8. po sv. Trojici – kto je na vine?
Written by radovan on júl 22, 2026 in - No Comments
- po sv. Trojici – 26.7.2026
„… kto je na vine? …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista! Amen.
Ján 9, 1 – 7
1Idúcky uzrel (Ježiš) človeka slepého od narodenia. 2Učeníci sa Ho spýtali: Majstre, kto zhrešil: tento, či jeho rodičia, že sa slepý narodil? 3Ježiš odpovedal: Ani tento nezhrešil, ani jeho rodičia, ale (stalo sa to preto), aby skutky Božie boli zjavené na ňom. 4My musíme konať skutky Toho, ktorý ma poslal, kým je deň; prichádza noc, keď nikto nebude môcť pracovať. 5Dokiaľ som na svete, ja som svetlo sveta. 6Keď to povedal, pľuvol na zem, spravil zo sliny blato, priložil mu na to na oči 7a povedal: Choď, umy sa v jazere Siloe – čo v preklade znamená Poslaný. Odišiel teda, umyl sa a vrátil sa vidomý.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Téma dnešnej nedele znie: Výstraha pred zvodmi. Keď počujeme slovo zvod, možno nám ako prvé napadnú falošní proroci, sekty, nepravé učenia alebo ľudia, ktorí vedome zavádzajú iných. A naozaj, aj o tom hovorí Písmo. Dnešné evanjelium nás však upozorňuje na ešte jeden druh zvodu. Je oveľa nenápadnejší. Neprichádza zvonka, ale často sa rodí priamo v našom vlastnom premýšľaní.
Práve preto je pozoruhodné, že celý dnešný príbeh nezačína uzdravením slepého človeka. Začína otázkou. Nie otázkou slepého. Nie otázkou zástupu. Ale otázkou Ježišových učeníkov. „Majstre, kto zhrešil: tento, či jeho rodičia, že sa slepý narodil?“ Táto otázka odhaľuje spôsob myslenia, ktorý bol v tej dobe veľmi rozšírený. No ani modernému človeku nakoniec nie je až tak vzdialený a cudzí. Ak niekoho postihlo nešťastie, musel byť za tým hriech. Ak prišla choroba, musel niekto niesť vinu. Ak človeka stretlo utrpenie, musel to byť Boh, kto ho potrestal.
Na prvý pohľad sa zdá, že učeníci premýšľajú zbožne. Veď chcú pochopiť Božie konanie. Chcú nájsť odpoveď. Lenže práve tu sa skrýva zvod. Nie všetko, čo sa tvári ako náboženské uvažovanie je aj správne uvažovanie. Diabol totiž nemusí človeka zviesť len k nevere voči Bohu. Niekedy ho zvádza práve k tomu, aby o Bohu premýšľal nesprávne. A to je možno ešte nebezpečnejšie. Veď všimnime si, čo sa vlastne deje. Učeníci sa nepýtajú, ako tomuto človeku pomôcť. Nepýtajú sa, ako mu prejaviť lásku. Nepýtajú sa, čo s ním chce urobiť Boh. Ich prvá otázka znie: Kto je vinný? Kto za to môže? Koho treba označiť? Koho treba posadiť na lavicu obžalovaných? A hoci vyslovia dve možnosti – tento človek alebo jeho rodičia –, v skutočnosti ich otázka smeruje ešte hlbšie. Ak sa človek narodí slepý, ako mohol zhrešiť ešte pred narodením? Ich otázka nakoniec smeruje až k Bohu samotnému. Akoby hovorili: „Pane, ako si toto mohol dopustiť?“
A práve tu sa dotýkame niečoho, čo je veľmi aktuálne aj dnes. Aj my totiž veľmi radi hľadáme vinníka. Keď príde choroba. Keď zomrie mladý človek. Keď sa rozpadne rodina. Keď sa narodí postihnuté dieťa. Keď nás postihne tragédia. Aj v nás sa ozýva tá istá otázka: Prečo? A veľmi rýchlo sa pridáva ďalšia: Kto za to môže? Niekedy obviníme ľudí. Niekedy okolnosti. A niekedy – hoci to možno nikdy nevyslovíme nahlas – obviňujeme samotného Boha.
Práve toto je jeden zo zvodov, pred ktorými nás dnešná nedeľa varuje. Nie je ním kritické myslenie. Pán Boh nám predsa dal rozum a nechce, aby sme ho odkladali bokom. Biblia nás nevedie k slepej dôverčivosti. Vedie nás k rozlišovaniu. Lenže existuje rozdiel medzi poctivým hľadaním pravdy a medzi tým, keď si z Boha urobíme obžalovaného. Keď sa postavíme nad Neho ako sudcovia. Keď očakávame, že nám bude musieť vysvetliť každý svoj krok. A keď odpoveď nedostaneme podľa svojich predstáv, začneme pochybovať o Jeho dobrote.
To je cesta, na ktorú učeníci v tejto chvíli nevedomky vykročili. A Ježiš ich na nej nenechá. Jeho odpoveď prichádza rýchlo a je prekvapujúca. „Ani tento nezhrešil, ani jeho rodičia, ale stalo sa to preto, aby skutky Božie boli zjavené na ňom.“ Ježiš tu nerobí to, čo Jeho učeníci očakávali. Nevyberie jednu z ponúknutých možností. Nepovie: „Áno, vinný je tento.“ Ani: „Nie, vinní sú rodičia.“ On odmietne samotný spôsob, akým bola otázka položená. Akoby povedal: „Začínate na nesprávnom mieste.“ A tým mení celú perspektívu. Učeníci sa pýtajú: Prečo sa to stalo? Ježiš ukazuje: K čomu to povedie? To je obrovský rozdiel. My chceme poznať príčinu. Boh nás však často vedie k tomu, aby sme dôverovali cieľu. My sa pozeráme dozadu. Boh sa pozerá dopredu. My chceme vysvetlenie. Boh pripravuje riešenie. Nie je to nádherný rozdiel?
Ježiš nehovorí, že slepota je dobrá. Nehovorí ani to, že utrpenie samo osebe pochádza od Boha. Ale ukazuje, že ani tam, kde človek nevidí zmysel, Boh ešte nepovedal posledné slovo. To, čomu dnes nerozumieme, môže raz poslúžiť na zjavenie Božej slávy. To, čo dnes vyzerá ako slepá ulička, môže byť zajtra miestom, kde sa ukáže Božia moc. To, čo dnes považujeme za tragédiu, môže byť raz svedectvom o Božej vernosti. Nie preto, že by utrpenie bolo dobré. Ale preto, že Boh dokáže priviesť dobrý koniec aj tam, kde človek vidí iba beznádej. Koľkokrát sme to už vo svojom živote zažili? Koľkokrát sme sa spätne pozreli na niektoré udalosti a povedali si: „Vtedy som tomu vôbec nerozumel. Vtedy som sa pýtal: Prečo? Dnes však vidím, že ma Boh práve cez túto cestu niečo naučil. Že ma práve tam držal vo svojej ruke.“ Nie preto, že by všetko bolelo menej. Ale preto, že Božia prítomnosť bola väčšia než naše chápanie. Práve toto je viera. Nie viera, ktorá pozná všetky odpovede. Ale viera, ktorá pozná Toho, komu môže dôverovať aj bez všetkých odpovedí.
Potom nasleduje zvláštna scéna. Ježiš napľuje na zem, urobí blato, potrie ním oči slepého a pošle ho k rybníku Siloe. Prečo práve takto? Mohol predsa povedať jediné slovo. Veď to urobil už mnohokrát. Tentoraz však vedie slepého človeka na cestu poslušnosti. Predstavme si toho muža. Celý život nevidel. A teraz mu niekto potrie oči blatom. Na prvý pohľad sa nič nezlepšilo. Skôr naopak. Potom dostane pokyn: „Choď a umy sa.“ Neháda sa. Nepolemizuje. Nepýta sa, prečo práve Siloe. Jednoducho ide. A práve tam prichádza zmena. Jeho uzdravenie nezačína tým, že všetkému porozumel. Začína tým, že dôveroval Ježišovmu slovu.
Aj to je odkaz aj pre nás dnes. Koľkokrát čakáme, že nám Boh najprv všetko vysvetlí, a až potom Mu budeme dôverovať? Lenže v Božom kráľovstve to často býva opačne. Najprv dôvera. Potom skúsenosť. Najprv poslušnosť. Potom pochopenie. Najprv krok viery. A až potom otvorené oči. Nie náhodou sa rybník volá Siloe, teda Poslaný. Je to krásna symbolika. Uzdravenie prichádza na ceste, na ktorú človeka posiela Kristus. Nie tam, kde si človek vyberie vlastnú cestu. Ale tam, kam ho vedie Pán.
Bratia a sestry! Možno práve dnes niekto z nás nesie otázku, na ktorú zatiaľ nepozná odpoveď. Možno už dlho prosíme. Možno sme unavení. Možno nerozumieme tomu, čo sa deje v našej rodine. Možno nerozumieme chorobe. Možno nerozumieme samote. Možno nerozumieme smrti niekoho blízkeho. A možno sme sa už veľakrát pýtali: Prečo? Dnešné evanjelium nám nedáva jednoduché vysvetlenie. Ježiš nevysvetľuje všetky tajomstvá utrpenia. Ale robí niečo oveľa dôležitejšie. Ukazuje smer. Neobracia náš pohľad na minulosť, ale na Božiu budúcnosť. Nevedie nás k špekuláciám, ale k dôvere. Nevedie nás k obviňovaniu, ale k očakávaniu. Preto správny kresťanský postoj nespočíva v tom, že budeme vytvárať domnienky o tom, prečo sa niečo stalo. Nie sme povolaní vypĺňať prázdne miesta vlastnými predstavami. Nie sme povolaní vyslovovať súdy tam, kde ich nevyslovil Boh. Nie sme povolaní robiť z domnienok istotu. Sme však povolaní čakať. Nie pasívne. Ale v modlitbe. V nádeji. V dôvere. Pretože Božie načasovanie býva často iné ako naše. My chceme odpoveď dnes. Boh niekedy odpovedá zajtra. My chceme vidieť celú cestu. On nám osvetlí iba ďalší krok. My chceme poznať koniec príbehu. On nás učí dôverovať Autorovi príbehu.
A možno práve preto je niekedy potrebné urobiť to, čo na prvý pohľad znie zvláštne. Niekedy je potrebné zavrieť oči. Nie preto, aby sme prestali vidieť. Ale preto, aby sme začali vidieť správne. Zatvoriť oči pred vlastnými domnienkami. Pred unáhlenými súdmi. Pred pokušeniami obviniť Boha. Pred túžbou všetko okamžite vysvetliť. A namiesto toho zopnúť ruky. Pretože sú chvíle, keď človek zavrie oči, aby mohol lepšie uvidieť nebo. A práve tam sa rodí pohľad viery. Nie pohľad, ktorý všetkému rozumie. Ale pohľad, ktorý vie, komu patrí budúcnosť. Nech nás teda dnešné evanjelium chráni pred jedným z najnebezpečnejších zvodov – pred pokušeniam myslieť si, že Boh musí konať podľa našej logiky, našich predstáv a nášho načasovania. A nech nás vedie k dôvere v Krista, ktorý aj dnes prichádza k človeku, ktorého svet považuje za strateného, dotýka sa jeho života a premieňa jeho tmu na svetlo. Jemu buď sláva naveky. Amen.
Pomodlime sa: Nebeský Otče! Ďakujeme Ti za Tvoje sväté slovo, ktoré si nám dnes opäť otvoril. Ďakujeme Ti, že nás aj prostredníctvom príbehu slepého od narodenia učíš správne sa dívať na život, na utrpenie i na Teba samého.
Vyznávame, že sa často podobáme Tvojim učeníkom. Aj my sa neraz pýtame: „Prečo?“ Hľadáme vinníkov, vytvárame si vlastné domnienky a vysvetlenia a neraz si myslíme, že rozumieme veciam, ktorým v skutočnosti nerozumieme. Odpusť nám chvíle, keď sme vo svojom srdci obviňovali iných ľudí alebo keď sme – možno aj nevedomky – postavili na lavicu obžalovaných Teba, nášho dobrého a milosrdného Boha.
Prosíme Ťa, chráň nás pred týmto zvodom. Daj nám pokorné srdce, ktoré nebude unáhlene súdiť, ale bude sa učiť dôverovať Tvojmu vedeniu. Nauč nás prijímať aj to, čomu dnes nerozumieme, vo viere, že Ty vidíš ďalej ako my a že Tvoje cesty sú múdrejšie než naše predstavy.
Ďakujeme Ti za Pána Ježiša Krista, ktorý nemení len okolnosti života, ale predovšetkým mení ľudské srdce a spôsob nášho premýšľania. Ďakujeme, že aj nás vedie od otázky „Prečo sa to stalo?“ k dôvere, že Ty aj z toho, čo je pre nás bolestivé a nepochopiteľné, dokážeš vo svojom čase vykonať niečo dobré a na Tvoju slávu.
Prosíme Ťa za všetkých, ktorí práve teraz prechádzajú obdobím utrpenia, choroby, smútku alebo neistoty. Buď blízko tým, ktorí už dlho čakajú na vypočutie svojich modlitieb. Posilňuj unavených, potešuj zarmútených, pozdvihuj sklesnutých a daruj nádej tým, ktorí už strácajú odvahu. Daj im zakúsiť, že ani v ich živote si nepovedal posledné slovo a že aj ich cesta je ukrytá v Tvojich rukách.
Prosíme Ťa aj za nás všetkých. Keď budeme stáť pred otázkami, na ktoré nenájdeme odpoveď, daj nám milosť viac sa modliť ako špekulovať, viac dôverovať ako obviňovať a viac čakať na Tvoj čas, než presadzovať ten svoj. Nauč nás pozerať sa na život očami viery, aby sme aj uprostred tmy dokázali rozpoznať svetlo Tvojej prítomnosti.
Pane Ježiši Kriste, Ty si Svetlo sveta. Osvetľuj naše mysle, aby sme nepodľahli zvodom nepravdy. Osvetľuj naše srdcia, aby zostali pevné vo viere. Osvetľuj naše kroky, aby sme verne kráčali za Tebou aj vtedy, keď ešte nevidíme cieľ cesty.
A keď príde deň, keď sa pred Tebou raz otvorí všetko, čomu dnes nerozumieme, daj, aby sme spolu so všetkými vykúpenými mohli oslavovať Tvoju múdrosť, lásku a vernosť naveky. To všetko Ťa prosíme v mene nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý nás učil volať: Otče náš, ktorý si v nebesiach… Amen.
