé. Ale dnešné evanjelium nás vedie ešte o krok hlbšie. Ukazuje nám totiž, že skôr než sa človeku rozviažu ústa, musia sa mu otvoriť uši.
A možno práve toto potrebujeme dnes počuť. Žijeme vo svete, v ktorom sa veľa hovorí. Možno nikdy v dejinách ľudstva nemal obyčajný človek toľko možností verejne povedať svoj názor ako dnes. Stačí niekoľko sekúnd a naše slová môžu čítať stovky či tisíce ľudí. Rozprávame, píšeme, komentujeme, hodnotíme, odpovedáme. Každý má názor a každý ho môže okamžite vysloviť. Paradoxne však v tomto hlučnom svete čoraz väčšmi zisťujeme, aké ťažké je skutočne počúvať.
A práve k hluchému človeku prichádza Ježiš. Je zaujímavé, že tento človek neprichádza k Ježišovi sám. Evanjelium hovorí: priviedli k Nemu hluchého a zajakavého … Priviedli ho iní. Sú okolo neho ľudia, ktorým na ňom záleží. Ľudia, ktorí vedia, že sami mu pomôcť nedokážu, ale zároveň vedia, ku komu ho majú priviesť. Aj v tom je čosi veľmi krásne. Niekedy totiž človek potrebuje, aby ho niekto priviedol ku Kristovi. Niekedy nevládzeme sami nájsť cestu. Niekedy nás nesie modlitba druhého človeka. Matka prinesie svoje dieťa ku krstu. Rodina privedie svojho blízkeho do spoločenstva cirkvi. Niekto sa modlí za človeka, ktorý sa už dávno modliť prestal. Niekto vysloví pred Bohom meno toho, kto možno ani netuší, že naňho niekto v modlitbe pamätá.
Ľudia priviedli hluchého človeka k Ježišovi. A potom už koná Kristus. Ježiš ho berie bokom od zástupu. Nie je pre Neho anonymným prípadom uprostred davu. Je človekom. Konkrétnym človekom so svojím trápením, svojím tichom, svojou bezmocnosťou. Ježiš sa ho dotýka. Vkladá mu prsty do uší, dotýka sa jeho jazyka, pohliadne k nebu, vzdychne a povie: „Effatha! Otvor sa!“ A otvorilo sa to, čo bolo zatvorené.
Práve tu môžeme začať rozumieť téme Božieho daru reči trochu inak. Boh nám nedal iba ústa. Dal nám aj uši. A možno nie náhodou máme dve uši a iba jedny ústa. Schopnosť hovoriť je veľkým darom, ale rovnako veľkým darom je schopnosť počúvať. V biblickom ponímaní má počúvanie dokonca prednosť. Viera nezačína tým, že človek niečo povie Bohu. Začína tým, že Boh hovorí k človeku. Apoštol Pavel píše, že „viera je z počúvania a počúvanie skrze slovo Kristovo“. Boh hovorí a človek počúva. Boh volá a človek odpovedá. Božie slovo prichádza zvonka, dotýka sa nášho života, otvára naše srdce – a až potom môže prísť naša odpoveď.
Preto Ježiš najprv otvára uši a až potom rozväzuje jazyk. To je dôležité aj pre cirkev. Kresťan totiž nie je v prvom rade človek, ktorý veľa hovorí o Bohu. Je to človek, ktorý sa učí Boha počúvať. Aj kazateľ musí najprv počúvať, až potom môže hovoriť. Aj rodič musí počúvať Božie slovo, ak chce o Bohu hovoriť svojim deťom. Aj cirkev musí neustále počúvať hlas svojho Pána, pretože inak veľmi ľahko začne namiesto Božieho slova hlásať iba svoje vlastné názory.
A tu zaznieva Kristovo: „Effatha! Otvor sa!“ Otvor svoje uši. Možno sme totiž telesne počujúci, a predsa môžeme byť hluchí. Môžeme počuť stovky slov a nevnímať ani jedno. Môžeme sedieť v kostole a pritom zostať uzavretí. Môžeme poznať biblické príbehy, modlitby i piesne a predsa nepustiť Božie slovo k tomu miestu svojho života, ktorého sa dotknúť nechceme. Kristus však prichádza práve tam. A keď otvorí uši, rozväzuje aj jazyk.
Evanjelista pritom používa nádherné vyjadrenie. Nepíše iba, že človek začal hovoriť. Hovorí, že „správne hovoril“. To je veľmi dôležitý rozdiel. Veď hovoriť dokáže takmer každý. Ale správne hovoriť – to je oveľa viac. Koľko slov za svoj život vyslovíme? Milióny. Väčšinu z nich si už o niekoľko hodín nepamätáme. A predsa sú medzi nimi slová, ktoré zostávajú v človeku celé desaťročia. Možno si už nepamätáme, čo nám niekto povedal včera, ale pamätáme si jednu vetu, ktorú nám niekto povedal pred tridsiatimi rokmi. Pretože nás potešila. Alebo pretože nás ranila. Slovo totiž nemá ruky, a predsa môže pohladiť. Nemá päste, a predsa môže udrieť. Nemá lieky, a predsa môže liečiť. Nemá nôž, a predsa dokáže zanechať hlbokú ranu.
A preto je reč Božím darom, ale zároveň aj veľkou zodpovednosťou. Sú slová, ktoré človeka zatvárajú, a slová, ktoré ho otvárajú. Sú slová, po ktorých človek odchádza menší, poníženejší a zranenejší. A sú slová, po ktorých sa dokáže znovu postaviť. „Odpúšťam ti.“ „Neboj sa.“ „Som pri tebe.“ „Ďakujem.“ „Mrzí ma to.“ „Modlím sa za teba.“ „Mám ťa rád.“ Sú to jednoduché slová. A predsa niekedy práve takéto jednoduché slová dokážu urobiť viac než dlhé prejavy. Boží dar reči teda nespočíva iba v tom, že máme hlasivky a dokážeme tvoriť slová. Skutočný dar reči sa ukazuje vtedy, keď naše slovo slúži životu.
A práve tu potrebujeme Krista. Dnešné evanjelium totiž nie je návodom, ako si máme sami napraviť svoju reč. Je predovšetkým správou o tom, čo robí Ježiš. Ten hluchonemý človek sa neuzdravil vlastným úsilím. Nepovedal si: Od dneška budem lepšie počúvať a krajšie hovoriť. Nemohol. Potreboval, aby sa ho dotkol Kristus. A to potrebujeme aj my. Lebo problém našich slov nie je iba problémom jazyka. Je hlbšie. Je v našom srdci. Z toho, čo nosíme vo svojom vnútri, potom vyrastajú aj naše slová. Ak je v nás hnev, skôr či neskôr sa dostane do našej reči. Ak je v nás závisť, ukáže sa v slovách. Ak človeka vnútorne odsúdime, jazyk si už cestu nájde.
Preto Kristus nechce iba strážiť naše ústa. Chce sa dotknúť nás samých. A tu sa ukazuje evanjelium v celej svojej kráse. Kristus sa neštíti dotknúť toho, čo je v človeku porušené. Tak ako sa dotkol uší a jazyka onoho človeka, dotýka sa aj našej ľudskej biedy. Prichádza so svojím odpustením tam, kde sme svojimi slovami ublížili. Prichádza tam, kde už vyslovené slovo nemôžeme vziať späť. Prichádza tam, kde nás mrzí, čo sme povedali – alebo čo sme naopak povedať mali a nepovedali.
A nad tým všetkým zaznieva Jeho: „Effatha! Otvor sa!“ Otvor sa môjmu slovu. Otvor sa môjmu odpusteniu. Otvor sa človeku vedľa seba. Otvor svoje uši jeho bolesti. A potom otvor svoje ústa tak, aby z nich vyšlo slovo, ktoré mu pomôže. Možno práve toto je jeden z najväčších zázrakov, ktoré môže Kristus vykonať aj dnes. Nemusí byť taký nápadný ako uzdravenie hluchého človeka. Niekedy sa zázrak stane pri kuchynskom stole, keď sa po rokoch mlčania dvaja ľudia konečne začnú rozprávať. Niekedy sa stane v jednej vete: „Odpusť mi.“ Niekedy pri posteli chorého, keď nevieme povedať nič veľké, iba vezmeme človeka za ruku a povieme: „Som tu.“ Niekedy v modlitbe, keď človek po dlhom čase opäť dokáže povedať: „Pane Bože, potrebujem Ťa.“
Aj to je Boží dar reči. Na konci dnešného evanjelia ľudia hovoria o Ježišovi: „Všetko dobre učinil: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.“ „Všetko dobre učinil.“ To je vlastne vyznanie viery. Ľudia videli človeka, ktorého Kristus otvoril, a nemohli mlčať. A možno práve k tomu smeruje celý dnešný príbeh. Kristus nám otvára uši, aby sme počuli Jeho slovo. Dotýka sa nášho života svojou milosťou. Odpúšťa nám naše zlé a zraňujúce slová. A potom nám rozväzuje jazyk, aby sme mohli hovoriť inak. Nie preto, aby sme hovorili viac. Ale aby sme hovorili správne. Aby naše slová prinášali pokoj tam, kde je nepokoj. Odpustenie tam, kde zostala vina. Nádej tam, kde človek stráca odvahu. Pravdu tam, kde sa udomácnila lož. A evanjelium tam, kde človek potrebuje počuť, že Boh naňho nezabudol.
Preto prosme aj dnes: Pane Ježiši Kriste, povedz svoje „Effatha!“ aj nad nami. Otvor naše uši, aby sme počuli Tvoje slovo. Otvor naše srdcia, aby sme prijali Tvoju milosť. A rozviaž naše jazyky, aby slová, ktoré vyslovujeme, neboli zbraňou, ale darom; aby nezraňovali, ale uzdravovali; aby nerozdeľovali, ale spájali; aby neoslavovali nás, ale vydávali svedectvo o Tebe. Lebo aj dnes platí to, čo vyznával zástup pri Galilejskom mori: „Všetko dobre učinil: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.“ Amen.
Pomodlime sa: Pane Ježiši Kriste, ďakujeme Ti za dar Tvojho slova, ktoré otvára naše uši, dotýka sa našich sŕdc a učí nás správne hovoriť. Prosíme, vyslov aj nad nami svoje: „Effatha – otvor sa!“ Otvor naše uši, aby sme medzi mnohými hlasmi sveta dokázali počuť Tvoj hlas. Otvor naše srdcia, aby sme prijímali Tvoju pravdu, milosť a odpustenie. Očisťuj aj naše ústa. Odpusť nám slová, ktorými sme druhých zranili, ponížili alebo nespravodlivo odsúdili. Daj nám múdrosť vedieť, kedy máme hovoriť a kedy radšej mlčať. Nauč nás vysloviť slovo povzbudenia tam, kde je smútok, slovo zmierenia tam, kde je hnev, slovo nádeje tam, kde prichádza beznádej, a slovo odpustenia tam, kde zostala vina. Rozviaž naše jazyky aj k modlitbe, vďačnosti a vyznaniu viery, aby sme svojimi slovami i celým životom vydávali svedectvo o Tebe. A daj, aby aj cez naše ústa mohli ľudia počuť dobré slovo, ktoré buduje, potešuje a prináša požehnanie. V Tvojom mene prosíme. Amen.
