Spomienkové služby Božie na tragické Přerovské udalosti z júna 1945 – Sloboda vs nesloboda
Written by radovan on jún 13, 2018 in - No Comments
Spomienkové služby Božie na tragické Přerovské udalosti – 17.6.2018
„Sloboda vs nesloboda“
Bratia a sestry : Pokoj vám!
Skutky apoštolov 16, 22 – 34
22 Aj dav sa obrátil proti nim (Pavlovi a Sílasovi) a sudcovia im postŕhali šaty a prikázali ich palicovať. 23 Uštedrili im veľa rán, uvrhli ich do väzenia a žalárnikovi prikázali, aby ich spoľahlivo strážil. 24 Keď žalárnik dostal tento rozkaz, vrhol ich do vnútorného žalára a nohy im zovrel do klady. 25 Okolo polnoci sa Pavol a Sílas modlili, spievali Bohu chválospevy a väzni ich počúvali. 26 Vtom nastalo také silné zemetrasenie, že sa otriasali základy žalára. Všetky dvere sa odrazu otvorili a všetkým sa uvoľnili putá. 27 Keď sa žalárnik prebudil, videl dvere väzenia pootvárané, vytasil meč a chcel sa zabiť, lebo si myslel, že väzni ušli. 28 Ale Pavol skríkol mocným hlasom: Neubližuj si, veď sme všetci tu! 29 Žalárnik si vypýtal svetlo, vbehol dnu a celý rozochvený padol pred Pavla a Sílasa. 30 Keď ich vyviedol von, povedal: Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený? 31 A oni mu odpovedali: Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom. 32 A ohlasovali Pánovo slovo jemu i všetkým, čo boli v jeho dome. 33 Ešte v tú nočnú hodinu sa ich ujal, vymyl im rany a hneď sa dal pokrstiť on i všetci jeho domáci. 34 Potom ich zaviedol do domu, prestrel stôl a radoval sa s celým svojím domom, že uveril v Boha.
Nábožné kresťanské zhromaždenie!
Aj po 73 rokoch od tragického masakru povraždenia karpatských Nemcov vracajúcich sa vlakovým transportom domov nezabúdame, ale pripomíname si udalosť, ktorá sa smutne zapísala do novodobých dejín nášho mestečka. Pripomíname si udalosť, ktorú odsudzujeme. Je to udalosť, ktorá v sebe nemá žiadneho ospravedlnenia. To, čo sa vtedy stalo, totiž nemožno označiť inak ako barbarský, prízemný, beštiálny a nehumánny akt. Čin, ktorý degraduje človeka ako Božie stvorenie. Veď takto bezcitne sa k sebe nesprávajú ani zvieratá…
Aj po 73 rokoch si uvedomujeme, čo dokáže spraviť deštruktívna moc hriechu s človekom. To dobré, čo Stvoriteľ na počiatku do svojho stvorenia vložil, človek dokáže premeniť na diabolské zlo. Tak tomu bolo aj v noci z 18. na 19. júna 1945 neďaleko moravského mesta Přerov. Áno, Písmo sväté v tom má jasno. Keď prví ľudia upadli kvôli svojej neposlušnosti voči Pánu Bohu do hriechu, nastalo viacero vecí. V prvom rade sa prví ľudia odcudzili Bohu. Následne sa odcudzili aj sami sebe. Nuž a toto odcudzenie začalo bujnieť v závisti. Namiesto toho, aby sme si boli partnermi, stali sa z nás konkurenti. Namiesto toho, aby sme žili ako bratia a sestry, stali sa z nás oponenti a sokovia. Závisť kvôli úspechu mladšieho Ábela sa pri staršom bratovi Kainovi rýchlo zmenila na nenávisť. A od nenávisti k vražde je to už len na skok. A to sa aj stalo. A tak ako jedno z prvých ovocí hriechu sa na tomto svete objavuje práve vražda. Človek násilím ukončuje život druhého človeka. Ukončuje život, ktorého nie je ani darcom ani pánom. A na to nemá právo …
V podobnej situácii sa pred 73 rokmi ocitli aj nespravodlivo pozabíjaní karpatskí Nemci, z ktorých 110 pochádzalo práve z Dobšinej. Vracali sa do svojich pozemských domovov, kam však už nikdy nedošli. Namiesto toho odišli do domova nebeského. I vtedy medzi ich katmi a popravcami úradovala závisť a nenávisť. Nuž a z takejto vražednej kombinácie nič dobré vzísť nemôže. A ani nevzišlo.
V podobnej situácii sa mnoho rokov predtým ocitol aj apoštol Pavol so svojim pomocníkom Sílasom, ktorí boli vydaní svojim väzniteľom v meste Filipis. I tento čin bol sprevádzaný závisťou, hnevom a nenávisťou. A tak obidvaja končia vo väzení, kde sú zbičovaní v snahe ich umlčať alebo aspoň vystrašiť.
Čo sa však deje, je priam nepredstaviteľné. Tí, ktorí boli zbití a mučení, telesne sú síce spútaní a neslobodní, no svojim spevom a oslavou Boha opúšťajú múry väzenia a dokazujú, že ľudského ducha spútať, zviazať a uväzniť nemožno. Pobyt vo väzení odkiaľ niet úniku, sa tak mení akoby na oslavnú bohoslužbu, na ktorej aj ostatní spoluväzni berú účasť tým, že počúvajú. Nasleduje zázrak uvoľnenia pút a zemetrasenie spôsobí, že brány väzenia sa otvárajú. No žiaden väzeň súčasne tak nikam neuniká, ale ostáva na svojom mieste. To všetko na dozorcu vo väzení zapôsobí natoľko, že sa apoštolov týka : Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený?
Myslím, že niečo podobné sa odohrávalo aj pred 73 rokmi na tzv. Švédskom vale pri dedinke Lověšice, kde došlo k tragickej udalosti, ktorú si dnes pripomíname. Tí, ktorí boli postupne strieľaní, telesne síce ponížení, okradnutí, zbavení ľudskej dôstojnosti a v danej chvíli neslobodní, svojou či už tichou alebo aj hlasnou modlitbou, svojim odriekaním Otčenáša alebo možno 23 žalmu : Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku … keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou … – tí všetci dokázali, že telo síce možno zamordovať, ale ducha nie. V prípade Pavla a Sílasa sa otvorili brány väzenia. V prípade postrieľaných karpatských Nemcov to posledné, čo videli, bol otvorený masový hrob … No pevne verím, že z Božej milosti neostalo len pri ňom. Ale za ním všetci mučeníci uvideli aj niečo iné – otvorené brány kráľovstva nebeského, kde boli prijatí so všetkou úctou a dôstojnosťou – starci i stareny, muži a tiež matky so svojimi deťmi.
Tak ako vo väzení v meste Filipis nikto neutiekol, tak ani na Švédskom vale nikto neutiekol. Útek totiž v danej chvíli nemal žiaden zmysel. Bratia a sestry, sú také okolnosti života, keď ujsť sa jednoducho nedá. Sú také okolnosti života, ktoré voláme hraničné situácie. Keď sa rozhoduje o všetkom. Takáto situácia nastala aj v živote väzenského dozorcu vo Filipis. Vidiac a uvedomujúc si všetko, čo sa stalo, kladie si zrejme tú najdôležitejšiu otázku, akú si človek môže položiť : Čo mám robiť, aby som bol spasený?
Drahí priatelia, to je otázka, ktorá by mala trápiť a znepokojovať aj nás. My sa dnes trápime a znepokojujeme pre kadejaké, veľakrát nepodstatné veci, na ktorých pri stretnutí tvárou v tvár smrti nakoniec vôbec nezáleží. A to podstatné nám neraz uniká akoby pomedzi prsty. A pritom hraničná situácia i pri nás môže nastať hocikedy a veľmi nečakane. Aj tí nešťastníci z transportu ráno toho dňa iste nemysleli na to, že v noci toho istého dňa sa ich život na tejto zemi definitívne skončí. A tak teda, keďže nevieme a nepoznáme ani my dňa ani hodiny, o to skôr by sme mali poznať odpoveď na otázku, ktorú si i v našom mene vtedy vo Filipis položil ten žalárnik : Čo robiť, aby som bol spasený?
Dozorcovia v koncentračnom tábore Buchenwald na Veľkonočnú nedeľu v roku 1938 radšej bitkou umlčali farára Paula Schneidera, keď zo svojej väzenskej cely volal : Takto hovorí Pán : Ja som vzkriesenie i život … – akoby rozmýšľali nad otázkou : Čo robiť, aby som bol spasený? Žalárnik z Filipis však spoznáva, že potrebuje spasenie. Bratia a sestry, tých, ktorí sú väznení ľutujeme a považujeme za tých, ktorí nie sú slobodní. No žalárnik z nášho príbehu rýchlo chápe jeden paradox : To nie tí, ktorí sú väznení, sú neslobodní. To, on, ktorý sa pokladá za slobodného, je neslobodný. To nie oni potrebujú oslobodenie. Je to naopak on, kto slobodu potrebuje.
Drahí priatelia, mám za to, že nejako takto by sa dalo pozerať aj na tragickú Přerovskú udalosť spred 73 rokov. To nie tých, ktorí boli postrieľaní, treba ľutovať. Ľutovať treba tých, ktorí nemali v danej chvíli problém postrieľať aj malé deti, ktoré sa „previnili“ len tým, že sa narodili do – povedzme to tak – v danom čase do nesprávnych etnických rodín. Ľutovať treba tých, ktorí potom ako okradli, neskôr ešte aj bezcitne pozabíjali starých, neozbrojených a nijako nebezpečných ľudí. Je to tak, ako to vyznáva aj samotný Pán Ježiš nesúc si svoj kríž na Golgotu na adresu jeruzalemských žien, ktoré Ho oplakávajú : Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou. Plačte radšej nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo keď sa toto deje so zeleným stromom, čo sa bude diať so suchým?
Drahí priatelia, je to vskutku trpké poznanie : navonok sa síce človek cíti a hlavne javí, že je v pohode, no v skutočnosti je väzňom svojich vlastných túžob, väzňom moci hriechu, ktorá v ňom pôsobí a koná svoje zhubné dielo. Ako teda získať slobodu?
Bratia a sestry, Pavlova odpoveď žalárnikovi z Filipis neplatí iba jemu. Platí aj pre nás. Jediný, v kom a pri kom je sloboda, pretože On sám je sloboda; Jediný, pri kom sa možno cítiť slobodne; Jediný, kto ti môže dať slobodu, kto ťa môže vyslobodiť z tvojho duchovného otroctva, z moci zla a hriechu je Ježiš Kristus.
Túto pravdu o slobode pochopil aj náš reformátor Martin Luther. Nuž a tento objav vo svojom živote vyjadril aj tým, že si zmenil meno. Od roku 1517, keď zverejnil svojich 95 téz proti predávaniu odpustkov a praxi stredovekej cirkvi, sa viac nevolal „Luder“, čo bolo jeho pôvodné meno, ale „Luther“. Písmeno „d“ vo svojom mene si zmenil na „th“, aby to zodpovedalo gréckemu slovu „eleutheros“, čo znamená : slobodný.
Drahí bratia, milé sestry, prajem nám všetkým, aby sme i pri dnešnej smutnej a bolestivej spomienke poznávali Krista ako toho, pri kom jedinom je skutočná sloboda. Pri kom jedinom je aj nádej, že všetkej spravodlivosti bude raz učinené zadosť. Prajem nám všetkým, aby pri konfrontácii s podobnými nešťastiami, ktoré sa, žiaľ, ešte i dnes dejú v tomto svete, sme sa menej pýtali „prečo?“ a viac tak ako žalárnik z Filipis : Čo mám robiť, aby som bol spasený? Nuž a prajem nám všetkým, aby sme pravdu, ktorú voľakedy dávno vyslovil apoštol Pavol, prijali za svoju, prijali ju za svojej osobné vyznanie : Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom. Amen.
