14. po sv. Trojici – tri piliere zdravého spoločenstva

Written by radovan on sep 09, 2020 in - No Comments
article_image_full
  1. po sv. Trojici – 13.9.2020

„… tri piliere zdravého spoločenstva …“

Milosť vám a pokoj od Toho, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde!

1 Tesalonickým 5, 16 – 18a

16 Stále sa radujte, 17 neprestajne sa modlite! 18 Za všetko ďakujte …

Nábožné kresťanské zhromaždenie, sestry a bratia v Pánovi!

Dnes sa vo všeobecnosti dosť bazíruje na zdravom životnom štýle. Pre ľudí je dôležité, aby boli dostatočne dlho vitálni, pretože tak nebudú nikomu na obtiaž a dlho si budú užívať radosti života. A tak sa nejeden raz redaktori pýtajú staručkých ľudí, čo robili a čo všetko robia, že sa stále udržiavajú v takej dobrej kondícii. Jedni hovoria, že športovali, druhí sa stravovali striedmo, ďalší si vždy ráno naliali za pohárik domácej … Nuž a my si z toho potom vyberáme to, čo nám pasuje 😊 … vytvárame si z toho svoje vlastné recepty na dlhovekosť a veríme, že pokiaľ toto budeme dodržiavať, tiež sa dožijeme vysokého veku v dobrej forme a kondícii.

Dožiť sa vysokého veku v dobrej kondícii je zaiste krásne a je to jedno z Božích požehnaní. No všetci dobre vieme, že je len zopár jedincov, ktorí majú to šťastie a ktorým sa to takto podarí. Poväčšine však so sebou staroba prináša kadejaké nepríjemnosti spôsobované najmä zhoršujúcim sa zdravím. Niečo je dané genetikou, niečo spôsobuje životný štýl. Na starosť sa začína prejavovať to, čo sme možno v mladosti podceňovali, zanedbávali alebo preťažovali. Človek v starobe si neraz povie: Už to nie je to čo bývalo …

Bratia a sestry, zatiaľ čo len sčasti vieme ovplyvniť kvalitu svojho individuálneho pozemského života, predsa sú v živote oblasti, ktoré vieme ovplyvniť oveľa viacej. A to je napríklad spoločenský život, ktorého sme súčasťou. Každý z nás je súčasťou nejakého spoločenstva – rodiny, mesta, pracoviska, klubu dôchodcov, športového klubu, či cirkevného zboru. Každé spoločenstvo tvorené ľuďmi, pokiaľ však má dobre a dlho bez problémov fungovať,  potrebuje mať svoje stanovy, svoje pravidlá, regule, či recept, na základe ktorých funguje, ktorými sa riadi, ktoré ho definujú a určujú. V tejto chvíli, je jedno, či sa jedná o spoločenstvo sekulárne (svetské) alebo sakrálne (cirkevné). Stanovy, pravidlá či regule tu jednoducho musia byť, inak by veľmi rýchlo došlo k chaosu, neporiadku a anarchii. Také spoločenstvo či spolok by potom ešte skôr skončili akoby mohli začať vytvárať nejakú zmysluplnú činnosť.

Aj v priebehu dejín cirkví vznikli takéto „stanovy“, pretože aj pre kresťanov, ktorí žili vo svojich cirkevno – zborových spoločenstvách bolo dôležité vedieť, ako sa vlastne majú správať, aby im to takpovediac „dlho vydržalo“. Tak si aj kresťania v cirkvi vytvorili pravidlá pre spoločný život. O týchto pravidlách sa dá v zásade dočítať na mnohých miestach Písma svätého. Predsa však, človek je rád, pokiaľ nemusí čítať nekonečné množstvo zákazov, príkazov, nariadení či odporúčaní. Človek je rád, keď je to stručné, jasné a prehľadné. A práve takéto stručné a jasné stanovy nám dnes predostiera aj apoštol Pavol vo svojom liste tesalonickým kresťanom.

Čo je teda dôležité? Aké pravidlá hry platia pre kresťanov, čo sa týka nášho správania navonok – teda smerom k svetu,  aj do vnútra – teda smerom do cirkvi? Pavol menuje 3 dôležité body, fenomény, priam až akési piliere, na ktorých nám na základe vlastnej skúsenosti odporúča stavať: radosť, modlitbavďačnosť. Azda je na mieste položiť si otázku, či Pavlom menované fenomény sú základnými piliermi aj nášho zborového spoločenstva.

Bratia a sestry, skúsme ísť krok za krokom a pýtajme sa: Vidno na nás radosť? Máme radosť z toho, že sa môžeme slobodne ako kresťania stretávať? Áno, tešili sme sa, keď sme sa po dvoch mesiacoch koronovej odstávky v tomto roku mohli opäť stretnúť na bohoslužbách. Ale ako dlho nám tá radosť vydržala? Veď sa len pozrime, koľko nás prichádza na spoločné stretnutia! Človek má pocit, že stále menej a menej. Keby pre nás spoločné stretávanie bolo radosťou, myslím, že by to vyzeralo trošku ináč …

Vidno na nás radosť? Máme sa my sami navzájom radi? Tešíme sa jeden z druhého? Keď k nám príde človek z vonku, cíti, že sa máme navzájom radi? Že nielen na papieri, ale aj navonok tvoríme duchovnú rodinu. Bratia a sestry: Tešíme sa zo svojej spásy? Tešíme sa z Kristovho vykúpenia? Tešíme sa z nádeje večného života? Alebo na nás naše okolie pozoruje skôr ustarostenosť, ustráchanosť, nespokojnosť, šomranie a pod.? Áno, priatelia, radosť nie je o tom, že odteraz budem chodiť vyrehotaný od ucha k uchu po celej Dobšinej. To by zrejme hraničilo s nejakou diagnózou 😊 … no môžeme robiť jedno: nešíriť okolo seba zlú atmosféru, ale byť príjemný, dobre naladený, prinášať dobro a lásku, porozumenie, prajnosť a radosť … lebo viem komu som uveril. Viem, čo pre mňa má môj Pán pripravené. A preto nemám dôvod na nespokojnosť ani na mrzutosť, lebo viem, že tým, ktorí Boha milujú, všetky veci slúžia na dobro. Milí priatelia, i takýto pozitívny a radostný prístup k životu môže byť jedným veľkým svedectvom mojej viery. Určite to bude lepšie ako sa neprestajne sťažovať, reptať, či nadávať na všetko a všetkých …

Nuž a ako to vyzerá s tým druhým pilierom, ktorý nám apoštol Pavol odporúča a na ktorom by sme tiež mali budovať svoje spoločenstvo? Modlitba. Sme modlitebníkmi v pravom slova zmysle? Alebo zložíme ruky k modlitbe iba vtedy, keď je najhoršie? Keď vieme, že si sami už nepomôžeme? Keď vieme, že je toho na nás už priveľa. Niekto múdry raz povedal, že modlitba je dýchanie duše. My všetci vieme, čo sa stane, keď sa telu nedostáva dosť kyslíka. Zažívame to zrejme všetci pri nosení rúška. Pri jeho dlhodobom používaní sa jednoducho do nášho tela nedostáva 21% kyslíka, tak ako ho obsahuje zemská atmosféra, ale podľa najnovších prepočtov len 17,5%. Pričom únosná hranica je 19%. To znamená: telo sa rýchlejšie unaví, čo sa prejaví na malátnosti a celkovej slabosti. Nuž a pokiaľ tento stav trvá dlhšie, náš organizmus kvôli nedostatku prísunu kyslíka môže postupne až skolabovať …

Bratia a sestry, toto isté sa deje s našim duchovným organizmom, duchovným životom, pokiaľ sa mu nedostáva kyslíka v podobe modlitby v dostatočnej miere. Malátnie, otupieva, slabne a nakoniec skolabuje. Aby sme takto nedopadli, máme na pôde nášho cirkevného zboru modlitebnú skupinku, na ktorú vás pravidelne pozývam v oznamoch, avšak účasť na nej nie je nejako zvlášť presvedčivá. Inak povedané: nedá sa povedať, žeby sme boli horlivými modlitebníkmi. Určite náš osobný modlitebný život nemôže byť postavený len na jednej modlitebnej skupinke počas týždňa. To by bolo žalostne málo, avšak je to určitá vizitka, či sa modliť chceme a či sa modlíme radi. A preto vás pozývam nielen na modlitebnú skupinku, ale hlavne povzbudzujem k aktívnemu modlitebnému životu doma. Kiežby celý náš život bol jednou veľkou nekončiacou a neutíchajúcou modlitbou! Pre mňa osobne je v tomto smere úžasným príkladom naša sestra zástupkyňa zborového dozorcu, ktorá deň čo deň prichádza do tohto chrámu, aby tu pred oltárom, ešte aj so svojou vnučkou, vo svojich modlitbách myslela na nás všetkých, na naše mesto i na náš cirkevný zbor…

Predstavte si, priatelia, že s modlitbou je to ako s pokrmom. Koľkokrát do dňa jete? Ako často sa stravujete? Na toto zrejme nikto z nás nezabúda. Keď nám škvŕka v bruchu, je to pre nás signál, že sa máme najesť, pokiaľ samozrejme nedržíme nejakú tú diétu 😊 …  Škoda, že takéto škvŕkanie nevydáva aj naša duša … potom by to zrejme aj s našimi modlitbami vyzeralo inakšie …

Nuž a ako to vyzerá s našou vďačnosťou, ktorá je podľa apoštola Pavla tretím pilierom, priatelia? Ďakujeme Pánu Bohu za každý nový deň nášho života? Ďakujeme za svoju rodinu, za strechu nad hlavou, za pokrm i nápoj? Ďakujeme za prácu, za zmysel života? Ďakujeme za Božiu milosť s nami, za odpustenie hriechov, za dary telesné ako aj duchovné? Vieme prejaviť vďačnosť aj druhým ľuďom, ktorí nám vykonali niečo dobré? Alebo tieto veci vnímame ako samozrejmosť? Takto, popri radosti a modlitbe i vďačnosť nech je ozdobou nášho kresťanského života i celého nášho spoločenstva!

Bratia a sestry, pokiaľ dnes chceme byť úprimní, zrejme musíme čestne uznať, že s našou radosťou, modlitebným životom ako aj vďačnosťou to nie je vždy ideálne a už vôbec nie príkladné. A to sa týka tak nášho individuálneho života ako aj života nášho spoločenstva. Normálne sú pre nás pri hodnotení cirkevno zborového spoločenstva a jeho života dôležité iné ťažiskové body. Ako príkladné a nasledovaniahodné nám prídu tie spoločenstvá, kde sa neprestajne niečo deje, kde jedna akcia naháňa druhú a jedno podujatie druhé. Kalendár plný podujatí – to je niečo, čo vzbudzuje rešpekt.

Napodiv apoštol Pavol stanovuje iné priority: najdôležitejšie, ako sa zdá, nie je to, či neustále niečo robíme, či sa u nás vždy niečo deje, či sa len naháňame a pachtíme za novými termínmi a aktivitami. Naopak! Nosným pilierom apoštolových pravidiel pre život spoločenstva je modlitba! Náš reformátor Dr. Martin Luther k tomu píše jednu paradoxnú výpoveď: Dnes toho musím veľa vykonať, preto sa dnes musím aj veľa modliť.

Modlitba a práca sa pritom navzájom nevylučujú, ale sa dopĺňajú. Ak má na mojej práci spočinúť požehnanie, pokiaľ nemá byť robená zbytočne, potom celú svoju prácu musím vložiť Pánu Bohu do rúk v modlitbe. S Ním si to musím vydiskutovať a vyrozprávať. Práve takáto modlitba potom človeka chráni pred niekedy až nezmyslenou akčnosťou ako aj nebezpečenstvom vyhorenia.

Radosť, modlitba, vďačnosť. Tri piliere, na ktorých sa oplatí budovať tak svoj individuálny duchovný život ako aj život spoločenstva. Recept na dlhodobé fungovanie bez väčších problémov je na svete! Bol vymyslený dávno pred nami. A bol tiež vyskúšaný mnohými generáciami ľudí pred nami. Je dnes len na nás, či si ho chceme vyskúšať aj my. Ja áno. Pridáte sa aj vy? Amen.

48.819538,20.363907