1. slávnosť Vianočná – Slovo sa stalo telom
Written by radovan on dec 23, 2016 in - No Comments
1. slávnosť Vianočná – 25. 12. 2016
„… Slovo sa stalo telom …“
Milosť nášho narodeného Pána Ježiša Krista nech je so všetkými vami! Amen.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Počas každých Vianoc si ako kresťania pripomíname príchod Spasiteľa na svet. Najčastejšie sa pritom číta podanie evanjelistu Lukáša o putovaní Márie a Jozefa do Betlehema, o dieťatku v jasličkách ako aj o anjelskom posolstve pastierom. Rovnako sa tak zvykne čítať Matúšovo podanie o mudrcoch z východu ako aj správa o úkladoch kráľa Herodesa. Markovo evanjelium z týchto vianočných príbehov nezaznamenáva nič a začína rovno Ježišovým krstom v rieke Jordán. Nakoniec, posledné, Jánovo evanjelium, má namiesto príbehov o dieťatku, slávny a vznešený hymnus o Božom Slove, ktoré bolo na počiatku u Boha, stalo sa telom a prebývalo medzi nami. To je vianočná zvesť v poňatí evanjelistu Jána a nad ňou by som sa chcel spolu s vami dnes zamyslieť. Predtým než sa tak stane, spoločne sa pomodlime slovami modlitby Pánovej! Otčenáš …
J 1, 14a
To Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami …
Milí priatelia, sestry a bratia v narodenom Pánovi!
Nie je celkom ľahké porozumieť tomu, o čom to tu Ján píše. Pozrime sa preto najprv na to, ako tomuto biblickému miestu rozumie tradičné chápanie. Podľa neho je Boh od vekov jediný v troch osobách ako Otec, Syn a Duch Svätý. Boh Syn, teda večné Slovo, v konkrétnom historickom čase zostúpil v panne Márii do ľudského tela, a preto je Ježiš Kristus súčasne pravý Boh i pravý človek. Týmto učením chcela staroveká cirkev vyjadriť niečo hlboké, závažné a vtedy aj zrozumiteľné. Dnes je však takýto „koncept“ Boha mnohým ľuďom nielen vzdialený, ale aj neprijateľný.
Stojíme tak pred otázkou : Je možné Jánovu výpoveď o vtelení Slova dnes vyjadriť aj inými výrazmi a priblížiť ju modernému človeku? Ak áno, pokúsme sa o to! Začnime však akoby z druhej strany!
Každý človek má nejaké presvedčenie a riadi sa určitou stupnicou hodnôt – dobrou alebo aj zlou. Toto všetko sa potom prejavuje aj na jeho živote. Človek v podstate stelesňuje to, čomu verí, čím sa riadi. Niekto je tak pre nás stelesnením sebectva, iný zas stelesnením ľahostajnosti, niekto možno stelesnením lenivosti. Ale je možné uviesť aj pozitívne príklady, teda ľudí, ktorí sú stelesnením obetavosti, húževnatosti, trpezlivosti či vytrvalosti a pod.
Predsa však, pre všetkých ľudí vo všeobecnosti platí Božia výzva, aby sme na tomto svete boli stelesnením pravdy a lásky. Teda aby sme celým svojim životom zobrazovali Boha, ktorý je samá Pravda a Láska. Dá sa povedať, že toto je prapôvodným obsahom určenia človeka, o ktorom sa hovorí hneď na začiatku Biblie, že bol stvorený na Boží obraz. To samozrejme neznamená, že sa Bohu podobáme svojim vzhľadom. My vieme, že Boh je neviditeľný Duch a nevyzerá nijako. Ako ľudia však svojim jednaním, konaním, správaním, myslením, svojimi postojmi máme spodobňovať Toho, ktorý sám je milosrdný, láskyplný, dobrotivý a trpezlivý. Človek je zvlášť určený k tomu, aby svojim konaním reprezentoval Boha, a to celému stvoreniu – živému i neživému, dokonca aj ľuďom, ktorých srdce zatvrdlo tak, že sa nám zdajú neosloviteľní.
Je fakt, milí priatelia, že mnohí o tomto ľudskom poslaní nevedia. Možno aj preto sa niektorí ľudia správajú horšie ako zvieratá, a to tak k živým tvorom ako aj k neživej prírode. Sú však aj takí, ktorí o tomto svojom určení vedia, no odmietajú ho. Samozrejme, môžu tak urobiť. Boh sám im dal takú možnosť. On predsa človeka nikdy nechcel mať ako divadelnú bábku na nitkách. Túžil a túži mať na tomto svete človeka, ktorý by Ho miloval celkom slobodne.
Drahí bratia, milé sestry, na tomto svete, sú však chvála Bohu, aj takí ľudia, ktorí sa túto Božiu lásku a pravdu snažia stelesňovať. Snažia sa ľuďom naokolo zobrazovať Boha, snažia sa byť Božím obrazom na zemi tak, ako nás k tomu určil Boh. Ale na tomto mieste sa zároveň cesty rozdeľujú : Niektorí si myslia, že to dokážu sami zo seba. Nuž, to je dosť trúfalý ideál pre obyčajného človeka! Sú tu aj tí druhí, ktorí to tiež skúsili z vlastných síl. Prišli však na to, že to nedokážu. Že ich život skôr svedčí o zlyhaní ako o Božej pravde a láske. Sú zovretí a spútaní vlastnou nemohúcnosťou, svojim hriechom a hľadajú pomoc.
A práve pre nich platí dnešné evanjelium – radostná zvesť. Keď sme to my ľudia sami nedokázali, Boh nám poslal Toho, kto skutočne bol a aj je stelesnením pravdy, lásky, pokory, obetavosti a vôbec všetkého dobrého, v čom my, bežní ľudia, zlyhávame. Jeho život i smrť o tom hovoria až dodnes veľmi jasnou rečou. On je skutočne tým, kým sme mali byť my sami. No ani zo svojich najlepších síl to nedokážeme. A síce, byť Božím obrazom, stelesnením Božieho Slova. On prišiel, aby sa postavil na naše miesto. Práve tam, kde my zlyhávame a padáme.
Drahí bratia, milé sestry, Vianoce vo všeobecnosti ponímame ako najkrajšie sviatky roka. Predsa však, sú ľudia, pre ktorých čas Vianoc môže byť aj časom ťažkým, a síce – vnútorne ťažkým obdobím. A to najmä kvôli uvedomeniu si svojich vlastných zlyhaní a nedostatočnosti. Veď práve kvôli nim sa Syn Boží musel narodiť na tento svet. Keby sme boli až takí „suproví“, keby to s nami nebolo až také zlé, zrejme by tu nechodil! Možno sa v tejto chvíli pýtate : Je na to všetko nejaký liek? Určite je! A je celkom jednoduchý : sústrediť svoj vnútorný zrak, svoju pozornosť, svoje vnútro na Toho, ktorý práve počas Vianoc prichádza, aby i medzi nami hľadal a spasil, čo zahynulo. To je tá pravá duchovná cesta do Betlehema, po ktorej nám i počas tohoročných Vianoc treba kráčať. To je cesta, na ktorú nás pozýva príbeh dieťatka z Betlehema, anjelské posolstvo ako aj putujúci pastieri.
On je tu už s nami! Nie sme sami! Ujal a ujíma sa všetkého, čo sme zanedbali, čo sme stratili, čoho sme sa vzdali, od čoho sme utiekli. Znova napĺňa láskou srdce, ktoré sme nechali vychladnúť svojou ľahostajnosťou a z našich poblúdení nás volá späť k sebe. Stojí medzi nami ako Ten, ktorého mnohí nepoznávajú. Napriek tomu On je tak mocný, že Mu neodolajú ani brány hrobu. Malé dieťa, ktoré samé je stelesnením nemohúcnosti, je súčasne zvrchovaným Kráľom, ktorý premieňa celý svet. Nie však zvonku – násilím, ale zvnútra – láskou a súcitom, trpezlivosťou a pokorou. A volá i nás : Poďte za mnou! Nasledujte ma! Práve v tom sa skrýva najväčšie tajomstvo Vianoc, milí priatelia!
S Božou pomocou preto buďme aj my stelesnením Otcovej lásky a obrazom Toho, kto sám je neviditeľný! On však chce byť viditeľný a zobrazovaný aj v tomto veku, aj v tomto čase zvláštnym spôsobom, a síce – skrze tvoju lásku, pokoru, tvoje milosrdenstvo i pravdu.
Bratia a sestry, Matúš i Lukáš rozprávajú o Pánovom príchode závažné veci. Ján nás však vedie ešte akoby o krôčik ďalej : Pripomína, že pravé Vianoce sa dejú len pri tých, pre ktorých sa Božie Slovo z neba stalo natoľko pozemsky skutočným, že oni sami akoby sa ocitli v jeho silovom poli a to Slovo sa v nich začalo stelesňovať. Práve na to myslí apoštol Pavol, keď hovorí o cirkvi ako o tele Kristovom. Práve to znamená : byť v Kristovi. Nuž a pre koho sa Ježiš Kristus stal silou a mocou života, ten prežíva pravé Vianoce, bez ohľadu na dátum. To preto, nakoľko celý Jeho život, celé Jeho bytie hovorí o Božej pravde a láske.
Drahí priatelia, azda jedno z najkrajších tohoročných Vianočných prianí, na základe toho, čo tu dnes bolo povedané, by mohlo znieť : Kiežby Kristus prebýval v nás! Kiežby sme všetci boli pre tento svet stelesnením Božej pravdy a lásky! Kiežby sme boli stelesnením Slova, ktoré k nám prišlo od Boha! Amen.
Použité materiály : Jan Heller – Stezka ve skalách /Kalich/
